NAJ depresivne kocky!!!

No trosku este zareagujem. Vazne je to len o tom lutovani sa. Ja osobne som mal zatila pekny zivot, isto boli aj krizy ale vzdy pozitivnym myslenim sa da vsetko prekonat. Vy vlastne neverite sami sebe. Nieco sa stane a hned sa stiahnete do ulity.
Mali ste asi tazky zivot, ale myslim, ze aj ostatny ludia ho nemali lahkz a dokazali sa postavit a ist dalej.
Pre giv: Ja rad pomozem ludom, ak oni chcu moju pomoc a ak im viem pomoct. Uprimne, ja by som chcel mat pri sebe partnerku ktora je vyrovnana s ktorou sa vieme vzajomne podrzat a nie ta ktora zije stale v neistote a ktoru musim nesutale presviedcat o niecom.

Brunca prezila som toho viac nez dost mam 35 takze asi o 10 viac ako ty a tiez som si preskakala hocico ale vobec to nemienim rozoberat na nete! ale ked to vam pomaha nic proti tomu...asi ste fakt osamele a nemate sa komu vyzalovat tak to riesite takto! ALE LUTOST MNE OSOBNE NIKDY NEPOMOHLA V NICOM ! a vytahovat stale dokola tu istu bolest a rypat sa v nej to hranici s "masochizmom"

Cauko brunca, to je dobre, ze si tu tak casto, aspon sa tu mam s kym pozdravit. Kde mas kamaratku giv? A ako sa dnes mas?

chcela by som vediet ci si prezila aspon polku z toho co mi z giv a potom by som sa ta opytala ako sa velmi snazis to vyriesit !

brunca celkom suhlasím s nazorom slusneho muza a chlappa fakt sa stale dokola lutujete a rozoberate co uz davno malo byt vyriešene vo vasich hlavách aj v srdci .Ak si s tým fakt neviete rady navstivte psychologa lebo toto fakt uz nie je normalne.Myslím ze kazdý ma nejaký šram z minulosti a kazdy sa s tym musi vyrovnat sam tu lutost nepomoze .Myslim ze na svete je vela ludi ktorí maju fakt vaznejsie problemy/ ako choroba blizkeho cloveka alebo jeho strata,existencne problemy,rozvody ...atd vyrovnaju sa s tym!Takze snazte sa!

dakujem za tvoj nazor.no to by si si asi vazne musel precitat celu tuto debatu,pretoze netusis z coho mi tie depky mame. neboj sa realne si uvedomujem ze su na svete ludia ktory su na tom ovela horsie nez ja, ja som totiz s takymi ludmi chvilku robila,lenze som to nedokazala,lebo ma to ubijalo,divat sa na ich utrpenie. ti ludia,deti su napriek tomu stastne a staci im malicko ku stastiu-aby ich mal niekto rad-to mame spolocne.lenze tie deticky vacsinou miluju zo sucitu,a to neni laska.

Moj nazor k teme, a sorry ak sa to niekoho dotkne: Cela vasa vzajomna debata giv a brunca mi pripada, ako niekolkorocne plakanie nad rozliatym mliekom. Ako keby ste sa navzajom uistovali ze ste smutne, lebo teraz je aj podlaha navdy flakata, aj fajne kakavko mohlo byt z mlieka a nieje, smutne je ze aj puding by vysiel a nejedli ste ho a podobne. Verte tomu ze obcas som mal aj ja depky ci komplexy. Ale naucil som sa, ze sa vzdy treba pozerat na pozitivnu stranku vsetkeho, lebo depkami nepomozem sebe ani ludom okolo. Neprecital som cele vlakno ale iba tuto poslednu stranu lebo cela tato debata je strasne ubijajuca. Pripada mi ako zosilnovac zlych emocii, a vy dve mi pripadate ako milovnicky depresie. Vy ste, zda sa, uz na depresii zavisle. A pri tom je mozno riesenie celkom jednoduche. Staci byt presvedceny telom aj duchom ze si chcem vsimat v zivote to pekne a pozitivne pre mna, a treba sa preorientovat od depiek z minulosti na vsetky pozitivne javy pritomnosti a buducnosti. Hoci aj malickosti treba vnimat ak su dobre, a treba sa im venovat. Teste sa z cisteho neba, z luca slnka na tvari, z peknej prechadzky, obdarujte zobraka jedlom, chojte dobrovolne pomahat do domova dochodcov ci ustavu starostlivosti o postihnute deti, aby ste videli ze vase depky su proti inym kazdodennym realnym starostiam prd v stodole. Ten, kto nechce depky, ten ich mat ani nebude, a ten, komu sa pacia si v nich bude uzivat do konca zivota (aj ked do konca zivota hovori, ze uz nechce depky). To je moj nazor.

