Socialna fobia

myslim si, ze mam SF, aj ked mi nebola diagnostikovana - nemal ju kto diagnostikovat. mam 26 rokov a v podstate by som uz mala mat vlastny zivot.ale nemam lebo byvam u nasich a nedari sa mi osamostatnit.nechcem sa na nic vyhovarat ale uz dlhsiu dobu mam ten pocit ze za to moze SF.neverim si aj ked vnutri viem posudit kedy som sikovna kedy sa mi nieco podari a podobne ale viem ze ostatni to neocenia a to ma nici asi najviac.nedokaze sa presadit v nicom ani v partnerskom zivote ani vo vztahu s rodicmi ani so surodencami.myslela som si ze som len nejaka flegmaticka alebo tolerantnejsia ale cim dalej tym viac mam ten pocit ze je nieco vo mne co mi brani zit.uz nevladzem zit zivot v ktorom pre nikoho nic neznamenam(okrem partnera).nemam ziadnych kamaratov nikam nechodim aj skolu som zacala flakat.premyslam uz niekolko rokov o navsteve pssychologa ale neviem si predstavit ako by som sa mu mohla zdoverit.nikdy som taka nebola,vzdy som si zila svoj zivot a nezatazovala nim ostatnych.aj ked viem ze ten psycholog je tu na to,neviem ci by som to dokazala.viem len to,ze takto uz zit nechcem.bud bez toho alebo vobec.aj tak uz mam pocit ze nezijem,len prezivam jeden den za druhym,jeden rok za druhym.a najhorsie je na tom to,ze neviem,kto by ma mohol pochopit.priatel by ma pochopil,ale asi by s tym nic nerobil.mama by mi povedala,ze si vymyslam a mam sa prekonat a otec by mal len zbytocne starosti,je velmi precitlively.neviete mi niekto povedat ako taka psychoterapia prebieha?napriklad ci sa aj plati,o com sa rozprava,kolkokrat sa tam chodi a podobne. bola by som velmi vdacna.

Slniecko, asi by som potrebovala vediet viac o priatelovi, ale mozno je on skratka taka povaha, nie kazdy ma vybuchy hnevu, niekto sa potrebuje ukludnit sam a spracovat svoje pocity, vychaldnut. Nie kazdy je dobre verbalizovat to, co citi, ach, zial, je to tak. Nemusi mat vobec SF pritom.

STALE HLADAM! :)

Ahojte vsetci, co mate socialnu fobiu!

Studujem psychologiu a chystam si pripravit maly vyskumcek k diplomovej praci s temou SF.

Touto cestou hladam vhodnych participantov buduceho vyskumceka.

Staci, ak sa vam chce zucastnit, pojde pravdepodobne o vyplnanie dotaznika/dotaznikov a podobne.

Ak mate zaujem, prosim, kontaktujte ma na adrese: blobies@gmail.com

Pekny den!

AlexFizz.
Neviem ci ma socialnu fobiu, musim povedat, ze je dost odmerany k ludom ale zase ked som si citala aj ostatne priznaky, tak sa mi nezda ze by boli nejake silne, alebo obmedzujuce.
A co sa tyka ako to je prezivam, nuz tak vselijako, az tak velmi sa nad tym nezamyslam ani si nemyslim ze je to nejaky velky problem, skor neviem ako odburat tu nedoveru, ako sa snim v niektorych situaciach rozpravat, ale musim povedat, ze jeho reakcie su niekedy uplne ine ako by clovek ocakaval, napriklad, na normalne veci na ktore by clovek reagoval napr. zurivostou, on je ticho, sedi nic nehovory a potom sa postavy a ide sa sam prejst, potom sa vrati a tvari sa ze sa nic nestalo a nechce o svojich problemoch s nikym hovorit.
Ale aj napriek tomu je to uzastny clovek.
A aj vy vsetky co zabudate na minulost a idete dalej.

Ahojte! Catri, veru, respekt, ze si nezanevrela a bojujes! Strasna historka, s tym bitim, a kopanim...to ked som citala, nechci vediet, co mi islo hlavou!

Pre Slniecko46: ahoj, mas podozrenie, ze priatel ma socialnu fobiu alebo aky je presne jeho problem? Ako to ty prezivas?

