Socialna fobia

O tom prežívaní zo dňa na deň viem aj ja svoje, aj teraz mám niekedy takéto dni, ale už zriedka, vtedy blúdim po byte ako mátoha, ako telo bez duše, ale je to už málokedy. NAŠŤASTIE! Máte aj vy také stavy, že napr. idete po meste a snažíte sa nevnímať ľudí? Ja to mávam často, už sa mi stalo, že išla oproti mne mama, ja som ju neregistrovala a pod. Akokeby som šla v nejakej bubline a bolo mi dobre.

u mna to do 16 bolo tiez len prezivanie zo dna na den a cakanie, kedy sa to vyriesi. ani som si to cakanie neuvedomovala. len som proste bola, robila co som mala a vedela. a bola som nestastna. a potom prisiel okamih, ked som si uvedomila, ze musim zacat svoje problemy riesit sama, ze to nikto iny za mna nespravi. a robila som to napriek tomu ze nazory ludi naokolo neboli take, ako moje.
moja mama si silno presadzovala svoje aj v malickostiach a kritizovala moje riesenia. bolo tam vela hadok, nebolo to lahke. som rada ze to mam za sebou. pamatam si ako mama vravela, ze by sa nechcela vratit do puberty, a ja som sa cudovala, ze preco, ved je to krasny vek. ano, ale aj tazky, kazdy z nas bojuje svoje male vojny. mam kamaratku, ta doteraz poslucha svoju mamu na slovo. nedokaze jej odporovat a mat vlastny nazor. a ostala na takej zvlastnej urovni...no ako na zakladnej, stale je to dieta, v uvazovani.
s mamou mame skvely vztah....respektuje ma. aj ked sem tam...nieco skritizuje :))) ale mne to nevadi kazda mame vlastny vkus a styl.
a v partii...nasla som skvelych ludi, priatelov,kde som sa citila ako doma, ako v kruhu rodiny. to bolo velmi dôlezité. bez opory by som to nezvládla. ja mam to stastie, ze si rozumiem s muzskou častou sveta - všetko to boli kamarati, nie kamaratky.
no a, nasla som si priatela, vtedy ked som ho prestala hladat - a laska je pre mna zivotne dôlezita vec.
drzim vam vsetkym palce, aby ste to zvladali, myslim ze ste vsetky skvele bytosti, mile, inteligentne, a potrebujete sa lubit take ake ste. pretoze naozaj ste skvele a nemate sa preco hanbit.

Obdivujem ludi, ktori to dokazu takto rozanalyzovat a chcu riesit podstatu v takom veku 15 az 18. Ked si spominam na seba v takom veku, bola som este hluoe dieta, nikdy by som nedokazala sama nieco zacat riesit. Ani sa na to pravdivo pozriet. Ani si to uvedomit, ze je tu problem a treba nieco robit. Vtedy som len tak prezivala zo dna na den. Skola, a potom som utekala skryt sa domov. Bala som sa vsetkeho na svete. Asi to bolo este aj skomplikovane pocitmi puberty. Tak naozaj obdivujem vsetkych, co sa na to dokazu tak otvorene pozriet. Uvedomit si to. A aj sa vyjadrit (napriklad v tychto diskusiach)

tuto je celkom zaujimava stranka, ak sa vam chce citat, je tam dost materialu:
www.soulwork.sk

cim som mala silnejsiu sebadôveru, tym to islo lepsie...potom som sa lepsie dokazala presadit v situaciach, v ktorych som to predtym nevedela.

ja som mala tazke depresie zo zivota a zo seba. v 16 je to bezna vec, podcenovana a casto smrtelna - vela mladych ludi skonci samovrazdou, potom sa ludia cuduju ze preco.
ja som sa rozhodla ze s depkou skoncujem. najprv som musela najst pricinu, bolo ich viac. rodina, vztahy, trapil ma cely svet. ale najviac ma trapila moja neschopnost komunikovat - na takej urovni na akej som chcela. neda sa povedat ze to bola zalezitost okamihu, skor cesta, kazdy krok bol ale postup vpred. postupne odstranovat problemy a hladat spravne riesenia. este som sa len utvarala - hoci som bola hotovy clovek - ale vztahy v rodine, kde bola dost komplikovana situacia, som postupne riesila, podla toho, ako to islo.

skopírované z jednej stránky:

Keď sme sa rozprávali s ľuďmi, ktorí sa vyliečili z vážnych chrôb bez lekárskej asistencie, zistili sme, že samovyliečení ľudia typicky:
vyriešili (nie zabudli) vinu zo svojich minulých činov
prijali symptómy choroby ako "učiteľov"
vyriešili traumatické spomienky alebo spomienky na zneužívanie
našli stabilný pocit integrity
vytvorili kvalitné vzťahy
vybrali si a nasledovali zdravé modely rolí

jajka, to si v 16tich riesila sama od seba? Ako?

ja to nemam diagnostikovane, doteraz som vlastne ani nebrala tak ze mi nieco je, len som proste ina - citlivejsia, hanblivejsia, menej odvazna, menej komunikativna a tieto veci som riesila. ludia ma poznaju taka ako som, dokazem sa presadit, fungovat, takze ma beru taku aka som a kto ma neberie nech necha tak :)ale, ako vravim, ja to nemam take ako vy, ja tie pocity znesiem, pretrpim, beriem ich ako normalne. lenze ja som to zacala riesit ked som mala 16.

Vie to muž,ktorý tomu absolútne nerozumie a keď som mala slabú chvíľku,povedala som to mame asi pred pol rokom,tá otcovi aj sestre,sestra svojmu mužovi a ďalej už neviem:)...ale oni absolutne nevedia,čo to je,ako môžem mať strach z banálnych vecí,lebo to,nad čím ja rozmýšľam,oni automaticky vypúšťajú z hlavy,ako to tu bolo už aj písané...ale správajú sa ku mne normálne,nie ako k nejakému bláznovy...inak skrývala som SF 10 rokov pred všetkými...a ešte to vie jeden môj kamarát,čo má tiež SF,takže ten to chápe,inak on sa už lieči 3 roky,berie AD a vraj je už úplne v pohode a tvrdí mi,že je celkom vyliečený,čomu mne sa vôbec nechce veriť,že sa to dá...ale on mi to tvrdí a bol na tom tiež dosť zle,hovoril,že keď bol na pohovore do novootvorenej Billy,že tam bolo veľa záujemcov,ktorí čakali a po jednom chodili dnu a keď už bol narade on,že odtiaľ doslova ušiel,taká strašná úzkosť ho prepadla a mal takých situácií viac...aj mne sa to stalo nedávno,čakala som na sociálke na nejaký papier,čo som si išla vybaviť,no keď už som bola na rade,zdupkala som domov...nakoniec som si za to vypočula od muža vynadané a musel mi to ísť vybaviť on...no ale môžem ja za to?je to hrozné a mala som takých situácií veľa