co nam urobila bulimia a anorexia

Hanka,to čo píšeš o prekyslení organizmu je u inak zdravých ľudí hlúposť.Nie je to len tvoj názor,ale takouto,,teóriou,,sa za zaoberá aj pár ďalších ľudí,ktorí o fungovaní organizmu majú zkreslené predstavy.PH ľudského tela je 7.36-7.44,a telo má mechanizmy ako si tento rozsah zachovať..PH 7 je neutrálne,menej je kyslé a viac ako 7 zásadité-to vieme z chémie.Tzv.acidózu-(pod7.36) môžu mať ľudia s chorobami napr.cukrovkou,pečeňovými ch.,hladujúci,..ale nemajú kyslé..Pod 6.8 by nežili.Na toto som sa pýtala známej,je doktorka..Zdravá výživa ok,ale preháňať to a veriť ,,teóriam,,nie...

Za život vďačíme tomu, že naše vnútorné prostredie tela je zásadité. Pri prekyslovaní hlavne bežne dostupnou stravou telo stráca vzácne minerály a hlavne životu potrebnú bielkovinu. Pokial chceš byť zdravý zamerajsa na energeticky hodnotnú stravu. Pozri si moju www.bunkovavyziva.sk a zavolaj. Pracujem s obnovou tkanív, vybudovaním svalovej hmoty a odkyslenia organizmu. Ing. Hanka Orgovánová 0905 346 475

C´moon baby look, YOU ARE BEAUTIFUL, YOU NEED TO WAKE UP!

www.youtube.com

Tak to radsej nejedz ak mas z toho potom vycitky. Ja som sa napr uplne vzdala sladkeho lebo u mna vyvolava potrebu prejest sa. Navyse mi spomaluje travenie takze mi je potom moc tazko.

ahojte kočky...ja asi k vám nepatrím, ale tiež mám s niečim problém...asi 6-7 rokov dozadu som strašne pribrala, potom prudko schudla 16 kg za 3 mesiace, potom znovu nabrala a ešte o niečo viac...vystriedali sa u mňa obdobia anorektické a obdobia bulimicke. Teraz vážim dosť, s vami sa rovnať nikdy nebudem, čo tu píšete za nizučké vahy :(...ale stále mi jedna vec ostala: keď sa moc najem, alebo zjem hocičo nezdravé, mám výčitky a pošlem to pekne von do záchodu. Takto si už dlhé roky aspoň držím váhu, aj keď je vysoká, mám problémy s trávením, zo všetkého priberám...a neviem čo mám robiť...psychiater by ma určite vysmial-taká pevná baba a bulímia...neviem čo mám robiť. Pomôžte :(

ahojte. reagujem na to, ze mi z toho \\\"pomohla\\\" mama...uz ani neviem ako som s bulimiou zacala..ale presne si pamatam preco - raz som bola doma tyzden, bola som chora, cele dni som v podstate len spala a schudla som tak ako som vzdy chcela. no hned ako som nabehla do skoly a do normalneho zivota, pomalicky som priberala na vahu, s ktorou sice nie som spokojna ja, ale moje telo ano. a vtedy to zacalo, zacala som chodit do fitka a prehanat. hned po obede som tam bezala a raz mi prislo zle, tak som ebzala na wecko a uz to islo. a mne sa to pacilo, islo to aj bez prstov a vaha isla dole rychlejsie. moje telo nevyzeralo tak zle, lebo som cvicila, ale brucho bolo vzdy ako plastelina..take neludske, chore. nerobila som s tym nic, myslela som, ze to na mne nemoze byt az tak vidno. az ked mi vsetko zacalo padat a moje ruky vyzerali ako palicky, si to zacali spoluziacky vsimat viac..rano som casto odpadavala, akonahle som zjedla ranajky, vyvracala som ich, najlepsie este doma..skratka hroza, bola som na to uz tak zvyknuta, ze som si jedlo vyberala podla toho ako lahko ho vygrcam. teraz mi to pride uplne chore...a toto sa stalo len dva roky dozadu..raz na to prisla mama - plakala som cely den a cely vecer, rozpravala mi, ze sa nemozem nechat zlomit, ze kezdy je rozdielny a ze to je pekne. ze mam byt silna, ze je tu so mnou, ze mi pomoze, ze nie som sama. chvilu bolo dobre. lenze tie nekonecne reci zo strany vzdialenej rodiny, ze by som mohla schundut, ze som pribrala a bla bla, na mna posobili tak, az som sa vratila spat. znova to zacalo - vsetko, co mohlo slo von. chvalabohu to znova rodicia zistili, tentokrat ma vzali za psychologickou, s ktorou som sa o tom rozpravala tak ako este nikdy s nikym. povedala som jej, co ma k tomu viedlo, ako mi to zacalo vyhovovat a ako som to vlastne nechcela robit. vzdy ked som nieco zjedla, tak som si myslela, ze to stravim, ale ten pocit, ze mam nieco v sebe..akoby jed. nedalo sa. ale po tamtom rozhovore..priznala som sa priatelovi a ten mi najskor nechcel verit..ale potom mi povedal, ze bude so mnou, ze mi pomoze a ja som sa necitila sama v strede nicoho. myslim, ze tento pocit vam chyba..ked sa do toho stale zamotavate - potrebujete niekoho, o koho by ste sa mohli opriet. a hlavne potrebujete vieru v seba. vy rozhodujete o tom, ci to skoncite, ci nie. a nie je pravda, ze sa s tym zo dna na den neda skoncit. skoncila som s tym v den, ked na to prisli nasi po druhykrat. lebo na mna davali pozor, lebo mi povedali take veci...take ako tu citam, take, co som tu mohla pisat aj ja..chvalabohu, ozaj chvalabohu, ze som si to cele uvedomila skor. preto vam vsetkym drzim palce, len vas prosim, neschovavajte sa za to. bulimia ani anorexia nie je priatel, nepomoze vam..skor je to smiesny unik z reality..to chcete?? byt stale niekym inym?? verte v seba, vy tu silu mate, staci sa len zatat. presne ta sila, ktoru mate na udrziavanie sa v ane al. bulimii, tak presne ta je potrebna na ukoncenie. len ju otocte inym smerom. uvedomujete si vsetky pre a proti, hovorite, ze to nechcete, tak sa postavte a prestante s tym! kym je cas...
mne po necelom roku bulimie ostal doondeny zaludok aj s celym travenim, polka vlasov v cudu...sice je to menej, ako pisete vy, ale travenie je podstatou celeho nasho zivota, si myslim, a ked sa to pokazi, tak treba ozaj zacat pomalicky od zaciatku. len treba chciet..drzim palce. verte si!

