co nam urobila bulimia a anorexia

lili, uplne ti rozumiem... ale toto nie sme my! Musime s tym bojovat.. ja viem, je to tazke, mne to tiez nejde :( .. obcas sa dari a potom to je zase naspat :( niekedy sa snazim vcitit do toho pocitu, aky to bol predtym, ked som este dokazala ten zivot zit, ale niekedy to vobec nejde :( ... No len prosim ta, neber to ako svoj zivotny styl... takto sa neda dlho vydrzat.. a kopec krasnych veci nam ujde...rozmyslam stale nad tym, ze by som sa chcela vydat, mat babatko... a zit taky ten "normalny" zivot, ale viem, ze kym sama seba nedostanem do urcitej rovnovahy, tak to nebude mozne. Ale ja si vzdy hovorim, ze to vsetko je len v nasej hlave a to musi ist prestelovat, je to len nase vnimanie, len my to ovplyvnime! A ta cesta tam niekde je, len ju musime najst!
lili, napis mi nieco o sebe, ak mas chut.. rada by som s tebou pokecala.. mozno lepsie cez email... Kolko mas rokov? Uz dlho s tym bojujes?

vilaamalka, tak teraz viem nadviazať ja na tvoje slová. presne tak. tiež sledujem, čo, kedy, ako poviem, urobím. keď sa niekto zasmeje, tak mám strach, či sa náhodou nesmeje na mne, lebo som spravila nejakú blbosť. kontrolujem sa toľko, že panikárim aj v mhd (napr. niekto vybuchne smiechom a mňa napadne: do kelu, nerozopol sa mi zips na nohaviciach? nevyzerám nejako divne? určite všetci vidia tie špeky. vidia, že som pribrala, aj keby som hneď ani deko nepribrala.) "divne" hm, vhodné slovo, nevhodne použité. najdivnejšie sú práve tieto myšlienky. tiež by som chcela vedieť aké to je normálne žiť. čo si mám pod týmto slovným spojením vôbec predstaviť. bojím sa, že už na to nikdy neprídem. pamäť si nemám ako vymazať. a tak chodím len dokola. od nejedenia k prejedeniu, cez výčitky, plač, sebanenávisť až po stav, kedy strácam všetky sily a nevládzem už ani plakať. a vtedy zvyčajne len ležím na posteli, pozerám von oknom a som akoby myšlienkovo úplne prázdna, jednoducho na totálnom psychickom dne. a keď sa pozviecham, poviem si, že je to môj spôsob života a čo by som bez toho mala a kolobeh začína odznova. do kelu aj s tým ;( najviac mám rada reči typu: "prečo nemôžeš byť taká, ako pred tým." ale ako? ako sa mám stať takou, aká som bola v minulosti, keď som už týmto prešla? a aká som vlastne bola pred tým? bola som to vôbec ja? aká vlastne som a kedy som skutočne sama sebou? otázky, ktoré nemajú adresáta, otázky akoby kladené do tmy, na ktoré túžim nájsť odpoveď a zároveň sa od tej odpovede držím vždy krok späť, lebo z nej mám strach.

lili, vystihla si to PRESNE tak, ako to citim aj ja... tvoje slova: "Na druhej strane, čo je už úplne psycho, mávam pocit, že bez ppp by som bola sama, opustená (čo som vlastne aj teraz), ale teraz mám aspoň ppp. Potom by som nemala nič. Jednoducho prázdno. Čo by som robila? Ja neviem. Bojím sa. Bojím sa žiť, bojím sa umrieť, bojím sa samoty a zároveň ľudí. Bojím sa tohoto celého zmätku, ktorý mám v duši a ktorého podstaty vzniku sa neviem vzdať" ... to vsetko citim aj ja... ten strach zo vsetkeho.. ach jaaaj.... co s tym??... nechcem byt sama, lebo mam rada ludi, bojim sa samoty, ja sa rada smejem, zabavam, chcem byt medzi ludmi...ale na druhej strane, ten strach zo vsetkeho mi v tom brani..brani mi tesit sa z normalnych veci, mat z toho radost... az tak, ze velakrat radsej ostanem doma, a sama. Ja asi uz neviem normalne zit... ved ja sa bojim normalnych beznych veci.. stale mam strach, ze nieco robim/urobim, poviem alebo som uz povedala zle, nespravne, nevhodne.. a stale tie myslienky, co si druhi asi myslia o mne... A to jedlo mi pomaha "zajest" vsetky tie myslienky...a potom to vyplavit vsetko prec... Ved tak sa neda zit... Ale ako to zmenit?? :(

