Úzkosť

Vsetci sa zhodujeme v jednom,ziadna univerzalna rada,ktora by platila na kazdeho rovnako neexistuje.Treba ale vyskusat vsetko mozne.Momentalne skusam ocnu gymnastiku/ja to robim sama podla knizky/avsak robia to uz aj niekolki psychoterapeuti.udajne to viacerym pomohlo znizit uzkost.bol o tom clanok v zilinskom Vecerniku asi tak 4-5 cisiel dozadu.V Ziline je na to aj psychoterapeutka podla toho clanku.Ja som vyskusala aj kineziologiu,je to metoda odblokovania mozgu.Robi to terapeutka.Moze v niecom pomoct.Mne to pomohlo v tom,ze si uz tak nepredstavujem katastroficke scenare.Nemam to odvtedy ako som tam bola/ale vracia sa to a treba odblokovat znova/.Studenti si nechavaju odblokovat mozog,pochvaluju si to.Lepsie sa im uci.U mna to pomohlo aspon v niecom ,ostatne este riesim.

zuzka,knihy sa stali mojou večernou terapiou.L.Hayova sa stala mojou spoločničkou do dnes.stale mam jej knihy a aj jej pracovny zošit v spalni na nočnom stoliku.z časuna čas si v nej polistujem .ale nielen jej knihy ale mnohe dalšie.zuzanka a ty čo pišeš?čo maluješ?to znie tak tvorivo.hned ma to zaujalo.ja vlastne stale hladam čo ma bavi.ak matke vyrastu deti v dospelych ludi,ma zrazu pocit že ma ovela viacej času ako pred tym.ale zaroven ma aj ovela viacej volnosti a tym padom aj viacej možnosti.rozhodla som sa že ich teda využijem.

Mariaj, chápem ťa, aj keď nešlo o týranie, viem ako to myslíš. Len chcem dodať, že naša sestrička bola skutočne anjel, neublížila by nikomu, jednoducho taký bol postup. Vysvetľovali nám to aj na terapii. Vraj sa to volá expozícia a ide o to, že situácie, ktoré ti robia problém sa naučíš zvládať postupným vystavovaním sa týmto situáciám.
No je pravda, že u mojej Majky to asi nezabralo. Chcem ešte dodať, že určitú úlohu zohrávalo aj to, že sa vracala denne do stresového domáceho prostredia
a nemala ani možnosť zmeniť svoj život, nemala prostriedky na samostatné bývanie, rodina jej nevedela pomôcť.
Neviem, čo je s ňou teraz,ale opýtam sa.
Prajem pekný deň.

Inka, ďakujem za tvoj príbeh. Každý máme svoje trápenie, aj naoko zdraví ľudia. Ide len o to, ako to zvládneme. Súhlasím s tebou, že na každého platí niečo iné, či už cvičnie, alebo psychotrapia. Mne napríklad moja psychologička jednoducho nesadla, tak som k nej prestala chodiť a vrhla som sa na prácu, skutočnú fyzickú prácu (maľovanie, písala som predtým). Potom som už nehľadala nového psychológa, pre prácu nebol čas, ale začala som čítať knihy s touto tematikou.
Diagnostikovanie zákernej choroby u vlastného dieťaťa, na to ani neviem čo mám povedať. Obdivujem ťa.
Keď môj otec nedávno zákernej chorobe po ôsmich rokoch podľahol, vtedy som si povedala, už žiadne depresie, žiadna úzkosť. Život je taký krátky. A môže byť krásny, záleží len na nás, ako ho prežijeme.
Ty si našla to, čo ti pomáha, prajem všetkým, nech to nájdu.

zuzka,takže sme v podstate rovnako mlade:-)
ako hovoriš stretnutie s panickou poruchou alebo s uzkostou ci depresiou je na cely život.ja si tiež osobne myslim,žesa neda v sebe zatlcť ista davka uzkosti.ak to maš raz v povahe tak to tam je.su to ludia,ktori su citlivejši na vonkajšie vnemy viac ako iny.da sa určite zmenit postoj k tymto vnemom.ja som na sebe ale zdoraznujem že až po sedeniach u psychologa,pochopila,že sa neuveritelne lutujem.velmi nenutene sa mi kladol otazky a ja som si uvedomila /nepamatam sina kolkom sedeni/ že na všetko odpovedam že mi je to luto,že ja nepotrebujem aby mi niekto dakoval,alebo ma chapal ,alebo aby mi bol do smrti povdačny,no až som prišla nakoniec nato,že to vlastne chcem...
bola som taky obetny baranok a trpitel v jednom.a v zaklade som nevedela nikomu povedat nie.postupne som začala žit pre seba a bez vyčitiek.začala som v sebe hladat čoma bavi ačomožem pre seba urobit aby ma to tešilo.a skušala som kadečo.prihlasila som sa na kurz jazykovy,chodila som tam s neurolom vo vrecku pr epripad,žemi pride zle.nenašla som sa tam.chodila som cvicit pilatesa,jogu a ine veci.nenašla som sa tam.bolo to pre mna nudne a nezaživne a vacsiu cast cvičenia som myslela na to ako odpadnem.potom som vyskusala indoor cycling a tam som sa našla.bolo to dynamicke cvičenie pri ktorom som siani nestačila všimnut či mi je zle.začala som to striedat s palvanim a s masažami.to bolo pre mna to prave orechove.chcela som tym len povedat že každa sme naozaj ina a treba skušat v čom sme doma.ja som ochorela pred vyše 2 rokmi,vlastne v januari budu 3,trvalo mi rok zhruba kym som sa z toho vyškriabala.potom som zažila v rodine vela stresovych chvil a takych čo inokedy by som sa z toho zrutila,ked diagnostikuju vasmu dietatu zakerne ochorenie,niet ani čudo.ale mala som na pamati stale slova mojho byvaleho psychologa a dakujem že sme dokazali všetci bojovat a že to všetko zvladame už bez paniky.kazdy den stoji zato usmiat sa .každy den stoji zato bojovať!

