ahojte,mam taky problem a uz neviem co mam robit.S priatelom sme spolu takmer tri roky,sme spolu stastni,velmi sa lubime.Som jedinacik a moji rodicia su na mna pomaly az chorobne upnuti.Mam 22,za rok koncim skolu,planujem zit s priatelom,a neviem si predstavit co za peklo u nas po tom vypukne. S nasimi som si prestala rozumiet uz davno,vo vsetko ma obmedzovali,na vsetkom nasli nieco zle,na kamaratkach,na chalanoch,ktory sa o mna zaujimali.Neexistuje zby som sa im s niecim zverila.priatel je dobry,slusny clovek,nepije,nefajci,pracuje,lubi ma a napriek tomu na neho nemaju jedine slusne slovo. Nedokazu prezut ze ja mam vysoku skolu,on ma strednu. Ale myslim ze problem je niekde inde,ze sa nedokazu zmierit s tym ze niekoho mam. Stretavame sa cez vikendy a aj to pocuvam,aka "som zamilovana ze ci musim s nim byt tak casto".Od kedy som s nim zacala chodit,tak mi robia sceny a vycitky a vyslovene mi ublizuju.Napr."aj tak vam to nevyjde","vsak pockaj aj tak sa na teba raz vykasle",ale bo priatel je v robote a "on urcite nie je v robote,on ta podvadza,co si myslis,ved ma len strednu,ze vie byt verny..?","myslela som ze si najdes krajsieho chalana"a pod. ..Potom to vzdy trochu utichne a potom zase. Dnes sa priatel ku mne na chvilu zastavil a zase som pocuvala "no ja o nom nemam najlepsiu mienku,ma byt doma a piect s mamou na Vianoce"(!!!!,ma 25rokov) a konci to vacsinou tak ze som dohadame brutalne,ja poviem nech ho necha na pokoji a ona ma sproste reci.(vynimkou nie je ani ze "s akym debilom to chodim").V pravidelnych obdobiach mi robia nervy a urazaju mna aj jeho. Robim si skolu,nemam kam odist. Ale uz ma to nebavi...Ako ich mam donutit aby mi dali pokoj?..Poradte prosim,napiste vase pripadne skusenosti a nazory..A potesilo by ma keby sa ozvala aj nejaka mama,ak je na fore..Dakujem mooooc..
Zranuju ma rodicia..Prosiiiiiim poradte...PROSIIIM
dee-choďte spolu....Ano kedysi to bolo jednoduchšie...Možno ani ja by som nemala to čo mám,keby sa mi nestalo to čo sa mi stalo.Takže chápem,aké je to ťažké,ale neboj aj ty raz budeš mať svoje hniezdo.
Ja by som tiez rada isla adufam, ze aspon v lete sa mi to podari. Priatel bol v Nemecku s mensimi prestavkami asi 3 roky a bolo to strasne. Je to jediny clovek, ktory ma podrzi a viem sa mu vyrozpravat. Bolo to strasne, ale nedala som to najavo, lebo som nechcela aby si to vycital, ved tam bol aj kvoli mne. Ale nakoniec to uz ani on nevydrzal a vratil sa. Ja dlhodobo do zahranicia urcite nechcem ist, po studiu sa chcem venovat svojmu odboru a to vonku nemam sancu.Ale urcite sa to nejako vyriesi.
Normalne zavidim mojim rodicom, ze hned po svadbe ziskali byt a stacilo len ze sa vzali. Teraz je to zial inak...
Keby som nemala dieťa,idem do zahraničia zarobiť...
to mi je jasne...
My s priatelom tiez uvazujeme nad osamostatnenim a myslim si, ze asi skor zozenieme prenajom, ako hypoteku:o((
Takze na 99 percent neskoncime vo vlastnom, aspon nie hned.Zial.
maciatko tvojich rodicov by z mojho priatela asi trafil slak pri najlepsom :)))) tiez som jedinacik a podotykam ze moj priatel (pokial nie je odcestovany) je u nas denne, obeduje u nas a dokonca aj veceria:))) a este mu zvyknem aj domov zabalit aby mi nahodou neumrel od hladu. Ked mam vari nieco s koprom tak jemu da do inej misky bez kopru, lebo ho nema rad:))) Vasich by asi porazilo, vsak???
Som rada, ze mam takych rodicov aj priatela a ze sa navzajom akceptuju a maju sa radi... Neviem si predstavit ako by som ja toto co ty opisujes vydrzala. Asi by som uz sedela za dvojnasobnu vrazdu...
Drzim ti palece aby si to vydrzala kym skoncis skolu a potom na druhy koniec zeme, co najdalej od rodicov :)
veď ja nikomu nič nekážem,hovorím o možnostiach.A tie má každý....
to sa povie prenajat, lenze potom si v zivote nenasetrime na vlastne byvanie. Tie peniaze, ktore by som dala za prenajaty byt, radsej budem splacat nejakej banke za vlastny byt...
Adulka-veď si nemusíte hneď kupovať byt,čo tak prenajať?
. . . osamostatniť sa. . . ked v dnešnej dobe je to tak ťažké, byt len na úver na 40 rokov. ja mám z toho hrôzu. mám 23, za pár dni 24, no z budúcnosti mám strach. už len kvôli tomu,že dnes nieje iná možnosť ako splácať byt 40 rokov. ja viem,že tak ľudia žijú, aj ja tak zrejme budem. veď inak to dnes asi nejde. . neviem, ale mám z toho strach
.
Tak je mam tiez podobny problem. Mam 24, s priatelom som uz 5 rokov a mama ho tiez neakceptuje. Problem je aj v tom, ze otec zomrel ked som mala 13 a ja som skoro dospela. V podstate doma robim vsetko ja a moj narkoman a gambler brat(ktovie preco vsetko riesi tak?) si len vala sunky a ani poriadne nepracuje. Ja studujem, pracujem, staram sa o domacnost a mam minimum casu na seba a mama sa cuduje, preco sa ucim v noci, ved "co som robila cez den?". Ked nemam cas tak mam povedat priatelovi aby neprisiel, ved sa musim ucit.Priatel je kuchar a je to strasne inteligentny clovek a tiez mama nevie pochopit, ze o com sa my dvaja mozme rozpravat. A este pikoska, on je so mnou urcite len kvoli sexu:o)) Podotykam, ze prvy krat sme sa milovali po roku chodenia, pretoze ja som bola zablokovana maminymi vycitkami, a on ma tak miluje, ze pockal. Ja sa mu zdoverujem ako mi mama ublizuje a uz planujeme ze budeme spolu byvat, ale tiez chcem najprv dostudovat. A mama si asi uvedomuje co robi, lebo minule podotkla, ze ked si ja raz zalozim rodinu, tak sa urcite odstahujem aspon do Kosic(teraz byvame na zapade)aby som bola co najdalej od nej. A smutne je, ze ma pravdu, urcite nechcem zostat aspon v 10 km okruhu pri nej.Uplne ta chapem maciatkoo, skus sa zdoverit priatelovi, uvidis ze ti to pomoze.
A moju mamu ma tiez kazdy strasne rad a ona sa vsade chvali aku ma sikovnu dceru, ale mne to este nepovedala. Mne povie len to ze to robim zle, hento nemam robit a usmej sa, daj si vlasy prec z tvare...tiez by som vedela zabijat.
Takze drzim palce a ked bude velmi zle tak si spomen ze nas je viac, ked chces tak si potom mozme vymenit mailove adresy.
