Mám 19-ročnú dcéru, na strednej sa učila dobre, skončila so samými jednotkami a na jednotky aj zmaturovala. Prihlásila sa na vysokú - odbor história. Strašne veľa učenia a žiadne perspektívy uplatnenia. A ona celé dni sedí pri počítači a učí sa. Sú to šialené hodiny, kvôli tomu pribrala, lebo sa nehýbe a hlavne sa jej veľmi zhoršila alergia.
Zo všetkého najhoršie je ale to, že sa vôbec nedokáže učiť. Stále má pocit, že to ešte nevie a odkladá skúšky donekonečna. Z minulého semestra si preniesla do ďalšieho ročníka tri skúšky a teraz - v tomto semestri - jej ostali štyri, ktoré tiež musí preniesť. Prejde len tak-tak. Neviem si predstaviť, ako na budúci rok urobí v každom semestri o toľko skúšok viac.
Keby sa flákala, bola drzá, alebo mala veľké nároky, nepoviem ani slovo. Ale práve naopak. Chcem jej niečo kúpiť na oblečenie, povie, že nepotrebuje. Je skromná a tichá, nemá žiadnych priateľov, len do toho učenia sa nevie poriadne zaprieť. Nedokáže risknúť a ísť na skúšku ak nemá pocit, že je dokonale pripravená. Lenže to nebude nikdy. Okrem toho je strašná trémistka.
Som z nej strašne sklamaná, neviem vôbec čo s ňou bude. Je vynijakúca v informatike, navrhovali sme, aby išla študovať tam, ale to nechce, vraj ju história baví. Tento rok skrátka stratila, bojím sa, že na budúci sa problémy budú opakovať, a tak príde o dva roky. Manžel aj ja trváme na tom, aby išla z tej školy preč a nech skúsi niečo iné. Alebo nech ide pracovať, veď my ju tiež nemôžeme živiť keď sa to všetko ukazuje také neperspektívne.
Najviac ma trápi, že je veľmi inteligentná a citlivá a bude jej škoda. Žiaľ, to na absolvovanie školy nestačí.
Viete mi poradiť nejaký spôsob ako ju naučiť pristupovať k tým skúškam s väčšou ľahkosťou? Nie je nejaká kniha, kde by sa písalo o tom, ako študovať na vysokej škole?
Neschopná dcéra
mamaM a čo sa stane ak sa dva tri dni nenaje a nebude mať čisté oblečenie? vôbec nič :), neboj od hladu neumrie, špinavá ak pôjde, ona sa bude za seba hanbiť, alebo nepôjde nikam. Si starostlivá matka podľa mňa, ale až príliš. Je dospelá, svoj život má vo svojich rukách, ak to dobabre a skončí na dlážke, zase sa postaví. Viete ako ste ju vychovali, tak svojej výchove dôverujte. Pretože je zjavné, že ty chceš riešiť ten problém, avšak ona musí chcieť a keď sa jej otvoria oči a bude chcieť, tak to pôjde.
MatoK - snažila som sa odpovedať každému, nuž odpoviem aj tebe, hoci som o tom čo píšeš tu písala už viackrát. Lenže ty si to nečítal, čo chápem.
stravu dcére pripravujem sama - dbám o tom, aby mala všetko, čo potrebuje. Dám jej to rovno pod nos, keď doje, tanier vezmem a umyjem. Ona to nikdy neurobí. Dbám aj o jej pitný režim. Keďže ona sedí pri počítači, ja ju obskakujem. Prídem, prinesiem a odídem.
O tom probléme v škole sme samozrejme hovorili a ona si je toho vedomá, veď sama ma na to upozornila čo sa vtedy stalo. Povedala mi to asi pred 2 rokmi, skoro som odpadla keď som sa to dozvedela.
S dcérou o jej probléme diskutujem, je to takmer denne. Bola som s ňou aj u psychológov, keďže mám dosť známych psychológov. Oni ju poznajú a záver je vždy ten, že chcieť musí ona sama. Čo mne vytýkajú moji známi je, že dcéru obskakujem a robím jej kompletný servis. Že nič nevie preto, lebo všetko za ňu robím ja a aj za ňu všetko vybavujem. Ale skúšala som aj neurobiť a nevybaviť - tak sa nenajedla, nevybavila.
