co nam urobila bulimia a anorexia

ked som si tu precitala vsetky vase prispevky je mi do placu ja trpim zachvatovym prejedanim a tak to idem hned vyvratit len nikdy nie vsetko niekedy mam dni ked nejem nic alebo velmi malo a tak sa to na mna navali a jem vsetko a ako som tak citala vase pripevky ako dlho stym uz bojujete vy a stale ste sa z toho nedostali ked si predtavim ze to bude este horsie nez to je naco mam zit taky zivot:(((((pochybujem ze sa z toho dostanem:(((

vilaamalka,
minulý rok som mala problémy s trávením. mám ich aj teraz, ale nie až tak bolestivé, teda väčšinou nie. vtedy som bola raz na akupunktúre. ale čo sa týka minulosti, tak tú som nijak alternatívne neriešila. navštevovala som psychologičku, psychiatra, ktorý mi dával lieky. ale nič nezaberá. žijem s minulosťou a v minulosti. mám z mnohých vecí strach. najviac sa bojím, že ešte niekoho z rodiny stratím. najhoršie je, že neviem tento strach popísať. neviem ho vyjadriť svojmu okoliu. nakoniec to vyzerá, že liečenie za všetko skrývam. a ja neviem ako povedať, že to nie je pravda. ach, trápi ma to. ach, už mi bolo vcelku fajn a behom okamihu je všetko inak a to len vďaka tomu, že som zle vyjadrila to, čo skutočne cítim a teraz.... cítim bolesť, sklamanie zo seba, je mi do plaču ;( prešlo len pár hodín a z úsmevu nezostalo nič. prepáč vilaamalka, ubieham od témy, ale potrebovala som to zo seba dostať aspoň trošku. prečo, sakra, prečo jeden okamih.

Drzim vam palce, dievcata, napadá ma jediná vec- že ste väzňami svojho vlastného tela- asi mu pripisujete príliš veľký význam- keď sa máte radi, také aké ste, tak aj vaše telo bude zdravé a pekné.Všimla som si, že tieto poruchy majú väčšinou veľmi pekné baby, priam modelky. Namiesto toho, aby ste boli spokojné, že vám príroda dala prirodzenú krásu, tak sa furt pozorujete, ,až vám z toho rupne a začnete sa ničiť.Život je krátky a pekný, toto všetko čo ste tu písali, je len živorenie.

lili, dakujem ti, ze si mi o sebe napisala... je mi to vsetko tak velmi luto, co vsetko si si odtrpela.. beries teraz este nejake lieky? Neskusala si aj nejake ine - alternativne metody terapie? napr. kineziologia vraj pomaha na odburanie nejakych negativ z minulosti..

citim sa bezmocna dnes nie kvoli sebe a svojej anorexii dnes kvoli vam :( tolko zufalstva pokope

Ahojte,
chcela by som Vás upozorniť na nový príspevok v rubrike články, ktorý sa týka výskumu porúch príjmu potravy a súčasne Vás žiadam o účasť na ňom. Dozvime sa viac o PPP. Držím palce v boji proti tejto zákernej poruche.

