Schizofrenia

pre syna mamy 22 - K Tvojmu pubertálnemu prejavu sa vyjadrovať nebudem Howgh!

Pokrac.pre kabaku,
velmi sa ospravedlnujem,ale v polovici prispevku som musela odbehnut vyvencit psa a zatial sa tu prejavil moj syn v plnej parade.Takto to u nas vyzera,nikto mu nemoze nic povedat,ale cim viac s nim
citim,viac žiada.Uz neviem ako dalej.Aôe este k tebe: obdivujem ta že si sa tak krasne prepracovala a prajem ti aby si sa uz nikdy nedostala tam kde si bola....

Pre kabaku:
Gratululujem ti k tvojmu krasnemu postupu v praci,u teba sa to potvrdilo,že trpezlivost ruže prinasa a ja ti ich prajem plnu naruč.Mozes byt na seba hrdá, .mam pocit ze vela ludi tu ma velke reci,ja svoju chorobu v ziadnom pripade nezneuzivam,taky sprosty nie som,takze bacha na reci,ja sam viem kedy a ako mozem vykonavat rozne cinnosti,urcite nie som spokojny zon svojim zivotom,ale ked mate stavy ake ja asi ntazko dokazete chodit tam kde je milion ludi,rano stavali o 6,to sa proste neda,takze len tolko som chcel,mojej mame netlacte do hlavy kokotiny

pre mamu22:

Milá mamina,

musím sa ochváliť. Už nepracujem ako sanitárka, ale ako sekretárka na jednom z najťažších sekretariátov. Platovo budem na tom rovnako ako predtym, ale konečne robím prácu, ktorá ma napĺňa a uspokojuje, poobede chodím na plaváreň a od apríla začnem chodiť na kurz angličtiny. Ale chcela som tým povedať len toľko, že z mojho platu hradím stravu v robote okolo 600 sk , čipovú kartu okolo 300 sk za mesiac, listok stoji 13 korún, trvalým príkazom sa mi strháva 1000 sk na vkladnú knižku, 2000 sk na mamin účet ako nájomne, že mám kde byvať, čo jesť, že používam vodu, elektrinu apod., ďalej sa z môjho platu hradia sobotné a nedeľné nákupy. Platím si aj ošatenie, týmto pádom moju maminu z veľkej miery odbremeňujem, čo sa týka finančných záležitostí

A teraz k Vášmu synovi, na jednej strane choroba a na druhej strane lenivosť. Mám taký pocit, že to jeho správanie prechádza do citového vydierania. Nenechajte sa zneužívať. Ak sa cíti dobre na nočné úlety, tak sa potom musí cítiť dobre aj na iné záležitosti. Berie viac liekov ako je dovolené, to nie je dobre, rozhodne ako nie je dobre, kedby lieky vysadil. Predstavte si, že sme cukrovkári, alebo ľudia chorí na srdce, myslíme si, že sa cítimi dobre a nepociťujeme potrebu brať lieky, nie je to pravda, potrebujeme ich, aby sme sa nedostali do relapsu alebo recidivy. Doktor Vám odborúča protidrogové , ale on sám musí chcieť, inak s tým nič nespravíte a budete týrať jeho aj seba. On musí odbúrať závislosť vo svojej hlave. Preto ja nepijem alkohol a nefajčím , lebo nemám silnú a pevnú vôľu a nedokázala by som bojovať proti týmto silným nepriateľom. Lieky, drogy a alkohol spolu dokopy to je cesta do pekla.

