Samovražda

za toto vsetko moze dnesny svet

Ja som sa o to pokusila viackrat. Bolo to zufale riesenie zufaleho cloveka. Nikto nepocul moje dlhorocne volanie o pomoc. Volala som prilis potichu? Nemyslim si. Zivot nemal zmysel, radsej som citila fyzicku bolest ako tu psychicku. Pocity tazkej depresie, zufalstva, beznadeje, prazdnoty a dusevnej bolesti sa nedaju slovami ani opisat. Kto nezazil, nepochopi a neprajem to zazit ziadnemu cloveku. Nepotrebujeme lutost. To je to najhorsie. Nie je to zbabelstvo ani prejav slabosti. Aspon v niektorych pripadoch. Clovek je vtedy niekym inym, neda sa z toho von, nevie poriadne mysliet.

samovrazda je velmi siroká téma a nedá sa len tak opísať. je to unikanie od reality, utekanie od problémov, egoisticky riešená ( či vlastne neriešená) situácia. a to hovorim aj ja co mám pokus o samovrazdu uz za sebou. zial.
preco to ludia robia???
asi existuje vela dovodov. najcastejsie asi preto ze uz nezesú problémy, je to na nich vela, niekto ich ponizuje a týra a ked ich berú ako menejcenných, jednoducho aj oni sa tak berú a nevázia si seba s voj zivot vôbec. zivot je vlasne pre nich utrpením a v smrti vidia vykupenie. Sú úplne psychicky na dne, nevnímajú veci reálne a za všetko majú potrebu sa trestať až to nakoniuec spravia pre istotu na dobro.
samovrazda neni chvilkova. odohráva sa v mysli hlavného aktére dlho, velmi dlho. pokusa sa o to zrejme aj viac krát, no nedokáze to, iba raz a potom.... stále si vyberá co najviac bolestivé sposoby, alebo chce to mat naopak rychlo za sebou. niekto to spraví nenápadne, na inývh je vidiet ze su mimo. niekto nemá potrebu sa lucit a niekto to potrebuje.
v rodine a aj v celej spolocnosti je samovrazda tá najzalostnejsia vec aká moze byt. ked sa niekto sám z vlastnej vole rozhodne pre smrt.
ja som sa pokusila o samovradzu z dvocxh dovodou ktoré nebudem radsej opisovat. myslím ze takých dovodou ludia vascinou samovrazdy nerobia.
samovrada v spolocnosti je zalostná a na okolie to naozaj velmi smutne a hrozne vplýva. kazdy sa obvinuje, hlavne rodina, známi su vykolajený, mnohy mozno tu rodinu odcudzuju........
k samovrahovi ktorý svoj pokus nastastie prezil, sa treba správat rozumne a premyslene, zbytocne ho nestresovat, nepripominat mu to ak nechce, nestresovat ho a brat ho pokial to chce co zrejme aj chce ako normálneho cloveka. treba zobrat do uvahy aj to, ze tento clovek sa podobných obcasných myslienok asi nikdy nezbaví. ide o takzvaných melancholikov, velmi precitlivelých
a ludia, nikdy sa o to nepokusajte, je to strasne, pamatajte - VSETKO Má RIESENIE!!!!!!zivot je krásny aj ked tazký....

Podla toho co ste pisali, tak na vas posobil tlak spolocnosti, negativne skusenosti s ludmi(pocit ze musim niekam patrit bol v ohrozeni a neistota prichadzala ...).
Asi tie otazky napadaju vacsinu z nas ... co ak nespravim vodicak ? co ak nespravim existencnu skusku ? co ak ma vysmeju ak trepnem hlupost ?
Niekedy je fakt dobre rozmyslat ako dieta ... dieta nema take predsudky ... postupne ho nato ucia a nie je to podla mna spravne ?
Hned od detstva si deti davaju do laty, a urcuju im hranice od-do ...
Typy: "tu sa nesmej, lebo co povedia", "nepytaj sa hluposti", ... zoznam je dlhy :)
Mnohokrat trpime hlavne kvoli tomu ... ale ak sa nejak od tych veci odnaucime(co trva isty cas ... a nie vzdy sa to podari), tak sa citime byt taky volny, nespaty s nicim a nikym ...