Nechcem sa len vyžalovať, to sa môžem pred priateľkou. Čakala som rady, pretože na fóre sa stretne viac ľudí a nájde sa aj niekto, kto bude vedieť poradiť. A každý názor má svoju cenu.
Aj vaše kritické príspevky sú pre mňa inšpirácia. Vôbec to nie je tak, že si nepriznávam chybu alebo nechcem počúvať kritiku. Myslím, že z mojich ďalších príspevkov je to dosť zrejmé.
pozor vsetci,ktori ste tu mamu tak slovne zatakovali..ste rodicia?mate deti?ak nie,tak prosim nesudte!preco pohrdate tym,ked rodic otvori oci a vidi pravdu a nazve svoje dieta pravym menom!?byt neschopny nie je urazka!je to popis stavu!jej dcera sa dookola iba uci-a nic z toho!zabija cas a zivot jej preteka cez prsty a nic z toho!pise to sem,lebo ako matka nedokaze najst sposob ako otvorit oci svojej dcere,lebo sa boji,ze by jej priamostou ublizila.mam dieta a moji rodicia nad mojou neschopnostou zatvarali oci aj ked viem,ze ju videli.vysledok: nedokoncena vysoka skola,lebo som rubala privysoko,mozno lahsiu by som zvladla-ale nikto sa nenasiel,kto by mi povedal"hej,na tu skolu ty nebudes mat nervy"..mala som stastie a nasla schopneho manzela a tak mam tu moznost si dorabat vysku teraz pri dietatku.inak by som asi rovno z mediciny isla robit do tesca.nesudte matku ak nou nie ste!ak nou ste,tak sa lepsie prizrite svojim detom,ci ich vidite take ake su.objektivna kritika moze pomoct,slepa podpora je kontraproduktivna.
Aspergerov syndrom má jedine z matky, kedže ten sa prejavuje skôr neschopnosťou sociálnej interakcie a nie neschopnosťou učenia, zvládnutia učenia. V tomto prípade ja vidím problém inde.
MamaM, prečítala som si všetky tvoje príspevky, rady nie. Našla som sa dokonale v tvojej dcére, len s jediným rozdielom, ja som robila doma od stavania nábytku po varenie a žehlenie všetko...ale, študuje prvý rok, dajte jej čas. Nemysli si o nej, že je neschopná, aj keď je to tvoja dcéra a možno to tak je, že je do praktického života "nepoužiteľná", ale čo myslíš, aj ke´d ju pochváliš, myslíš, že ona nevie čo si o nej myslíš naozaj? necíti to? áno cíti a ako veľmi. Ja tiež neidem na skúšku pokiaľ nie som takmer na 100% pripravená, všetky práce odovzdávam na poslednú chvíľu, doslova o 5 minút dvanásť aj keď viem, že ju už neprerobím a takmer vždy mám aj z tých najťažších prác maximum bodov. skrátka môj perfekcionizmus(negatívny a len ohľadom niektorých okruhov v mojom živote) mi to nedovolí odovzdať skôr a nedovolí mi ísť ani na skúšku, kým nemám pocit aspoň aký taký, že to viem všetko. Tiež som prvý ročník ledva preliezla, rodičia boli proti mojej škole odzačiatku. A vieš čo mi pomohlo? že sa mi prestali starať do života, prestali riešiť to, prečo neidem na skúšku, prestali sa zaujímať či a čo som jedla, prestali mi dennodenne vyvolávať, mamina prestala riešiť to, že si nemám s rovesníkmi čo povedať, že som doma, že ma nelákajú diskotéky ani nič podobné. A akonáhle prestala a časom aj otec, tak som získala pocit, že mi dôverujú a že som na všetko sama a pokiaľ sa nerozhýbem ja a nezariadim si život podľa seba tak sa mi rozpadne. Padla som aj na ústa, tiež som sa bála ísť niečo vybaviť, lebo sa strápnim, ale keď som musela, nič iné mi neostalo. Mala som to možno "ľahšie", lebo neštudujem v rodnom meste, ale za také 3 roky som sa naučila fungovať uplne normálne. Všetko vybavím, nebojím sa, dokonca nesedím stále doma a mám priateľov. Skúste ju viac rešpektovať, nechať jej zodpovednosť a povinnosti, nepchať jej všetko pred nos a hlavne jej dôverujte. Ja mám tiež s maminou veľmi pekný vzťah, ale on sa ešte viac zlepšil, keď si aj ona uvedomila, že moje záležitosti sú v mojich rukách a aj napriek tomu, že idem niekedy zlou cestou ma podporuje a verí, že to zvládnem a ak nie, tak vie, že nastúpim zase na tú správnu cestu....Dajte tomu čas a držím vám prsty...a dcéra určite nie je neschopná a raz si to uvedomí..
