Miška
Ahojky Miši! Prepáč, že som ti nemohla už včera odpísať, ale prišla som domov až neskoro večer a ráno opäť preč. No určite to má súvis, pretože ak si mala niekedy ešte pred anorexiou agarofóbiu, tak ten čert to len zostupňoval. Neboj, Miši aj ja veľmi dobre poznám ten pocit, kedy mám chuť len zomrieť a každé dievča, ktoré trpí ppp pozná tento chtíč tiež. Ten pocit zbytočnosti. Ono vieš, ľudia s touto poruchou sú nesmierne citlivé dušičky a túžia po láske. Lenže ľudia sú rôzni a nie všetci vidia do našich sŕdc a hlavne tí, ktorí sa nikdy s ničím ťažkým nestretli. A aj tí, ktorí nás majú radi, nikdy nevedia, čo presne potrebujeme, je ťažké vedieť a to aj pri zdravom človeku, čo práve cíti, čo prežíva. No mne už teraz stačí, ak mi trébars niekto napíše len sms, alebo ma pochváli, už vtedy viem, že nie som tomu dotyčnému ľahostajná. A práve vďaka tomuto sa mi začalo trošku dariť. A samozrejme aj kôli sebe. Najprv musíš chcieť ty sama bojovať, byť odhodlaná zvíťaziť nad tým parazitom v hlave. Už nechcem byť trýznená, chcem mať v budúcnosti rodinu, deti a k tomu všetkému potrebujem silu a to znamená papať. Miši, ani ja nemám zrovna najlepšie vzťahy s rodinou, ale existujú iní ľudia, ktorí mi to vynahrádzajú a ty ich máš určite tiež, len ich musíš zbadať :) Tak sa drž, daj mi skoro o sebe vedieť a keď už nie kôli niekomu inému, tak aspoň kôli mne spapaj teraz niečo dobré, niečo čo máš najradšej :o)) Dobre?? Papa..