Kazdemu z nas asi chyba vo vychove hlavne ta tolerancia voci tomu druhemu cloveku ... nejak prijat fakt, ze on je iny a vid, predsa si mozme najst aj spolocnu rec a v com nie, tak to nech si riesi sam ale nejdem ho zato ohovarat, odsudzovat, atd ...

Neviem ci vacsina ludi, ale vela ludi su aj veriaci, ale to ma prekvapuje, ze viera tiez neuci toleranciu ale som sa stretol s ludmi, co len zato ze niekto nerobi co on(nechodi do kostola, nie je tej istej viery ...), tak musi byt zly, musi byt pohan, a proste medzi "nas" nepatri ... ale cest vynimkam :)

Aby som sa vratil spat k teme, tak si spomente, ze mnohokrat je to prave priatel/privetiva osoba/rodinny clen ktory odhovori niekoho od samovrazdy ...

Stale treba mysliet, ze su na tom ludia aj horsie a snazia sa, bojuju ...

Mne velmi pomohla filozofia z vychodu .. ktora lepsie vysvetluje zivot po smrti ... velaja to uz zazili pri klinickej smrti ... tym, ze sa priklanam k tomu nazoru, tak viem, ze zivot po smrti tam mam stale ako rezervu, no v tomto svete je mnoho veci, ktore si vyzaduje napravu a je to neustaly boj ... ak niekoho stratime, tak je to velka skoda ... mohol sa pridat na stranu boja za spolocne ciele. Ved vacsina citi, ze spolocnost taka aka je nie je spravna... ak by bola, tak by neboli samovrazdy ...

ja som na zakladnej skole nemala kamaratky. aj ked tam boli 2 holky, s ktorymi som sa aj rozpravala kustik, tak davali mi najavo, ze chcem rozbit ich "skupinku" (teda ich dve, ze ja som to "5. koleso na voze). a dnes? no s jednou sa rozpravam, ked sa niekedy stretneme, ale to len preto, lebo sme susedky a ta druha? raz som ju stretla v meste (poznam aj jej mladsiu sestru), tak jej sestra mi pozdravila a upozornila ju, ze som tam a ona ako sa zachovala? odtiahla sestru, na mna ani nepozrela a povedala jej, ze pod het, neotacaj sa za nou (teda za mnou). takze asi tak. na strednej to bolo o nieco lepsie az na to, ze tam bola osoba od nas o asi 3 roky starsia a robila zo seba leadra skupiny. a kedze som ju ako leadra nechcela uznavat, tak sa otocila proti mne. ale zdravime si obcas, ked sa stretneme. a dneska? som na vyske a je to si myslim dobre. som dobra studentka, nemam problem so skolou (i ked sa to zacina nabalovat), sme celkom fajn kolektiv (i ked aj tam sa najdu osoby, ktore dokazu zneuzit doveru inych, ako sa mi to uz stalo), ale su tam aj osobky, ktore mam velmi rada.

