ahojte,mam taky problem a uz neviem co mam robit.S priatelom sme spolu takmer tri roky,sme spolu stastni,velmi sa lubime.Som jedinacik a moji rodicia su na mna pomaly az chorobne upnuti.Mam 22,za rok koncim skolu,planujem zit s priatelom,a neviem si predstavit co za peklo u nas po tom vypukne. S nasimi som si prestala rozumiet uz davno,vo vsetko ma obmedzovali,na vsetkom nasli nieco zle,na kamaratkach,na chalanoch,ktory sa o mna zaujimali.Neexistuje zby som sa im s niecim zverila.priatel je dobry,slusny clovek,nepije,nefajci,pracuje,lubi ma a napriek tomu na neho nemaju jedine slusne slovo. Nedokazu prezut ze ja mam vysoku skolu,on ma strednu. Ale myslim ze problem je niekde inde,ze sa nedokazu zmierit s tym ze niekoho mam. Stretavame sa cez vikendy a aj to pocuvam,aka "som zamilovana ze ci musim s nim byt tak casto".Od kedy som s nim zacala chodit,tak mi robia sceny a vycitky a vyslovene mi ublizuju.Napr."aj tak vam to nevyjde","vsak pockaj aj tak sa na teba raz vykasle",ale bo priatel je v robote a "on urcite nie je v robote,on ta podvadza,co si myslis,ved ma len strednu,ze vie byt verny..?","myslela som ze si najdes krajsieho chalana"a pod. ..Potom to vzdy trochu utichne a potom zase. Dnes sa priatel ku mne na chvilu zastavil a zase som pocuvala "no ja o nom nemam najlepsiu mienku,ma byt doma a piect s mamou na Vianoce"(!!!!,ma 25rokov) a konci to vacsinou tak ze som dohadame brutalne,ja poviem nech ho necha na pokoji a ona ma sproste reci.(vynimkou nie je ani ze "s akym debilom to chodim").V pravidelnych obdobiach mi robia nervy a urazaju mna aj jeho. Robim si skolu,nemam kam odist. Ale uz ma to nebavi...Ako ich mam donutit aby mi dali pokoj?..Poradte prosim,napiste vase pripadne skusenosti a nazory..A potesilo by ma keby sa ozvala aj nejaka mama,ak je na fore..Dakujem mooooc..
Zranuju ma rodicia..Prosiiiiiim poradte...PROSIIIM
dee,precitala som si mail,diky..dnes sa mi uz nepodari zareagovat,zajtra odpisem,dobre..?papa zatial
dnes uz nemozem ale zajtra sa tu objevim okolo osmej vecr
nemáš zač....
dakujeeem
dee-budem ti držať palce.Ano mama je len jedna,možno preto je na seba taká citlivá,že je na všetko akoby sama.A ani si neuvedomuje,že jej raz kôli tomu uletíš...
to mi je luto...mne tiez strasne chyba otec, ale mama je mama. Urcite ju nechcem stratit na vzdy, ale ked sme spolu kazdy den tak by som fakt zabijala, to su strasne hadky a vzdy to konci tym, ze pokial budes byvat v tomto byte, tak budes dodrziavat moje pravidla.
Ked sa z niecoho tesim, tak mi to hned pokazi. Ked idem na par dni k priatelovi, alebo von s kamoskami, tak si to nikdy neuzijem na 100 percent, lebo mam vycitky. Lebo vzdy je plno roboty doma prave vtedy a ta robota nepocka. Volakedy som vobec nechodila kvoli tomu von. Ale povedala som si dost(niekedy v 20-tke) a sice s placom, ale odidem...
dee-to je irónia osudu,ty chceš byť ďaleko od mamičky a ja ju od 11 nemám a čo by som dala za to,keby som mala.Ale mám psíka,dieťa rodinnú idilku,...
a dve krasne zdrave deti, krasne manzelstvo,psika a dokonalu idylku daleko od "mamicky", super pracu, ktora ma bude naplnat... Niekedy pochybujem, ci je to vobec mozne. Ale ked sa pritulim k priatelovi, hned ma pochybnosti prejdu a zistim, ze ak chcem/e, tak je mozne vsetko...
