Môj priateľ je veľmi dobrý človek. S každým chce vychádzať čo najlepšie a nikomu neubližovať. Páči sa mi to, ja som v podstate taká istá. Veľmi si rozumieme, vo všetkom, som v našom vzťahu šťastná a spokojná, pomáhame si ako len vieme. Je mi vždy oporou. Ale nie len mne. To by mi ani tak nevadilo, ale problém je jeho bývalá. Chodil s ňou 4 roky, a keď sa rozišli, tak ona bola z toho ževraj dosť zúfala. Ja som s ním začala chodiť 3 mesiace po jeho rozchode, dosť skoro, ale o tom som nevedela... Vždy, keď mu ona prezvoní, tak on jej hneď zavolá (samozrejme, keď s ním nie som). Ešte mi to povie. Vždy sa si telefonujú, on mi to vysvetlil tak, že nechce, aby si ona niečo spravila, a on nemá dôvod sa na ňu hnevať, chce byť s ňou aj naďalej kamarát... Dosť často o nej rozpráva, o jej problémoch. v podstate viem o nej všetko, ako sa spoznali, ako spolu začali chodiť, akú má rodinu, kde býva, kde pracuje, kedy má narodeniny. Proste všetko, dokonca aj číslo jej topánok (38). Lezie mi to strašne na nervy. Včera som sa mu to snažila naznačiť, a on hneď, že nemám robiť žiarlivostné scény(len som mu to pekne povedala) Lenže ja ho milujem a nechcem ho stratiť, ale keď to takto bude ísť dalej, tak neviem, neviem... Začínam si myslieť, že ju má radčej než mňa, aj keď on ma ubezpečuje o tom, že nie. No neviem... Čo mám robiť?
Jeho bývalá...
možno... vieš, teraz v podstate sa mu začalo celkom aj dariť... mama je už relatívne v poriadku, on má prácu, síce len takú na mesiac, ale zarobí 2-3 toľko ako ja v svojej za mesiac, takže si mu týmto vylepší aj jeho finančná situácia a so všetkým je viacmenej zmierený, vidím to na ňom... vie, že s tým už nič nespraví a berie to tak, ako to je... A ja neviem čo mám robiť, tak nebudem robiť nič...
viem... lenže ja ho mám tiež... možno to je sebecké, ok, lenže ja nebudem stále ustupovať... ja ho beriem takého aký je a nedávam mu najavo ľútosť ani nič kôli tomu, čo sa v jeho živote deje (vieš, čo myslím),všetko chápem a snažím sa pomôcť, ale vzťah nieje predsa len o tom, že ja dám do neho všetko a on nič, len preto, že... (vieš)
nemusíš nič... ja sama neviem, čo si mám o tom myslieť... neriešim... som mu včera povedala, že sa k nemu budem správať presne tak, ako on ku mne... že budem robiť presne to, čo robí/nerobí on... dosť bol z toho zaskočený, že čo? že to nemám robiť... ale trvám na svojom... a tvárim sa, že ako pohoda a mu robím to isté... vyhýbam sa otázkam, nevolá, nepíšem... už mi je to jedno... ja nebudem bojovať o niekoho, kto o to nestojí...
ževraj všetko čo kedy od nej dostal... ale fakt to tak nevyzerá... včera sme boli spolu... ani za ruku ma nechytil, keď sme cez mesto išli... ani na stanici sa ku mne nesprával tak ako vždy...normálne jak kamoši keby sme boli, no keď som do vlaku nastupovala, tak mi dal pusu a to je všetko... A inokedy ma tak objímal, a pusinkoval...
ja ani vlastne neviem... a neviem, či mi náhodou neklamal, že jej zbalil tie veci... lebo som ešte nejaké videla v jeho izbe, taký malý plyšový vankúšik s nápisom I Love you, aj nejaký pozdrav na valentína a tak.... a moju fotku nemá vyloženú už mesiac... najprv ju "ukryl", lebo mal prísť do neho jeden ujko, a on ho neznáša, lebo sa mu hrozne stará do života, tak nechcel, aby sa začal vypytovať, že kto to je a tak, no a dajak ju "zabudol" vyložiť naspäť... Aj som mala ísť spať k nemu zajtra, ale tak dnes ide po mamu do nemocnice, tak dajak nechce, aby som tam bola...či čo...
