ahojte. myslim,ze podobna tema tu uz niekde koluje, ale... Nevadi. Prvykrat v zivote som v strasnej depke.. Mam pocit, ze som uplne zbytocna. Samej zo seba mi je zle z takehoto pocitu, pretoze pre mna je zivot krasnym a velkym darom a nikto tu nie je zbytocne.. Viem, ze ono to raz prejde, ale.. Mam pocit, ze teraz uz len prezivam a a nezijem.. Zda sa mi, ze o vsetko dolezite prichadzam, o vela dolezitych ludi - prisla som o milovaneho cloveka (rozchod), teraz sa mi zda, ze prichadzam o dobreho kamarata.. Stale rozmyslam, kde je chyba, co robim zle. Ale na nic neviem prist.. Mam malo priatelov, na nete ich mam "vela" - kazdemu z nich dokazem poradit aj pomoct, ale sebe nie..Potrebujem najst Nieco.. Ale to Nieco vobec netusim co je. Nieco, co mi pomze, zachrani ma a da mi zase pocitit, zetu je miesto aj pre mna..Ked som dnes sla domov, sla som ako telo bez vnutra, cez cestu som sla takym sposobom, ze som uplne kaslala na to, ci ide nejake auto a to zacalo byt pre mna alarmujuce.. Co to robim? kde sa stratilo to usmiate slniecko?? Viem, ze so sebou musim nieco urobit, ale ja fakt neviem co.. Nechcem si hladat kamaratov "nasilu", a neviem kde ich mam hladat.. Na akom kruzku, alebo com..Prichadzaju vianoce a ja sa vobec netesim..Skor mi je z toho strasne smutno.. mam pocit, ze nemam nikoho(o rodine teraz nehovorim, lebo tu mam najlepsiu na svete).. Sama citim, ze sa uzatvaram do velmi zvlastneho sveta, ale asi zacinam byt apaticka, ako keby som uz nemala sil s tym nieco urobit..Nechcem sa s tym ale zmierit, pretoze chcem znova zit normalne a chcem sa obklopit vela ludmi, ale akosi neviem najst cestu, sposob.. Piste sem uplne cokolvek.. sady, nazor.. co len chcete.. Dakujem :)
Pocit zbytocnosti, depka - neviem z nej von
francies, a vedela by si opisat, co sa v tebe odohrava? Su to konkretne myslienky, alebo nevies co ti je? Bojis sa niecoho, citis sa sama, ci nepochopena, alebo nemas zmysel zivota?
Jaaaaj mať tak tvoje starosti :)
Neviem koľko máš rokov a všetky tie podrobnosti okolo tvojej osoby a prečo vlastne takto zmýšľaš. Prečo sa nepozrieš na tie pekné veci čo v živote máš...určite ich je veľa a treba sa z nich tešiť. Ako npr. tvoja rodina. Treba si plniť si svoje sny ( samozrejme je dôležité aj nejaké sny mať), vyplniť si volný čas ( začať cvičiť, plaváreň, chodiť do jazykovky npr. - tam spoznáš nových ľudí a môžeš tam ísť kľudne sama), kúpiť si nejakého psíka (npr.) a HLAVNE sa neľutovať! Keby ti mám ja písať čo som si v živote zažila a keby si to mám všetko pripúštať tak si môžem rovno zavesiť štranok :) Ber to tak, že to čo nezabije - to posilní. Každá skúsenosť je dobrá a veru aj tá zlá. Ber to proste tak....je kopec ľudí čo majú o veľa veľa väčšie starosti a sú v pohode a tešia sa zo života. A to už ani nebudem hovoriť o tom že zdravie je to najdôležitejšie - a predpokladám že to máš, lebo na to nespomínaš. Takže hlavu hore a usmievaj sa lebo nemáš byť prečo smutná :)
caute.konecne nahadzam niekoho, kto ma taky isty pocit ako ja.mam vela kamaratov, ale este stale som nenasla takeho, ktoremu by som mohla povedat cokolvek aby to neposlal dalej alebo aby sa mi nevysial.
tento pocit mam uz od zaciatku skoleskeho roka...aj dlhsie...mam tok aj 8mesiacov priatela, ktory je uplne super, ale sam mi nevie poradit.strasne moc sa snazi a ja to viem, pretotze ked len tak lezim na posteli a placem, tak sa ma snazi utisit a pomoct mi ale sam mi povedal, ze nevie ako.nas vztah je uplne fantasticky, je chapavy a tak ale ja som stale v tom zacarovanom kruhu, kde sa citim osamela, nepotrebna a keby ma zrazil kamoin tak si toho nikto ani nevsime. rodicia si myslia ze som cvok(nepovedali mi to, ale davaju to az moc najavo).stale nie som pre nich taka, aku by ma chceli.stale na mne hladau nejake chyby a ked mi to poviem, tak mi odpovedaju, ze to je moa vina, ze sa mam spravat ako normalny dospely clovek a nie ako 2rocne decko.strasne moc sa snazim, pomaham im doma, ked si nieco zarobim, tak dam mame do penazenky prachy, lebo viem, ze nie sme na tom najlepsie, uz som sa zlepsila aj v skole, no depka je tu este stale a je silnejsia a silnesia...keby som sa nebala, tak sa asi zabijem, no na to nemam odvahy.....
mimochodom, mam 17 budem mat 18(ale az v auguste)
ak chcete, tak mi na to nieco napiste.hocico, potesi ma to.
