Socialna fobia

preco: presne, ja sa toho tiez bojim, mam 30 este nemam deti, ale uz dopredu sa bojim aby to nezdedili po mne.. nechcem aby sa trapili. Ale na druhej strane, ked sa to stane, budem sa snazit im pomoct, proste neurobit chyby mojich rodicov

Zufalka, ine nepoznam, ine som nebrala nikdy. Mne hned supli Cipralex a je mi lepsie, ale Cipracik mi zabral hlavne na celkvovo uzkostne stavy, co som mavala, neviem, ci na SF, lebo v tej dobe uz moja SF bola obmedzena skor na iste situacie alebo na blbe dni skratka. ;(

Pripájam sa...moja mama je tiež veľmi komunikatívna,ale celý život robí s ľuďmi,vie si s nimi poradiť...otec je tiež,aj keď ten už menej...prečo...tiež keď príde dcérka zo školy a má nejaké problémy s kamarátkami,tiež ma to mrzí a spomeniem si na svoje detstvo a mám o ňu strach...niekedy presne ako keby som tu čítala svoje pocity a myšlienky...

Zufalka, ak panikaris vyhradne v socialnych situaciach, je to SF. Panicka porucha - ti su zachvaty zcista jasna, je to skor fyziologicky podmienene, velmi neprijemne,a nie je to viazane na nieco konkretne, napr nie na socialne okolie. Hoci, casto su poruchy kombinovane, napr SF a panicka, alebo generalizovana uzkos. porucha, depresia etc.

Catrina: az na par detailov si opisala moje detstvo :) sranda ze su niektore spolocne crty u viacerych bab co som tu citala - dominantny a drsny, ale mlkvy otec a mama s kopou znamych a kamaratok...

Dnes sa vratila moja dcera zo skoly, prvacka, a povedala, ze jej najlepsia kamaratka s nou nesedi, ale s niekym inym. Nevyzerala z toho velmi zronena. neviem, ci naozaj nebola, alebo to len nechcela ukazat. Len sme sa trochu o tom rozpravali. Potom som to nechala tak, a robili sme ine. Ale mna to tak zobralo, akoby sa vratili moje trapenia skolske, velmi som sa zlakla, ze bude aj ona sama a neoblubena, utrapena, nestastna. Mna rozbolelo bruho, prehnalo ma...Nenormalne ma desi, ze co ak budu moje deti nestastne.

Catrina, skoro mi je do placu, ked citam ten tvoj pribeh. No je nas tu viac, co mame silnu SF a velmi komunikativnu mamu. Ja som s rodicmi mala celkom dobry vztah, ale tiez mam taky pocit, ze oni su uspesni, komunikativni. a ja od narodenie alebo utleho detsva mam SF. Aj to, ze sa bojim hnevat, mam. Radsej ustupujem, aj na svoj ukor.
Nemate niekedy pocit, ze takto sa veeeeeelmi tazko zije? Je to take namahave, ako kazdy den robit nejake statnice, alebo nieco velmi psychicky narocne. Ja som dnes bola poobede taka unavena (z nicoho vlastne), ze som musela hodinku ignorovat deti a zdriemnut si. neovladla som unavu.
Aj vy byvate unavene?

zvlastne, ja mam tiez velmi komunikativnu mamu, a otec mal zrejme socialnu fobiu, aj ked sme to vtedy tak nebrali. bol aj agresivny, frustrovany zo zivota, kym ja som tu frustraciu obracala voci sebe, on voci nam.

preco - to s tou pracou a večne chorym dietatom velmi dobre poznam, som na tom presne tak isto :) ale toto je myslim uplne normalne tie pocity viny ze sa ulievas, to maju vsetci, aj ti co chodia na pn ked su chori.

Ahoj Catrina,mám 29 rokov a tiež keď si to tak uvedomujem,mám SF už od detstva,vždy som bola hamblivé dieťa,bála som sa cudzích ľudí,z niektorých,čo mi neboli sympatický som mala až panický strach. Proste taký malý posero,raz som si dokonca myslela,že ma chce niekto zavraždiť a skoro som vyskočila z okna:)...našťastie sa okno dalo otvoriť len na vetračku,tak som mala šťastie...ale prvé také príznaky,ako je trasenie rúk a kolien a úzkosť som mala až v 18-tich a odvtedy sa to so mnou vlečie.

Inak mama bola i je komunikativna a oblubena, vie si hned ziskat ludi srandickami. Potom ma z toho aj vselijake vyhody. Otec je sice tichy, ale na ludi posobi sympaticky, je tiez oblubeny. Ma vysoky post, dotiahol to docela daleko. To len ja som taky nepodarok.