viem ze slepy vedie slepeho je najidealnejsie teraz :)) ale nieco ma napadlo...
podla mna prvy krok ktory je dobre spravit v tvojom pripade je odstranit vsetky male/tesne gate, tie ta nepustia dalej a budu len deptat :)

Mám sa podobne, na jednej strane takto nechcem žiť, na druhej s tým neviem prestať-aj keby som išla na liečenie, asi by som sa k tomu vrátila...:-(Aj keď s psychologičkou riešime veci do hĺbky,neviem v hlave vypnúť tie blbé pocity pri jedle,alebo keď sú mi nohavice tesnejšie..Stracam nádej,že to bude lepšie,nebaví ma to už riešiť.Máte nejaký nápad ako v sebe nájsť motiváciu, silu niečo zmeniť?

aj ja som uz strasne vycercana,moja mysel je stale posadnuta tuzbou vychudnut sa na smrt,moja dusa strasne bolia rozoziera mi cele vnutro...len tak bludim po uliciach-nahodim sialene tempo a nachodim kilometre aby som zas posluchla diktat anorexie a chudla-placem skoro neustale ale niekedy uz ani to nejde a strasne dufam ze ma zrazi auto alebo ze sa mi nieco stane co ma vykupi z tohto pekla a ukonci toto trapenie...a kazdy den len trpim trpim a dufam ze to niekto,nieco za mna skonci lebo ja to nedokazema vlastne ani nechcem...strasne kricim o pomoc ale keby ze mi ju niekto ponukne asi by som ju odmietla-je to take absurdne..len uz nevladzem, chcem utiect z tohto kolotoca,nevydrzim uz ani byt doma lebo cele to tam je chore anorexia...bola som 2 krat v nemocnici a vzdy to tam zo mna akosi opadlo,vydychla som si a hlavne oddychla,myslela som si ze mi to priberanie tam nevadi-je to tam take lahke ked ti nieco nalozia a davaju na teba pozor,a myslela som si ze vsetok ten zivot vonku,ktory si ani nevsimol ze som mimo a plynule bezi bezo mna mi strasne chyba...ale klamala som samu seba a vlastne aj vsetkych naokolo...vela rozmyslam nad tym ci tam nepojdem3ti krat,lebo tak strasne chcem uz pokoj...len neverim ze mi to pomoze...budu to len krasne 3 mesiace klamstva a pretvarky a hned ako ma pustia pridem domov,do pekla anastupim na kolotoc znova...

lili-- :
ja som sa citila presne takto isto ..mne asi z toho ,,pomohla,, mama ..ktora sa mi zacala kvazi vyhrazat ze pojodem psichiatrovia neviem co .. enviem ci to bolo spravne ale mna to nakoplo ..a okrem toho urcite som nezacala jest zo dna na den.. zacala som po velmi malych kuskoch.. o jeden zemiak viacej ..alebo jednu mrkvu viacej za den ..a podobne..teraz ked jem sa neznasam .. neznasam to aka som a neviem co .. a preto ma to stve vecsmi .sice som pribrala .. berem to akoprehru .. prehrala som nad sebu neviem sa ovladnut ..a to hnusne jedlo konzumujem .. mam pocit ako keby som si protirecila na jednej strasne hovorim ze mi mama pomohla .. no nadruhej strasne neznasam to ze som s toho mimo a ze nemam nad sebu kontrolua a miestami vraciam a neviem co ..:( neviem nerozumieim sama sebe ..a evidentne nas je vela :(