Ahoj kabaka,som rada,že si mi odpísala a aj poradila.Zrejma aj tvoja mamina to nemala s tebou lahké,ale zda sa ,že ste to zvladli.Drž sa,aby som ta mohla davat mojmu synovi za priklad.Stale nechce pokracovat v skole,ani si nehlada žiadne brigady aby mi financne pomohol,nedostavam na neho žiane prispevky,platím mu zdr.poist.tak by mi nejake peniazky dobre padli.Pises,ze ho nemam nutit do aktivit,ale ako mam chapat to,že celý den sa vraj neciti dobre,ale v piatky si neodpustí ist po restauraciach,pyta peniaze dovtedy,kym mi nepovolia nervy a nedam mu ich.Pred tyzdnom sa dokonca tak opil,ze jeho stav sa zhorsil a aby sa citil dobre,pridal si davkovanie liekov,ktoré su navykové.Velmi rýchlo podlieha kazdej zavislosti,tak je to aj s cigaretami.Porad mi,ako mam postupovat.Prekonzultovali sme to aj s jeho lekarom a ten ho odporucil na protidrogové.AK budes mat ty,alebo tvoja mamina nejaku radu pre mna,velmi sa potesím.Držím palce

pre mamu22

Milá "mama" viem, presne ako sa cítite, podobne sa cítia všetky, ktoré majú takéto podobné problémy. Zo psychiatrie som bola prepustená začiatkom decembra 2005, bola som tam asi 7 týždňov, Vianoce v tom roku si vôbec nepamätám. Som po elektrošokoch, mám pregumovanú pamäť, spomienky v hmle, pol roka som bola doma a bolo to ubíjajúce a deprimujúce, hľadala som si prácu, chodila som po konkurzoch, nájsť si dnes prácu je problém aj pre zdravého človeka nieto ešte pre schizofrenika, ktorý má problém sám so sebou. Potom som sa dala na kurz angličtiny, aby som sa zlepšila a bola medzi ľuďmi. Začala som študovať na VS, ale po prvom roku som skončila a vyhodili ma. Nenúťte svojho szna k aktivite, pokiľa sa nato necíti. No na druhej strane mal by si nejako zorganizovať volny cas. Ja lustim malovane krizovky, na Vianoce som dostala elektrovnicke sudoku... A chodim na plavaren, uz som si kupila druhu permanetntku /jeden vstup na dve hodiny/. Po polroku hladania prace sa mamka nastvala a podala mi ziadost na sanitarku v nemocnici. Na zaciatku to bolo velmi tazke, hlavne chodit nacas do roboty a hlavne tak skoro na pol siedmu. Ja co som chcela chodit na osmu hodinu. Robim od juna, teraz zacinam 9 mesiac, robim na dve zmeny najhorsie boli poobedky do siedmej vecer a este horsie dvanastky v nedelu, kde som poobede uz skoro spala... ale casom sa to upravilo...CHCE to len trpezlivost..., ale mate pravdu, ze niekomu nicnerobenie vyhovuje...ale myslim, ze aj to len na urcity cas

Zdravíčko... chcem aj ja prispieť svojimi skúsenosťami s touto duševnou chorobou...mám priateľa , kt. ochorel pred 2 rokmi, mal práve pred diplomovou prácou a zrejme pocit, že to nestihne a stres vyvolali v ňom tieto psychické zmeny..ale časom, som ho bližšie spoznávala, veľa mi o sebe povedal, (poznali sme sa iba pol roka keď sa to stalo)), zistila som, že dávno pred tým sa už toto ochorenie u neho prejavovalo...jeho rodina sa o neho moc nezaujímala, mysleli si, že je iba nezvládnutelný, výchova bola veľmi ťažká, ale nikdy nenavštívili psychiatra, čo bola dosť veľká chyba.
Teraz je akože v pohode, skončil vysokú školu, zamestnal sa, ale jeho správanie je iné ako normálne... je náladový, nedoverčivý, vzťahovačný, veľmi lenivý, malo dbá o svoj vzhľad,ale ľubim ho a viem, že život s človekom, kt.má túto duševnú chorobu je viac menej utrpenie ako radosť...veľa šťastia Vám všetkým!!!

Ahoj Kabaka,presne viem o com pises,aj moj syn ma tieto problemy,uživa lieky a lekar hovorí,ze sa z toho uplne dostane.Zaujimalo by ma,ci už pracujes a ako si vyplnas volny cas.On je teraz doma a ja mam pocit ze sa mu to celkom hodí,ved mu dam vsetko co si zaziada,len neviem dokedy to budem zvladať.Neviem rozlisit co je choroba a co lenivost.

