Momentalne som uz par rokov bez liekov a je to take, raz lepsie raz horsie. Citala som si celu diskusiu a nasla sa v nej, problemy co popisujete poznam aj ja. Ja to mam ale vrodene, uz od malickeho mala som sa vyhybala cudzim ludom a odmietala s nimi komunikovat. V detstve to bol uplny extrem, nebola som schopna povedat ani slovo. Neprispela k tomu ani vychova, skor naopak, len to vsetko zhorsila. Otec sa nestaral a ked, tak ma len zmlatil, bala som sa ho a on sa v tom vyzival. Mama sa sice akotak snazila, ale nikdy som od nej v detstve nepocula akukolvek pochvalu, len som bola znemoznovana. Verila som tomu ze som uplne neschopna a nenormalna a taka aj bola. Takisto ked som niekedy povedala svoj nazor, nikdy nebol brany vazne, nemala som pocit, ze zijem svoj zivot, nemohla som o sebe rozhodovat. Ked som bola tvrdohlava alebo sa na nieco nahnevala, dostala som bitku a to nielen od otca ale i od mamy a ta sa so mnou potom cele dni i tyzdne nebavila, len mi chodila nadavat a nakoniec som ju musela odprosovat. V skole som bola neolubena, nevedela som sa s nikym skamaratit a deti si zo mna casto robili srandu. Nerada na to spominam, na cele svoje detstvo, mam potom zly pocit. Teraz mam 30, je to sice lepsie, ale ta SF tam stale je, nemam kamaratky, neviem mat taky normalny vztah k inym ludom. S rodicmi uz mam lepsi vztah, s otcom sa obcas stretnem, mama asi pochopila ze robila chybu a teraz ma chvali, vraj som urobila velke pokroky. Ale stale neviem povedat nie a ked mi nieco vadi, tak to trpim a nepoviem ze mi to vadi a hlavne sa nikdy nerozculujem, vsak dlho som za to bola bita.