Tak ja viem presne, čo mi "dala".
- závislosť na liekoch na chudnutie, ktoré ma oberajú o peniaze a paradoxne, na ktorých je uvedené, že z nich nevzniká závislosť (toto zjavne pri ppp neplatí, resp. placebo efekt mi pomáha prežiť)
- kopec zdravotných problémov, ako zle sa prekrvujúce telo, vďaka čomu vyzerám priam nechutne, lebo sú mi vidieť všetky žily a čo je naj, tak v poslednej dobe ma strašne bolia
- riedke vlasy
- z mrkvy žltá pokožka (zredukovaný jedálniček, jem ju každý deň)
- izolovanie od spoločnosti (nikdy som nebola nejaký extra extrovert, ale teraz, no veď to poznáte, každý cm môjho tela nenávidím, hanbím sa za neho a tak nechcem, aby ma niekto videl, túžim chudnúť a zároveň ma trápi tento život a tak sa nechávam pohlcovať štyrom stenám svojej izby a ak náhodou aj víjdem von, tak sama, idem sa napr. prejst, ale musím byť sama)
- a kopec, kopec iných vecí, ktoré mi zjazvili dušu.
Na druhej strane, čo je už úplne psycho, mávam pocit, že bez ppp by som bola sama, opustená (čo som vlastne aj teraz), ale teraz mám aspoň ppp. Potom by som nemala nič. Jednoducho prázdno. Čo by som robila? Ja neviem. Bojím sa. Bojím sa žiť, bojím sa umrieť, bojím sa samoty a zároveň ľudí. Bojím sa tohoto celého zmätku, ktorý mám v duši a ktorého podstaty vzniku sa neviem vzdať ;(

Ahojte. Hladam nejaku kamaratku s PPP zo Zahoria.

Co mi moja bulimia dala? Vzala? ja neviem... asi mam este vacsie komplexy... vypadali mi vlasy... nenavidim sa... a stale to "od zajtra nejem" a potom jem a vraciam alebo nevraciam a priberam, tak nejem radsej vobec... travenie mam v prdeli... ego uslapane... co dodat... strasne by som to chcela niekomu povedat, ale komu? terapiu nechcem, nestojim o liecenie... let me be... holky, nerobte to, nestoji to za to; radsej budme vsetky buclate, lebo ta extremna stihlost, co nam je ponukana mediami, je normalnym sposobom nedosiahnutelna, tie dievcata su bud PPP alebo telesne chore... vlastne chudery... tych par "stastnych", co su prirodzene stihlunke, su vynimkou, ale podla mna tiez je za tym nieco patologickeho... hlupa doba kostlivcov...

Ahoj Kaine Zoe, ja sa chcem vyjadriť k tvojmu stravovaniu, len nie som prihlásená a tak nemôžem dávať prispevky do rubriky Nehanbím sa za to, čo som dnes jedla. No že, podľa mňa teda pekne ješ, aspoň sa o to snazíš, všimla som si len, že neskoro raňajkuješ, ale to je každého zvyk. Vzhľadom k tomu, že vidím, že sa snažíš a raz za čas urobíš prešľap ťa len chcem podporiť, aby si sa nevzdávala, je to celé také smutné, ale nevzdávaj sa.

Anorexia je najhorsia choroba aka moze byt ked s tym niekto zacne uz len velmi tazko prestane.Ja som s tym zacala ale nastastie som si uvedomila ake mozu byt nasledky ...velmi mi zacali padat vlasy teraz mam asi stvrtinu z toho co som mala.Uz nikdy nechcem ani len pomysliet na to ze ked nieco zjem ze priberiem a pod. Este z toho nie som vonku casto mam po najedeni zly pocit ze jedlo v zaludku neudrzim ale snazim sa to prekonat a dufam ze do toho zase nespadnem...99% bab ktore s tym zacnu s tym neprestanu a konci sa to smrtou ak nie tak psychickymi poruchami...casto mam aj ja pocit ze mi na sekundu vypne mozog a pod.Bojim sa ze som s tym prestala len na kratko a ze sa to zacne opakovat.

anorexia mi sposobila: 14kg dole, vypadavanie vlasov, stiahnuty zaludok,vycitky pre kazde susto, nevnimavy pohlad,nespavost,izolaciu od priatelov,plac a zufalostvo rodiny...perfecionizmus.
zacala som vyhadzovat jedlo, podvadzat a nenavidiet sa.
skoncila som v BA.
...a zacala nanovo. chcem sa z toho dostat, chodim na inekcie B12 a na menzes, jem kolko vladzem a v pravidelnych intervaloch, beriem proteiny, syrovatku, o chvilu zacnem aj posilovat stratene svaly.
no a som stastna ze zijem a ucim sa mat sa rada taku aka som:))

Tak po psychickej stránke:od kedy som mala anu a potom miu prestala som sa stretavat s kamaratmi,prestala som sa chodiť von baviť,rozišla som sa s priatelom,nám odpor k sexu,nedokažem s žiadnym chalanom nadviazať vzťah aj ked sa mi velmi páči,mám strach že ako sa ma dotkne jeho ruka sa zaborý do kopy sadla a ešte aby som nezabudla začala som sa rezať,dávam si vysoké dávky liekov od bolesti brucha,hlavy,lieky na spanie

nuz a po zdravotnej:nepravidelný menzes,teraz ho nemám už 3 mesiac,padajúce vlasy,citlivosť žalúdka,zápchy a preháňanie,bolesť hlavy,únaha,tma pred očami,lámanie nechtov,precitlivenosť,poničené zuby,ktoré som mávala krásne biele

čiže to je asi všetko čo mi ppp dala