zufalcek, je dobré, že snívaš. je to znak toho, že snívaš o niečom, čo by si si v budúcnosti priala. ja som mala často pri predstave svojej budúcnosti len tmu. nič len tmu a myšlienky na koniec. koniec tomuto všetkému. potom som našla perfektnú kamarátku a tá mi dosť pomohla. stále neviem snívať, ale myšlienka na smrť ma už toľko neprenasleduje.
ppp nás ničí a pritom, hm, baby mi sme zjavne masochystky :) keď sa jej nevieme vzdať. keď som povedala prvýkrát, že sa bojím, že budem akási prázdna, tak skvelá terapeutická rada znela: tak zaplň to miesto niečím iným. ale čím? čím, keď neviem čo sa tak "normálne" v živote robí? a už ani neviem, či by som toho bola schopná. sakra, keby mi tak jazyky išli ako tie prepočty kalórií :D ja viem, blbé srandy. z času na čas mám potrebu sa zasmiať na tom, ako som do toho mohla tak priveľmi spadnúť. ale úprimne, už je to asi smiech len cez slzy.
vilaamalka, mám 23, vlastne tento rok už 24 rokov. oficiálne aj s tým označením, pri ktorom si pripadám ako niekde v kravíne, kde teľaťu vypália značku a už ho každý rozlišuje len podľa nej, mám ppp od 18 rokov. ale kedy to vlastne začalo? prvú diétu som držala v 14 rokoch, prešla som polievkovou, ryžovou,... asi všetkými, takže zbytočne rozpisovať, cvičila som stále viac, mojím telom prešlo preháňadiel a tabletiek na chudnutie priam neuveriteľné množstvo. prešla som k vegetariánstvu, potom k vegánstvu až som nakoniec nejedla nič. potom som sa jedného "pekného" dňa najedla a mala pocit, že mi praskne žalúdok, lebo hoci som veľa nezjedla, tak to bolo stále viac ako nič. a tak som sa prehupla do bulímie. najprv som zvracala, len keď som sa prejedla a nakoniec som vyvrátila aj vodu. nepotrebovala som ani prsty. toto trvalo päť mesiacov a po tejto dobe som sa dostala do nemocnice. tam som bola mesiac, potom som poputovala do denného stacionára, natlačili ma tabletkami od výmyslu sveta, všetko na ukľudnenie, lebo okrem ppp sa dostavili aj depresie. liečenie mi úprimne nedalo nič. prišla som domov a zvracala som ďalej. akosi mi to pomáhalo nemyslieť na svet naokolo. stále ma prenasledovala minulosť a prenasleduje ma do dnešného dňa. otec spáchal samovraždu, keď som mala 17 a vlastne vždy, keď som sa vyvrátila z podoby, tak som od únavy zaspala a nemyslela na nič. potom to ale už nebolo len o zbavení sa minulosti, ale začala som nenávidieť svoje telo, samú seba. vidím každý kúsok na tele, každý nedostatok, vadí mi snáď všetko. keď som prišla z nemocnica tak sa rozbehlo nové bludisko. bolo ním sebapoškodzovanie. vždy, keď som sa prejedla, alebo niečo nezvládla (stal sa zo mňa chodiaci nerv, ktorý dokázal a dokáže ubližovať a spamätá sa až keď je neskoro), tak som sa porezala. koľkokrát mi moja hlava vyprodukovala hlášku, že si zaslúžim trest, toľkokrát som znetvorovala vlastné telo. taký najväčší útlm nastal, keď som skončila strednú a nastúpila do práce. netrvalo však dlho a všetko je späť. ppp si počkala. stratila som lásku a vtedy zasiahla. nečakane, tichúčko. tak ľahko som skĺzla a riešim už všetko s ňou. nie sama, nie opustená a pritom naozaj sama a skutočne opustená. nechodím už takmer medzi ľudí a keď áno, tak sa snažím tváriť, že je všetko ok a potom som z tej frašky vyčerpaná :(
dnes, keď mám 23, je môj život stále o tom istom. ppp mi zaviedla do života stereotyp a keď z neho vybočím, tak ... úprimne ma to dokáže riadne vykoľajiť. a tak ho prežívam ďalej. stále, stále dokola a čakám. na zázrak? možno. ťažko definovať niečo o čom nemám ani zdanie, lebo neviem čo je žiť normálny život, mať partnera a kopu priateľov okolo seba. skutočne žit a nie prežívať. ospravedlňujem sa za preklepy, ale akosi nie som schopná ešte to po sebe čítať.

Baby, ak chcete, tak mi napiste. Ja som si presla niecim podobnym a rada by som nejak pomohla. Aj ked na dialku je to tazko, ale ak chcete o tom pokecat, tak v pohode. Mozno na nieco prideme:)

Priberanie - chudnutie.
Nespokojnosť sama so sebou.
Izolácia od okolitého sveta.
Depresie, pocity zúfalstva.
Užívanie liekov vo väačších množstvách.
Zápal žalúdka.
Lámavé nechty a vlasy + vypadávanie.
Náladovosť.
Niekoľko pokusov o samovraždu.
Samé utlmujúce lieky užívať.

Bulímia je to najhoršie, čo som kedy mohla zažiť.
Modlím sa, aby som ju aspoň raz, a navždy porazila...

ahojte,som tu nova ale ppp trpim uz 6 rokov..teraz mam 21 o ked sa obzrem dozadu je tam len peklo a kopa strateneho casu-zivota.
lili__, uplne ma oslovil tvoj prispevok lebo si to skvele vystihla...bojim sa uz uplne vsetkeho a najviac sa bojim ze sa nechcem vyliecit, ze sa nechcem tohto sposobu zivote-teda zivorenia vzdat, ze ho nechcem opustit aj ked som nestastna,ze sa ho nechcem vzdat lebo potom nebude mat zivot ziaden zmysel,bojim sa toho prazdna,bojim sa ze ma nebavi normalny zivot a ze ho nechcem...je to fakt psycho plno strachu, otazok a cely ten cas len hladam odpovede a patram,ze co dokelu je za tym,preco som si vybrala takyto zivot a cakam ze raz to objavim,stane sa zazrak a vsetko bude prec...je to len sen nerealny sen ale ostava mi este nieco ine ako snivat?