Strach zo smrti

podla teorie evolucie, zijem preto aby som reprodukoval svoje geny a potom sa navzdy vymazal z vesmiru. Ma to zmysel ?

vari zijes na to aby si sa mal dobre po smrti?

jajka001_ tak potom aky to ma zmysel, ja ho nevidim.

vedomie preniest v statusoch na fasbuku to si robis kozy:DDD

status na fb :)))) si zabil

skor sa bojim zomierania, a este aj toho, ze uz neuvidim ako sa svet dalej vyvija, utesujem sa sice, ze nie som urcite jedinecny takze niekto kto bude v buducnosti rozmyslat podobne to uvidi za mna a mozno si skusi predstavit ako by to vnimal clovek co zil v mojich dobach. Ono vedomie by sa mozno dalo preniest napr. v nejakych statusoch na facebooku alebo aj v knihe.

dwart, jasne ze to ma zmysel. to automaticky neznamena, ze zivot po smrti existuje.
aky ma zmysel aby zila povedzme dusa kazdeho psa, mačky, ryby, slona,cerva?
myslis ze kazda ludska bytost je natolko vynimocna, inteligentna, dobra, ze by mala existovat dalej?

svojej nie, to mi je jedno.
ale bojim sa o blizkych, o mojho psa, o kocura : /

bella12, ak je vsetko iba nahoda, tak potom to z kazdeho z nas robi nezmyselne a nahodne usporiadanie molekul ktore dokaze vnimat, uvazovat, rozpravat atd... Potom je to velmi smutne ze to tak je. Ved aj ked ma niekto alzheimerovu chorobu tak jeho mozog zacne odumierat a clovek zacne zabudat co bolo vcera. az nakoniec zabudne kto je a kto su jeho deti az nakoniec zabudne jest. Takze to znamena ze nase vedomie je len nas mozog ktory sa po smrti rozlozi a zmizne a snim aj vedomie. :( Neverim v boha, ale dufam v neho...

Pozorovaním diania okolo seba - či už v ríši prírody alebo v oblasti medziľudských vzťahov, prídeme veľmi skoro na to, že existuje úzka súvislosť medzi príčinou a následkom. Nič sa nedeje len tak náhodou, ani táto zem, na ktorej žijeme, ani vesmír, ani my tu nie sme náhodou. Ten, ktorý všetko stvoril, nám necháva v prírode aj v nás samých viditeľné odkazy svojho diela. Pozastavili ste sa už nad tým, ako dômyselne funguje zdravý ľudský organizmus, ako všetko do seba zapadá? Ako úžasne bol zariadený napr. vývoj nového človeka v tele ženy? Je to len náhoda alebo vyslovený úmysel niekoho, kto je za tým? Pripisovať to akejsi všemocnej neosobnej prírode? Ako by mohlo niečo neosobné dať vznik niekomu osobnému, ako je človek s vlastnou identitou, povahou, myšlienkami a citmi?

Sme rozmýšľajúcimi bytosťami s dychtivou túžbou po živote, ktorý by nikdy neskončil - veď kto by z nás túžil umrieť?. Akoby sme sa mohli uspokojiť s tým, že po smrti jednoduchu prestaneme existovať? Teraz žijeme vo vzťahoch s ľuďmi, ktorých milujeme a má nám byť jedno, že raz sa to všetko skončí a nebude už ani ich, ani nás? Čo sa stane s našim myslením, s láskou, ktorú sme schopní cítiť, aj tie zaniknú rovnako ako my?

Žijeme v čase a v priestore, sme obmedzovaní prostredím, ktoré nás obklopuje, jeho fyzikálnymi, chemickými a prírodnými zákonitosťami. Pre nás je ťažké predstaviť si večnosť - veď tu na zemi má všetko svoj začiatok a koniec. Nevieme si predstaviť, žeby niečo mohlo vzniknúť z ničoho. Naša životná skúsenosť z hmotného sveta nás jednoducho nepustí - to sú limity nášho rozumu a uvažovania. Znamená to však, že niečo, čo nie je naším ľudským rozumom pochopiteľné, nemôže jestvovať? Aj dieťa v lone matky môže byť skalopevne presvedčené, že jediný existujúci svet je tmavé prostredie maternice - veď nič iné za tých 9 mesiacov ani neskúsilo. Potom však nasleduje pôrod a prichádza totálna zmena jeho reality - tmu a stiesnenosť v maternici vystrieda svetlo a kopec priestoru, dieťa začína dýchať, jesť, vylučovať samo... Nebude aj naša smrť rovnako prevratným vstupom do novej reality bez obmedzení sveta, v ktorom teraz žijeme?