Socialna fobia

Keby som tak bola schopna vsetko toto co tu piseme uvedomit priamo v akcii a podla toho sa aj citit, potom aj konat, myslim, ze by mi to pomohlo. Preco je take tazke zacat zit podla toho, ked si to vsetko uvedomujem? Je to tak hlboko v podvedomi? Je to silny zvyk?

A zase vam len obom prikyvujem. Uplne vazne!

Jajka, Aj v tomto som sa nasla.

ja som si uvedomila ze som casto bola zranena ludmi, od ktorych som brala nejake reakcie ako podraz ale pritom to len bolo nepochopenie ich situacie...oni to nevidia tak ako to vidis. to ze ti napr. niekto nezavola hoci to slubil, ty vezmes ako podraz, ale on je len mimo, lajdak, flegmatik..a nic proti tebe nema len je neschopny vnimat tu situaciu ako ty...ze je to slusnost spravit nieco co si slubil, ozvat sa ..a podobne...ze kamoska uprednosti inu pred tebou - je to jej vyber, jej zivot ...a nic proti tebe....

Alex, to je inak u mna jeden z velkych dovodov, preco sa ludom vyhybam. Bojim sa, ze zle odhadnem, kto co chce, ako sa citi, co je vhodne a co uz nie urobit alebo povedat. Bojim sa, ze tym niekomu ublizim, ze sa znemoznim, ze budem nevhodna, to ma uplne vysiluje, obera o energiu. A je prave doba, ked tu energiu potrebujem nie len pre seba, ale pre deti. Viem si predstavit, ze keby som si toto vsetko uvedomila skor, mala by som viac sil pracovat na sebe. Ale ktovie, potom by som zas nemusela mat taku velku inspiraciu a pohon ako su tie deti. Mozno to takto malo byt.

ide o to ze ludia vycitia, aj neverbalne, co k nim citis, z odstupu, pohladov. ak ich mas rada, treba to daj aj najavo, a nie zase prehnane - preafektovane usmevy tiez nema nikto rad- takze zase je to o poznaní a správnej miere...a hlavne si vsimnite ze zo srdecnych ludi to ide naozaj zo srdca, a ludia citia, ci ich mate radi, alebo ste len slusna. ci je to pretvarka aby ste zapadli ale ich naozaj mate radi, takych aki su. ze sa nebudu bat potom zverit sa vam aj s chybami a omylmi a nebudu sa citim pred vami blbo za to ze su len ludia.

Jajka, to co spominas o mamke, ze ona to inak vnima, je to aj nieco, coho sa desim a drzim si odstup prave preto, ze mna vycerpa doslova, ked sa stane daky podraz v medziludskych vztahoch,ked sa zlomi dovera alebo akoby ,,cela investicia vybuchne".

fascinuje ma,kolko tu citam postrehov, ktore su aj mne vlastne: privysoke naroky na ludi, snaha byt mila, ale obcas sa mi to vymkne z ruk: niekedy aj doslova tym, ze nevladzem byt mila ,,donekonecna" akoby - asi ze som mavala problem s tym presadzovanim sa a s takym priamym ukazanim, kde mam hranice. Mam casto aj ine vnimanie soc. situacii a vztahov, aj mi to par ludi povedalo. Takze aj na zaklade toho potom vnimam nedorozumenia a skor ja to nejak riesim, ini ludia ani nie. A potom sa mi obcas stane, ze neviem, nakolko mam alebo nemam byt prijemna a vobec, k dispozicii. No obcas sa mi stane, ze mam velky zmatok v tychto veciach, nie casto, ale obcas sa to zjavi.
Ja napr. ludi nevnimam velmi pozitivne ako celok. Snazim sa spravat ale prijemne, a ak sa mi to niekedy fakt nedari, dost ma to mrzi. A niekedy naozaj nechtiac prestrelim...Tiez som zistila, ze mavam problem s empatiou: nie vzdy sa viem naladit na druheho, nie vzdy viem, co potrebuje, aby som pomohla. Nie vzdy skratka akoby rozumiem druhym ludom. To je jedno z poslednych zisteni, ktore som zaregistrovala. A to som si myslela o sebe, ze som pomerne sikovna v tejto sfere. Hm.

ludi vnimam ako koho, niekkto je sympaticky, iny nie. A moje spravanie, niekedy sa snazim byt mila, inokedy nemam sil a asi som neprijemna. Nie naschval, alebo ze by som sa zle sprvala, skor tym bocenim, nezaujmom....

...no a mojej mame sa potom stane ze ju niekto podrazi, ohovori a podobne. a co som si práve teraz uvedomila je to, ze ona to znasa lepsie ako by som to znasala ja. kedze je na podobne situacie uz zvyknuta. ja si ludi k telu nepustam a o to viac ma rani ked ma niekto sklame.
a ja mam na ludi privysoke naroky - to som si tiez uvedomila...takze sa snazim byt tolerantnejsia.