Ahojte! Ako sa to tu rozbehlo:). Docitala som sa opat par veci,ktore sa tykaju alebo tykali aj mna, vdaka socke-fobke, ako ju volame s kamoskami.
Zaujalo ma, ako ste spominali, ze same od seba nemate motivaciu nieco robit, akoby same pre seba, ze lepsie je to vo dvojici. Dlho som to mala rovnako. Potrebovala som aktivnejsie typy, ktore by ma ,,potiahli", pretoze som bola tak pohltena svojimi pocitmi a uzkostami, ze nejaky skutocny napad nemal sancu sa zrodit. Az postupne - ako som sa stavala nezavislejsou, sa to zmenilo a meni sa to. Stat sa nezavislejsou - to vlastne bola jedna z veci, ktore boli motivovane u mna zvnutra, velmi silna potreba. Uz som sa totiz dlhsie citila, ze som akoby z papiera: slaba, vycerpana, neustale pod tlakom a vplyvom druhych ludi, a nebola som si ani ista, ci ide o ludi, pod ktorych tlakom byt chcem. Preto som sa rozhodla sa oddialit od takychto ludi, stat sa na nich nezavislou a zariskovat samotu, ale z vlastnej volby. Rozhodla som sa jedenho dna po neprijemnom rozchode a tahaniciach, ze mam sen vidiet New York. A ze pojdem do Ameriky. Zrazu som si povedala, ze si splnim sen. A neviem ako, zacala som vybavovat, behat po peciatky, viza etc, a nikoho som nezohnala, tak som sla sama (nechapem doteraz :D ). Hodila som sa do hlbokej vody. Prisla som do USA, do kolektivu roznych kultur a ovela mladsich ludi, s ktorymi som nemala NIC spolocne. Nevedela som sa zapojit...ale rozhodla som sa, ze radsej sama, nez sa prisposobovat niecomu, s cim nemam nic spolocne (temy, cokolvek, ladenie to volam, ked s niekym ladime). Takmer 3 mesiace som bola dost sama, nie uplne, ale bytostne. Mala som uzkosti, ze som myslela, ze hned po navrate domov idem k psychiatrovi. V New Yorku som v metre skoro zacala kricat a nevedela som sa sama pomaly rozhodnut, co chcem vidiet (Empire State Building som si mrkla iba preto, lebo vnutorne som este nebola dost nezavisla a kvoli ludom doma, akoze som to absolovovala - chapete absurditu mojho motivu??). Mala som stale nejaky strach, len tak si prisadnut v hosteli na dvorceku k ludom. Musela som mat zamineku, cigarety (fajcila som ako tovaren), a aj to som potom bola bud ticho alebo ma nikto nepocul alebo som to zle nacasovala. Pre SF som nesla na party, aj ked ma pozvali spolucestovatelia z hostela. Citila som sa ustrasena. Ale toto su len zlomky. Po navrate som sa citila ovela volnejsia. Spoznala som sa, a zistila som, kto su kamarati, kto boli len znami, ktorym som nechybala. Vycistila som si okolie od neprijemnych ludi (ulavilo sa mi ohromne), ktori vo mne vzbudzovali pocity menejcennosti alebo ma nerespektovali na roznych urovniach. Postupne je to lepsie, viac si vyberam ludi a viac sa snazim byt na nich nezavisla. Ak sa nudim, sem-tam si idem nieco vyrobit, z vlastnej motivacie (vyrobila som veternik do okna a take drobnosti). Snazila a snazim sa stale zistovat, co ma bavi, co ma laka, co chcem skusit. Je to dlhy proces, ale treba niekde zacat, najst si svoj vychodiskovy bod.
Este na strednej som vela pisala a snazila sa pobehovat po kruzkoch, tancovala som (doma, samozrejme), ale na kruzky som prestala chodit pre SF v kombinacii s pocitom neschopnosti a pisanie bolo vlastne akousi unikovou cestou, ocistou. Hm. Toto mi napadlo...asi to nie je velmi suvisle :)).
Nedovera k ludom - hm, ano, bola, ale cim viac sa moja hodnota vyrovnana s tym, ako som vnimala prehnane inych ludi ako lepsich, schopnejsich etc, takze cim viac sa ,,vyrovnavame", necitim nedoveru, ale skor som stratila respekt (ten odstrasujuci), ktory som k nim pocitovala. Nedovera sa zmenila skor na iny uhol pohladu: skor mi pride mnoho ludi necitlivych, nevnimavych, nespolahlivych etc od podstaty, ak to tak nazvem svojimi slovami..(ale to je moje subjektivne vnimanie - cisto). A na ceste k nezavislosti som sa naucila, ze treba verit hlavne sebe, treba si vediet vela veci zariadit sam, nespoliehat sa tak na druhych, v nicom: ze ma zabavia, ze potiahnu rozhovor, ze budu pri mne stat etc. Napokon, maju svoje vlastne dovody pre svoje spravanie. To je dalsia vec, co mi pomohla: uvedomit si ze moje spravanie suvisi vyhradne so mnou, spravanie druhych suvisi s nimi, s ich osobnostou, s ich pribehom, s ich prioritami, povahou, naladami etc., cize som sa zacala snazitn nebrat veci osobne. To je velmi oslobodzujuce!
Uz som tu popisala strasnu splet, tak brat s rezervou, pls, lebo uz aj ja som sa stratila asi :) Ale tak ste ma inspirovali!
