Socialna fobia

a psychoterapia ti pomahala?chcem zistit,ci to za to stoji ist tam.

akurat ze obcas mam prepad... ked som sa sklamala v nejakom muzovi, rok sa mi muzi hnusili... ked ma sklame nejaky kolega/kolegyna, zacnem bocit od celeho kolektivu... a tak mam chvilky ked sa zatvorim a nechcem nikoho vidiet.. nedat sancu znova zranovat...

no, ja som psychologa navstevovala nejaky cas, kvoli niecomu inemu. ja sa SF neprejavujem v uzkom kruhu ludi, a ked 'o nic' nejde - skor to posobi len ako mierna plachost - myslim ze tym ake pokroky som urobila, ze som bola dost nutena komunikovat, stretavat sa s ludmi, ze som si nasla uzasnych ludi okolo seba ktori ma podrzali tak som sa z tych najhorsich priznakov dostala.

jfg, teraz si mne vtisla slzy do oci... chapem presne o com hovoris...

Hanina: mam rovnake pocity.aj ja si prajem,aby som ich nemala a zila prirodzene a nenutene tak ako si to predstavujem.tiez verim tomu,ze by som bola niekde uplne inde.a je mi z toho este horsie.

premyslala si niekedy nad tym,ze by si vyhladala odbornika?ja som dlho nevedela,ze to je SF,to co citim.len nedavno som sa dostala k informaciam o SF,ale o psychoterapii som premyslala uz dlho.tak vlazne aj 10 rokov,seriozne asi 6.

a este som dost prekvapena z toho ako opisujete chovanie svojich rodicov a nimi uplatnovanu 'vychovu'. prekvapena som preto, ze mi to vlastne utvrdilo moj pocit, ze o tento moj stav sa do velkej miery pricinili moji vlastni rodicia. tiez som zazivala vela toho co tu spominate. dominantny autoritativny otec ktory si nikdy nic nedal vysvetlit, neustale rozkazy, ponizovanie typu "si uplne nemozna, neschopna, z teba nikdy nic nebude", bitky, po celom tele, aj po hlave, a nielen rukou. oproti tomu submisivna matka ktora sa nikdy velmi neprejavila, pokial neratam vycitky typu preco si stale neposlusna, preco si tvrdohlava, preco si vzdorovita, preco nie si taka mila, dobra, sikovna ako to dievca odvedla.... je to pre mna uplne nepochopitelne...

Catrina: prave som si precitala tvoj prispevok a priznam sa ti,plakala som pri tom.ked si predstavim,ze toto sa deje kazdy den niekomu,chce sa mi zmiznut z tohto otrasneho sveta.viem,ze niektori ludia to hovoria len tak,na styl "holokaust bola priserna vec" a tvaria sa pri tom ako na pohrebe,no nemyslia to tak.ale ja to tak naozaj myslim.neskutocne na mna dolieha fakt,ze kazdy den sa na celom svete deju otrasne zverstva a ze medzi nami ziju ludia,ktori su ich schopni.niekedy len tak preto placem.minule som s priatelom lezala v posteli vecer a pozerala som nejake """""vtipne""""" video,kde bol nejaky stary muz,ktory odniesol strasne vela tehiel na hlave.neviem kde to bolo ale bola to nejaka rozvojova krajina.ten mail preposlal jeden znamy asi 40 ludom a hrozne sa na tom zabaval.a mna to znicilo.ked som si predstavila,ze takto tazko pracuje aby si zarobil na chlieb a mozno mu prave zomrelo dieta,lebo ho nemal ako uzivit aj ked velmi chcel.rozplakala som sa nad tym,vedla svojho priatela,ktory nechapal,co sa deje. :) len maly priklad toho,ako ma hrozne nicia taketo veci.naozaj mi je luto,ake si mala detstvo,je to priserne.keby sa to dialo aspon ludom,ktori su zli,ale vacsinou takto trpia nevinni.ludia,ktori nikomu nicim neublizili. :( mali by vymysliet liek na mazanie spomienok.verim,ze by to ludom aj pomohlo.

ahojte, ako to tu citam som celkom prekvapena. SF mi diagnostikovana nebola, ale ako tak o nej citam dostavam pocit ze s nou nieco mam do cinenia. velky a zvazujuci strach ked mam vystupit na verejnosti pred viacerymi ludmi, neznamymi, plachost v styku s vyssie postavenymi ludmi, atd. tiez sa citim tym obmedzovana a limitovana - viem ze som aj sikovna aj inteligentna - no co z toho ked ludom trva kym to zistia... viem ze by som bola niekde uplne inde nebyt tych pocitov... na druhej strane ked to porovnam s tym ako som na tom bola v case puberty je to ovela lepsie - ako pubertacka som takmer nevedela rozpravat.. co som tak malo komunikovala s ludmi.. i ked slovnu zasobu som mala urcite bohatsiu nez moji bezni rovesnici - kedze som bola stale strcena nosom v knihach. nieco sama vybavit, behnut sama do obchodu s pultovym predajom - som bola uplne nemozna sa vykoktat, donekonecna som si opakovala co chcem povedat a nakoniec som to aj tak spackala.

zufalka: prepac,ze reagujem az teraz.tie informacie mi velmi pomohli,dakujem,ze si si nasla cas a popisala mi to!ja som si ani nevedela predstavit ako to prebieha,teraz ked viem,aspon mam predstavu,co mozem tak priblizne cakat a nie je to az taka velka cierna tma pre mna.

myslim,ze v tomto mame nieco spolocne,tiez casto fantazirujem,mam vela snov,a to len preto lebo sa hromadia kvoli tomu,ze si ich neplnim.a tiez sa prilis koncentrujem na seba.vzdy musi byt vsetko perfektne,lebo sa bojim,ze by som sa niecim nedokonalym znemoznila.v mojom okoli to ale vyvolava dojem,ze som namyslena pani dokonala.a z toho sa mi che najskor len smiat a potom plakat,ked si uvedomim,ze to tak vobec nie je.

preco: ja len mavam pocit,ze tie moje zvasty ludi nezaujimaju. :)

myslis si,ze je mozne sa SF zbavit natolko,ze zmenis svoj pristup a zacnes sa spravat tak ako si to predstavujes vo svojej hlave?pomohla ti terapia len pocas navstevovania alebo ta to zmenilo (nechcela som pouzit toto slovo,lebo sama pises,ze si sa nezmenila.ale neviem ake ine slovo pouzit) natrvalo?ja stale premyslam nad tym,aky je zivot prazdny a bezvyznamny,ze pre nikoho nie som uzitocna,nikomu by som nechybala,nikto by si ani nevsimol,keby som sa prestahovala dajme tomu do argentiny.zlepsilo sa to u teba po liecbe?rada by som vedela ako s tym ludia ziju potom ako sa rozhodli to riesit.ci sa nieco zlepsi tak vyrazne aby to bolo relevantne,alebo je to len chvilkovy dobry pocit.a este taka otazocka:mavas pocit,ze si leniva? :)