giv zabudla som dodat,ze ked je vsetko v pohode,myslim s nim,tak nic neriesim-seba-minulost-no potom sa cosi stane,cosi povie, naznaci a vsetko sa to vrati. ja mam strach zo seba-netusim co spravim,ako sa zachovam.v piatok to na mne videl,ten strach v ociach,ze chcem ujst,chytil ma za ruku a povedal ze mi to nedovoli. lenze ja som aj tak usla.musela som.nemohla som sa mu znovu pozriet do oci,uz neslo o to,ze si ublizim ja,ale nechcela som ublizit jemu,neviem ci ma chapes?!
taraz je to fajn,aj ked sa stale klepem od strachu.som cudna. vies ked mam taky ten svoj stav,tak vsetkych od seba odhanam,aj jeho, chcem byt sama,hoci vlastne nechcem. ta moja kamoska to uz pozna,ked ju odhanam,zostane,lebo vie ze hoci hovorim cosi ine,chcem vlastne uplny opak.lenze ona uz nema na mna cas,ma svoj zivot. zacala som citat tazku knihu tak ti dam par myslienok:
- Pravdu sme schopni prijat az po tom,ako ju najskor z hlbky duse odmietneme,ze nemame utekat pred vlastnym osudom a ze Bozia ruka je nekonecne velkorysa aj napriek tomu,ze je prisna.

-Ked sa den co den stretavame s tymi istymi ludmi,tito ludia sa napokon stanu sucastou nasho zivota. A ked su sucastou nasho zivota,pomaly zacnu chciet menit nase zivoty. A ak sa nespravame podla ich ocakavani,nahnevaju sa na nas.Lebo vsetci maju presnu predstavu o tom,ako by mali zit ini. Preto im vobec neprekaza,ze nevedia, ako by mali zit oni sami.
- V istom okamihu nasej existencie stratime kontrolu nad svojim zivotom a ten sa zacne riadit osudom. To je najvacsia loz na svete.

Ahojte som spat-so zmiesanymi pocitmi.ale ste sa tu rozpisali. janosik si fakt super chlapik- viem ze toto chlapy o zenach vediet nechcu,o to viac si cenim ze si sa medzi nas odvazil a dal cenne rady.tak ked najdes tu zazracnu tabletku tak prosim aj jednu pre mna.nezabudnes na mna? :-)
giv nejdem nic pisat-ty si vsetko napisala za mna,kazde slovo,by som napisala aj ja,najma to pre slusneho muza.
na margo liekov- tie som brala pred 6 rokmi.neriesili vobec nic, len som bola uplne oblbnuta,nic som necitila.nemohla som normalne fungovat,mala som pocit ze to uz vobec nie som ja.tak som sa na to vykaslala,potrebovala som mat cistu hlavu.od vtedy sa to snazim riesit sarkastickym humorom,mierenym nielen na druhych ale predovsetkym na seba. striedaju sa u mna nalady stastia a uplneho upadku.
giv-ja som tu zacala depkovat vcera po telefonate s nim-bol cudny mala som pocit ze som nieco zbabrala,ze sa stiahol.no dnes mi volal, a citil presne to co ja, ze to pokaslal,ze siel na mna prirychlo ze na mna tlacil.

janosik,to celkom chapem.aj ja,ked niekomu pomaham,a on ma stale rusi,tak mam pocit,ze som asi neschopna pomoct ci pochopit a stiahnem sa,lebo sa fakt citim totalne bezradna. mozno prave vtedy potrebujeme ovela menej,ako kopec slov.potrebujeme,aby nas ten dotycny hoci aj bez slov objal a privinul, a tak nam dal najavo,ze s nami citi a stoji pri nas,nech uz si omielame hocico nezmyselne a depkacske.asi tak by nas ukludnil.teraz,samozrejme, nehovorim o vas,tu na nete, ale o tych skutocnych muzoch v nasom zivote.zial,asi chcu povedat nieco velkolepe,cim nas presvedcia o nasej nepravde,ale nic take neexistuje.staci,ked nam daju najavo,ze stale tu budu s nami a neopustia nas...a my ich neodradime a neodstrasime. a tak nas presvedcia o tom,ze sme predsa len pre niekoho na svete drahocenne,a zacneme si pomaly aj my same verit.