ahojte. myslim,ze podobna tema tu uz niekde koluje, ale... Nevadi. Prvykrat v zivote som v strasnej depke.. Mam pocit, ze som uplne zbytocna. Samej zo seba mi je zle z takehoto pocitu, pretoze pre mna je zivot krasnym a velkym darom a nikto tu nie je zbytocne.. Viem, ze ono to raz prejde, ale.. Mam pocit, ze teraz uz len prezivam a a nezijem.. Zda sa mi, ze o vsetko dolezite prichadzam, o vela dolezitych ludi - prisla som o milovaneho cloveka (rozchod), teraz sa mi zda, ze prichadzam o dobreho kamarata.. Stale rozmyslam, kde je chyba, co robim zle. Ale na nic neviem prist.. Mam malo priatelov, na nete ich mam "vela" - kazdemu z nich dokazem poradit aj pomoct, ale sebe nie..Potrebujem najst Nieco.. Ale to Nieco vobec netusim co je. Nieco, co mi pomze, zachrani ma a da mi zase pocitit, zetu je miesto aj pre mna..Ked som dnes sla domov, sla som ako telo bez vnutra, cez cestu som sla takym sposobom, ze som uplne kaslala na to, ci ide nejake auto a to zacalo byt pre mna alarmujuce.. Co to robim? kde sa stratilo to usmiate slniecko?? Viem, ze so sebou musim nieco urobit, ale ja fakt neviem co.. Nechcem si hladat kamaratov "nasilu", a neviem kde ich mam hladat.. Na akom kruzku, alebo com..Prichadzaju vianoce a ja sa vobec netesim..Skor mi je z toho strasne smutno.. mam pocit, ze nemam nikoho(o rodine teraz nehovorim, lebo tu mam najlepsiu na svete).. Sama citim, ze sa uzatvaram do velmi zvlastneho sveta, ale asi zacinam byt apaticka, ako keby som uz nemala sil s tym nieco urobit..Nechcem sa s tym ale zmierit, pretoze chcem znova zit normalne a chcem sa obklopit vela ludmi, ale akosi neviem najst cestu, sposob.. Piste sem uplne cokolvek.. sady, nazor.. co len chcete.. Dakujem :)
Pocit zbytocnosti, depka - neviem z nej von
ddddddddddddd,,,mmm dddsssss
fprsssst hhiujmp bpp ô oproti menim,inteligemnt
áanoo somm jluúpi
¤#× a co take ti povedala? a inak, co si to beries tak k srdcu? ako bolo vo forrestovi gumpovi: pro hlupaka kazdy hloupy..
nevládzem ........
nevrátil som jej to, ale aj tak to neviem prehltnúť.
včera som myslel, že sa z toho dostanem, začal som si všetko plánovať.
Len na 10-12 rokov.
Ale dnes stačila jedna veta od exmanželky a pochopil som, že na tomto svete nemám žiadnu šancu.
Ani u psychiatra, ten je tiež z tohoto sveta.
A to som bol iba zaniesť synovi nejaké ovocie, lebo je chorý a ani som jej nič zlého nepovedal. Len sa na mňa z ničoho nič vyrútila.
Je mi jasné, že pre ňu nič neznamenám.
Ani jej nechcem dokazovať opak.
Asi naozaj skončím. Nechcem žiadny pohreb, nech ma hodia niekam do kafilérky s ostatnými zdochlinami.
No, ja už som starý pán, aký sa tu asi vyskytuje zriedkavo. Simonke by som mohol byť otcom.
Syn je už vo veku, kedy už netúži väčšinu času stráviť s rodičmi.
Ja sa na neho nemôžem silne naviazať, lebo by som ho strhol so svojími problémami, a to nechcem. Má svoj život a nesmie ho zahodiť len kvôli mne.
¤#× Nuz, mas pravdu, ze potrebujes osobu blizku...ale nielen ju.. okrem nej potebujes aj nejakeho odbornika.. si myslim.. Niekoho "nezainteresovaneho".. neviem, ci si pod terminom "blizka osoba" predstavujes partnerku, ale ak taka osoba v tvojej blizkosti nie je, myslim, ze aj priatelia by pomohli. Skus sa stretnut a porozpravat s tym psychologom (psychiatrom).. aspon to skus, mozno to bude fajn... nemusi ti hned lieky davat... My vsetci co sem chodime ti drzime palce a sme tu, i ked len virtualne..Vravis, ze ams syna.. skus mu venovat veeeela casu, trav s nim cas kade tade, vymyslajte spolu hluposti. On ta urcite potrebuje (viem to, lebo nasi su rozvedeni a viam ako dokaze otec chybat). skus zamerat pozornost nanho... Mimochodom kolko ma rokov tvoj syn a ty?