Caute vsetci!Ja sice schizu nemam teda aspon dufam,ze casom moje problemy co mam neprerastu do schizy..ale chcem vam povedat ze takmer presne viem aky je to pocit trpiet na toto hrozne ochorenie,pretoze som brala extazu pol roka, poviete si ze to je malo ale mne sa ten cas stihlo poriadne sibnut z toho a v stave opojenia som mala presne pocity,ktore sa pri schize opisuju,sice boli aj niektore velmi super a neopisatelne to je jasne ale boli aj tie zle, casom vsak zlych stale pribudalo..aj ked som ich za ten polrok vzala len 10 kusov,aj tak to zanechalo na mne nasledky ako depresie,obcas paranoje-to z marihuany ktoru som fajcila tiez len pol roka aj to nie tak casto, mala som pocity ze sa na mna ludia divne divaju a myslia si o mne divne veci,ze kazdeho len otravujem,ze som nepotrebna a zbytocna,ze ma ani moj priatel nelubi,ze kamosky sa mi odcudzuju a vzdialuju cim dalej tym viac a zaroven aj ja im,ze zaroven aj tuzim po kontakte s nimi a ani si s nimi nemam co povedat, poruchy spanku, privela divnych myslienok, nocny des..to bolo dost strasne tak som sla za psychiatrickou ona mi povedala ze to mam z ecka a ze to nie je schiza..teda presnejsie..nepovedala ze to je sciza..ale dala mi neuroleptika a antidepresiva,teraz ich beriem uz 18.sty den a nemam uz take depky ani take pocity z ludi ale spat este obcas nemozem,dufam, ze sa to casom zlepsi no a myslienok mam este stale obcas vela a su bizardne.Dufam,ze sa mi to zlepsi..ecko som prestala brat ledva,uz som bola psychicky zavisla,podarilo sa mi to jedine s pomocou ludi ktori ma maju radi a hucali do mna aby som to nebrala a nech neblaznim,hlavne moj priatel,ten mi velmi pomohol,vdaka nemu som to prestala brat,velmi mu tymto dakujem,aj ked su to len 2 mesiace co som to nemala pre mna je to velmi vela tomu verte a len dufam a verim ze to uz nikdy nevezmem..

Ahojte! Som pupalkina dcera kabaka, mam 21 a 19. oktobra 2006 som mala vyrocie, pred rokom som bola hospitalizovana na psychiatrii. Studovala som na VS a robila som zaroven, co sa na mne aj podpisalo, ale problemy tu boli ovela skor, v hlbokej minulosti. Vzdy som bola introvert, a nikdy som nezapadla do ziadneho kolektivu, okrem 3 a 4 rocnika na zakladke, ale tuto zostavu nam rozhadzali a ja som si uz nezvykla. Rovnako to bolo na strednej. Na zakladke som si myslela, ze som nieco viac, ze vsetci su pod moju uroven a na strednej to bolo presne naopak... to som bola ja, kto sa citil pod uroven. Nikdy som nemala vela priatelov a ani ich nebudem mat, ostali mi iba tí, ktorých som nadobudla v detstve- dvaja kamarati a dve kamaratky plus jedna kamaratka s ktorou som sa spoznala na psychiatrii. Nemam problem hovorit o svojich problemoch, skor naopak myslim si, ze o mojich problemoch vie skoro kazdy... samozrejme, ze to nie kazdy chape. Ja mam plnu podporu celej svojej rodiny. Vybrala som devat elektrosokov, postavili ma nohy. Moje problemy sa zacali poruchami spravania, mala som nahle zmeny nalad. Ked som robila nedokazala som sa na to sustredit..., mavala som hnacky. Celu strednu skolu som tvrdila, ze nechcem ist na vyskou, ale cela moja rodina na mna tlacila,mama
sa s tym zmierila, ale otec a jeho rodicia nie. Teraz postupne prisli nato, ze som mala pravdu ja, sama viem na co mam a na co nemam... na zaciatok to staci...viem, ze je to velmi zmetene..., ale v hlave mi viria vselijake myslienky a nedaju sa usporiadat...tak ked niekto bude chciet vediet viac tak nech sa ozve