Ahojte. Ja mam problem s mojim priatelom, pred casom sa mi priznal ze pred niekolkymi rokmi trpel samoposkodzovanim, chodil aj ku psychologovi, ten mu povedal, ze uz je v poriadku, problemy su s nevyrovnaneho vstahu s otcom. Priatel je teraz v poriadku ale niekedy na nom badat extremnu nedoveru k ludom, velky odtup a strach s blizsieho kondaktu a otvorenia sa. Niekedy je aj nedovercivy ku mne (nie ziarlivy), a casto sa uzatvara do seba hlavne ked ma nejaky problem odmieta sa o nom poradit. Chcem mu to ulahcit, len niekedy neviem ako. Viete poradit??

Catrina, podla mna je obdivuhodne, ze po tom vsetkom, co si v detstve prezila, mas taku velku snahu, a vladzes ist dalej, a lepsim sposobom ako to bolo u vas.
zaujimalo by ma, ako je mozne, ze z toho, ze mate SF nemate depresiu?
Nie ste tu niekto aj z vychodneho Slovenska? Ja som sa z BA pred rokom odstahovala.

Ja som mala tiez taku - nie agresiu ale nenavist k vsetkym ludom. Kolko ludi videlo, ze som doma bita. A nikto sa ma nikdy nezastal, nikto mi nechcel pomoct. Vsetkym som bola vzdy uplne ukradnuta. Vsetci ti ludia, ktori si o sebe myslia ze su dobri ludia. Ked som mala asi 14, mali sme ist cela rodina do zahrady, bola u nas i teta s asi 2-3 rocnou dcerkou a este nejaka rodina. Vsetci uz stali obuti vo dverach a ja som to zdrzovala, nevedela som najst tielko. Otec na mna nazlostene zahucal ze nech uz idem. A ja som mu nie prijemne odvrkla, ze vsak pockaj, hladam si tielko! Ten po mne vystartoval a zacal ma bit. Ja som pred nim utiekla do kuchyne, ale tam som uz nemala kam ujst, vyskocila som na lavicku, on ma schmatol za nohu a potiahol. Ja som letela vzduchom a este som si pomyslela, ze toto je moj koniec, toto neprezijem, narazim si chrbticu na hranu lavicky. Na chvilu som stratila vedomie a precitla som na zemi, otec do mna kopal. Potom ma nechal tak a vsetci odisli bezo mna. Nikto sa ma nezastal, teta akurat vzala malu prec, aby sa na to nemusela pozerat. Neskor mi povedala, ze to bola moja vina, nemala som sa suchtat. Ani v rodine som nikdy nemala oporu, vzdy ma brali ako ciernu ovcu rodiny, druha teta mi vycitala, ze moja mama sa tak snazi a ja som nevdacna. Nikto ma nechapal. Ja som k nikomu nemala doveru, nemala som rada ani druhych ludi. Hovorila som si, kde ste boli vy, vsetci dobri ludia, ked som ja potrebovala pomoc? Tvarili ste sa, ze ma nevidite! Nikdy som ale neublizovala druhym ludom, vzdy som agresiu obracala len sama proti sebe. Teraz, ked na to po dlhom case zas spominam, je mi z toho zas smutno, keby sa tak dali vymazat spomienky, hned by som do toho sla. Som rada, ze o tom mozem povedat aspon vam, podobnym ludom, ktori ma neodsudia ale pochopia. Je to taka moja trinasta komnata a nikdy o tom nikomu nehovorim, ani sama na to normalne uz nespominam.

Ja som kedysi mala hodne depresie, z toho, aka som neschopna a nemozna. Kedysi som si nevedela predstavit zivot bez antidepresiv. Len s nimi som ako-tak prezivala. A aj to bol dovod preco som nemohla ist niekde za hranice ako som o tom snivala, nemal by mi tam kto predpisat tie lieky. A agentury robia tiez obmedzenia, musim doniest vyplneny dotaznik od lekara a ak tam bude len zmienka o tom, ze som sa hoc i v minulosti liecila u psychiatra tak ma nechcu. Ale uz par rokov ziadne antidepresiva neberiem, depresiami netrpim a som rada, lebo kedysi som nevedela, ci nebudem musiet to brat cely zivot. Jedine co by som prijala by boli lieky na SF.

Jajka: presne viem o com hovoris s tym strachom, moja teta sa zas boji mysi a hlodavcov, ja som mala morcata a aj od tych sa drzala co najdalej ked u nas bola na navsteve a tiez to preniesla na svoje dcery, opakovali po nej. Ale tak my sa musime snazit, aby sme boli pre deti dobrym vzorom. Myslim, ze aj keby nase deti s tymto mali tiez problemy, my ich vieme pochopit a podporovat, cize nebudu na tom tak zle, ako sme boli my.