DAKUJEM
mám ten istý problém takže viem ako sa cítiš neviem pomôcť sebe takže asi ani tebe nepomôžem...ja som na všetko sama a preto verím iba sebe...tak si ver a zvládneš to!ja už žijem z posledných síl ale musíme to dokázať!verím totiž tomu že život je len skúška ak by bol skutočný dostali by sme návod na použitie...
x prečítala som si Tvoj príspevok a hneď,ako si ho napísal a odvtedy rozmýšľam,čo Ti napísať.Neverím totiž,že neexistuje nikto komu na Tebe
nezáleží.Máš určite priateľov,rodinu a Ty ich nevedomky odmietaš.Ver mi,aj ja
mávam také dni,keď si myslím,že nikomu
na mne nzáleží,všetko je čierne,na nič.
Vtedy sa mi nechce vstať z postele,prinútim sa tak,že si pomyslím
na niečo aspoň trochu pekné.Pozriem sa do zrkadla a poviem si:"Nepoznám Ťa ale
umyjem Ťa a učešem""Si pekná""Si dobrá"
Hlavne sa nauč mať rád sám seba,sám seba si vážiť.A uvidíš,že ako po búrke
víde slnko,tak prídu aj lepšie chvíle v Tvojom živote.Držím Ti palce!
ahoj ..x. Prečo odmietaš pomoc, keď chceš pomôcť svojmu synovi? Pomôžeš mu práve tak, že najskôr pomôžeš sám sebe. Potom uvidíš, že sa budeš inak pozerať na ten veľký priestor plný svetiel a zvukov. Budeš sa v ňom cítiť celkom inak ako sa cítiš teraz. Nečinnosťou nik nezašiel ďaleko, a keď sa ti zdá, že nevládzeš ísť a byť činný, tak urob to jediné, čo môžeš - ísť vyhľadať odborníka, pretože nie je normálne sa tak cítiť, ako opisuješ! Každý si zaslúži byť čo i len trochu viac šťastný, ako je. A dá sa to, ak popýta o pomoc!! Verím, že sa odhodláš a budeš šťastný.
som znovu tam, kde som bol. syna som dnes od seba vyhodil. poslal som ho naspäť k mamine. nechcem, aby to so mnou celé prežíval. možno som mu týmto narobil starosti, lebo už som začal s tými svojími depresívnymi náladami pred ním. neviem si pomôcť. neviem, čo je lepšie či čakať, alebo odísť. jediné, čo ma tu drží je strach. obyčajný strach, že ak z tohoto sveta odídem, nebudem mu už môcť pomôcť, keď bude potrebovať. a na druhej strane mu sám týmto vyrábam komplikácie a ubíjam ho svojimi stavmi.
myslel som, že sa dokážem dať doporiadku, čítal som tu vaše príspevky, skúšal som aj pomôcť (aj keď len slovom), skúšal som sa odpútať od mojich malicherných problémov, ale nedokážem to. ani tú prácu som si nedokázal nájsť. neverím, že by som zvládol aj tu najjednoduchšiu prácu. nie som schopný s niekym komunikovať. nemám čo komu povedať, a ak mi niekto niečo povie, nedokážem to vnímať. cítim sa ako vo veľkom priestore plnom rôznych svetiel, zvukov, pohybov a ja sa v ňom snažím nezavadziať. a je to čím ďalej, tým ťažšie. Pomoc odmietam. nechcem žiadnu pomoc od nikoho. nechcem žiadne lieky.
som unavený.
nedepka, aj tak si myslím, že tie dni ti stáli za to. neviem, ako sa cítiš teraz. dúfam, že si ok. síce to neprerástlo do vzťahu, ktorý si si predstavovala, ale vieš, život prináša mnoho prekvapení. možno sa zoznámiš s niekým iným, ktorý ti bude lásku opätovať, možno sa o pár rokov stretnete znovu a spomienky oživia váš vzťah ....
Ak sa potrebuješ niekomu vyrozprávať (domýšľam si na základe tvojej poslednej vety ..) a nemáš komu, kľudne sa ozvi.
no takze: mi povedal, ze osm mu to mala povedat skor (nepouzil tieto slova, ale zmysel to malo taky. Nuz vadi mu dialka a odlucenie.. To chapem, pretoze ine by to bolo, keby sme spolu boli uz dlhsiu dobu. ale takto? to by bolo asi fakt tazke.. Nuz, skoda ze som mu to skor nepovedala. Ale vsetko je vraj tak ako ma byt... takze asi tak. nejake dotazy? ;)