Inka, prepáč, bola som na chvíľu preč od PC a syn bol zatiaľ na pokeci, tak sa ozývam až teraz.
Ja som mala nedávno 43 rokov.
Rada chodím na toto fórum napriek tomu, že mi je dobre, že som vlastne možno vyliečená, ak sa to vôbec dá niekedy povedať. Panicka porucha a úzkosť je zážitok na celý život. Myslím si, že sa dá z toho vyliečiť, ale zabudnúť sa na to nedá.
Ak sa zaujímaš v akom veku sú ľudia, trpiaci týmto ochorením, tak ja som čítala, že postihuje ľudí medzi 20 a 30 rokov. Ja do tejto kategórie nezapadám, u mňa to začalo pred vyše dvomi rokmi. Neviem ako dlho predtým už pani z môjho príbehu trpela PP. Je odo mňa asi o 10 rokov staršia.
Sú tu však mladí ľudia, tu na fóre a niektorí sa správajú ako moja Majka. Stále dookola to isté, niekoľko mesiacov. Do Majky sa sestrička pustila asi po troch-štyroch týždňoch na DPS. Zo začiatku ju učila zapnúť rýchlovarnú kanvicu, aj toho sa Majka bála, bála sa aj uvariť si čaj. Potom dostala za úlohu uvariť kávu a čaj pre všetkých. Nebola veľmi nadšená, ale musela.
Keď sestrička v rámci terapie bola na ňu prísna a prikazovala jej niečo v záujme uzdravenia, asi to tak má byť. Keď si ja bez zdravotníckeho vzdelania dovolím povedať, že nie je dobré stále sa ľutovať a treba pozitívne myslieť, tak vnucujem pozitívne myslenie. Dobre, beriem, každý má právo slobodne sa vyjadriť. No príde mi to logické, že keď niečo naozaj chcem, v tomto prípade uzdraviť sa a robím pre to všetko čo môžem, tak by sa mali dostaviť aj výsledky. U niekoho skôr, u iného neskôr, ale predsa.
Tiež som mala obdobie počas liečenia, keď som bola na dne a nič sa mi nechcelo, nič nemalo význam. Vtedy ma kamoška pozvala k nej na kávu. Má dceru vo veku mojej. Iba kôli dcére som tam šla, strašne som nechcela, ale nakoniec som šla. Vrátila som sa od nej ako znovuzrodená. Mala som problémy s prácou. Padlo pár dobrých nápadov, ona vytiahla nejakú knihu ako si svojpomocne zrenovovať interiér, alebo také niečo. Na druhý deň som šla kúpiť farby a premaľovala som si starý nábytok do mojej prevádzky. Potom som vymaľovala aj celú prevádzku, vrátane zoškrabania starého náteru.
Predtým som bola na dne a myslela som, že sa z toho nikdy nedostanem. Dnes si na toto obdobie spomínam s úsmevom. Dokázala som to. Nevedela som, že ma "jedna káva" dokáže tak naštartovať. Ani vy neviete, či vám práve moje slová nepomôžu.
(A niektorí vedia presne, že nie.)
Dobrú noc.

Ahojte, Zuzanka65 "pekny" pribeh, Inka ja mam 28 rokov,a iecim sa s nejakymi prestavkami pomaly 5 rokov, dnes som bola a dalsiu injekciu apaurinu,no da sa to,musi sa dat...Tani, vrat sa sem so vsetkym,no tak, a co tvoj akoze "priatel"? ...Lencok a tvoje "rande", neuskutocnene??? Inac, co sa tyka vojho piatela, mrzi ma,ze to nechape,neviem, ci by som s nim dokazala zit, ale je to na tebe, a co sa tyka rodicov? tiez ma nechapu, aj ked sa o to uz zaujimaju , snazia sa, ako my vsetci...ahojte zatial vsetci,pokojny vecer

Zuzka,precitala som pribeh o pani Majke z liecebne.Myslim,ze sa z toho moze dostat aj nemusi.Ja som mala lekarku,na ktorej som si vsimla,ze ma take metody ako pouzivala sestricka ako terapiu na Majke.Respektive som to z nej citila,lebo to az tak casto nepouzivala.Po rokoch som zmenila lekarku,vyhovuje mi,ze nie je tymto nasiaknuta.citim sa lepsie.Ja som sa citila este horsie,ked som nedokazala splnit,co ona by chcela,v mojom pripade citit sa lepsie.Asi vadilo,ze som sa stazovala,ale kde som sa mala,ak nie v ambulancii?Na niekoho to mozno plati,ale ak by tuto metodu niekto na niekom chcel skusat,tak dorazne odporucam,ak nevidno pokroky co najskor,tak nepokracovat v takej terapii,mohlo by to byt tyranie.

vieš pytam salen tak ,zaujima ma v akom veku ludia trpia najčastejšie tymito ochoreniami a aj ma zaujima kto sis tym ako poradi.
poznam vela ludi s tymito dg bohužial poznam aj takych ako bola ci je pani z tvojho pribehu

zuzka kolko mas rokov ak smiem vediet,ja mam 44 za chvilu