Mama, neda mi to povedat inak ako ze si typicky stazovatel, ktory nema zaujem nieco spravit, len sa potrebuje vystazovat, vyplakat, pretoze je to jednoduchsie a pohodlnejsie ako prijat rozhodutie, konat a prijat zodpovednost. Vlastne si taky typicky Slovak, je to taka nasa narodna vlastnost, akurat, ze niekto sa stazuje v krcme pri pive, a niekto od pocitaca.
Uz ked len v kratkosti zhrniem, co si napisala
- si nespokojna s dcerou, ktora je slusna, snazi sa studovat, nefetuje, nepije, nekradne.
- si si vedoma ze dcera ma problem, ktory zjavne sama nevie riesit, a ty sa na to prizeras bez pohnutia prsta
- si si vedoma, ze v minulosti sa nieco udialo, odkedy sa dcera zmenila a zrejme doteraz si si to s dcerou nikdy poriadne neujasnila a nevysvetlila
- si si vedoma, ze dcera sa velmi zle stravuje, co moze sposobovat velke problemy so stresom, napatim az psychickymi problemami, tak isto s tym nic aktivne nerobis.
Cize co vlastne cakas? Ze ta len niekto polutuje? Cakas, ze niekto potvrdi, ze si mala pravdu a dcera je neschopna, ze nic nedokaze, ze si mala pravdu? Tak to silno pochybujem. Mozno tebe to pomoze, ale tvojej dcere nie. A to je smutne, ze tu hladas riesenie na svoj vlastny problem, a nie na problem svojej dcery.
Odmieta si priznať, že to nezvláda možno preto, aby nepotvrdila váš názor na jej neschopnosť, možno preto, aby vás nesklamala. Skúsili ste sa s ňou otvorene porozprávať? To predsa nie je koniec sveta ak tú školu nechá tak a možno skúsi šťastie na inej škole alebo inde. Nebude prvá ani posledná. Hovorí sa, že aj snaha sa cení a snahu jej nemožno uprieť, skúste oceniť jej snahu.
Nuž, čakala som samozrejme kritiku, ale dúfala som, že tá kritika bude vychádzať z toho, že si ľudia prečítajú aj príspevky - aj moje ďalšie, aby ten obraz bol dokonalejší. Lebo v téme som nemohla predsa opísať všetko. Ale chápem, že na to niet čas a mnohí sme aj netrpezliví, preto hodnotíme len z niekoľkých viet. To mi žiaľ ale veľmi nepomôže. Ale aj tak ďakujem za váš čas.
krajinka, nikdy sme dcéru netrestali za to, čo sa jej nepodarilo. A chválim ju ustavične. Stále jej hovorím, aká je múdra, koľko má v sebe empatie a že je veľmi vzácny človek. Len v praktickom živote je veľmi nesamostatná a naozaj neschopná - aspoň zatiaľ. Nemôžem to nazvať inak, aj keby som chcela. Keď ide na skúšku, vždy jej hovorím, aby si uvedomila, čo má v sebe, že si musí veriť, pretože má prečo. Ale ona má okamžite argumenty, že to nevie, tak ako si môže veriť. A s týmto nastavením ide na skúšku, ktorú potom ani neurobí. Alebo na ňu ani nejde.