Poviem vam ze ked som mala asi 15r tak som mala takisto samovrazedne myslienky , bolo mi vtedy hrozne..akurat som vtedy nastupila na strednu skolu, nikto si ma tam nevsimal, spoluziacky boli ku mne odmerane ..az vtedy ked im nieco bolo treba pomoct tak vtedy vedeli ze existujem, spoluziaci takisto, proste citila som sa tak ze keby som spachala samovrazdu tak si to ani nikto nevsimne ze tu niesom, ze niesom v skole a tak, kamaratky som mala ale tiez nestali boh vie zaco, starali sa o seba . bola som vtedy asi najlepsia z triedy co sa tykalo znamok , ale aj tak ma strasne stvalo to ze si ma nikto nevsimal...ale po dlhych dnoch,mesiacoch premyslania nad mojim ubohym zivotom , zivotom v ktorom nic neznamenam som si uvedomila ze takto NIE!!! chcem zit , chcem ukazat vsetkym ze aj ja som tu! chcem dosiahnut vela, mala som velky sen skoncit strednu skolu potom ist na vysku a velmi som chcela.. a zatial sa mi dari..skoncila som strednu skolu s vyznamenanim ,ako jedine dievca som bola najuspesnejsia v v sporte (reprezentovala som skolu) takze keby ste videli ten pocit ked riaditel vyhlasil moje meno pred celou skolou a podal mi ruku , to bolo juuj statsna som bola...a teraz studujem na vyske a planujem ju aj dostudovat tak snad sa mi to podari.Aj spoluziacky mam super :) Takze som velmi rada ze som v 15r nespachala samovrazdu , lebo nebola by som dosiahla to co som dosiahla, a normalne sa hanbim zato ze som nad takym niecim uvazovala. (nebola som ani za psychologom ani za psychiatrom) zvladam to zatial sama

vsetky tieto prispevky som si precitala a suhlasim s nimi. ale rada by som napisala prispevok "obhajujuci" aj tu druhu stranu (teda psychicky labilnych az samovrahov). zamysleli ste sa niekedy nad tym, ze co ti samovrahovia prezivaju? ake su ich posledne myslienky? asi nie... ja za seba mozem povedat, ze uz som bola niekolko krat v situacii, ked mi bolo vsetko jedno, uplne som sa zosypala a jedine, co ma napadlo, ked som prechadzala okolo zeleznicnej trate bolo skocit pod vlak. a preto chapem ludi, ktori sa v takej situacii nachadzaju. iste, nikdy som to neurobila. ale aj teraz napr. sa citim nenormalne zle (teda nie nejak nenormalna alebo co), ale som bol velkym natlakom, stresom... iste, podla vas su tie veci, ktore ma stresuju (skola, vodicak, nedostatok casu) asi sprostosti, ale tak, ako su pre vas podstatne napr. to, ci zajtra vstanete, ci pojdete do prace, ci vas z tamadial nevyrazia, tak pre mna su dolezite prave tieto veci. ked som mala samovrazedne myslienky, som si X krat myslela, ze ked to vsetko skonci (teda sa zabijem), tak to bude pre mna 100x lepsie (nikde sa nebudem ponahlat, nikto ma nebude s prepacenim buzerovat za kazdu sprostost, nikto na mna nebude vyvijat natlak, ze sprav toto, sprav hento a hlavne RYCHLO, nikto mi nebude hovorit napr. pri vodicaku v aute, ze SVIZNEJSIE SOFERUJ, ked sa proste bojim ist rychlejsie a sviznejsie). a vsetko by bolo uplne ine. ale hovorim... to pochopi asi len clovek, ktory sa ocitol vo fakt tazkej situacii, ze sa neciti dobre a citi sa uplne vycerpany. teraz ked rozmyslam, neviem, ci by som tu samovrazdu spachala. odvaha by mi nechybala (raz som skusala otravu liekmi, lebo som bola uplne na dne, ale nic sa mi nestalo). mozno si o mne myslite, ze som sibnuta, nenormalna... ale co uz. som taka, aka som. mam svoje sny, ciele, plany... a kedze ich chcem splnit, snazim sa na take nieco ako samovrazdu uz nemysliet. a ak vas napada, ci som navstivila niekedy psychologa, tak ano, navstivila. aj psychiatra. a ti mi trosku pomohli.

myslim,ze clovek pride do takeho stavu,ze si mysli,ze samovrazda je pre neho jedine vychodisko.../je na tom tak psychicky zle,ze si ani neuvedomuje,co robi v tej chvili.../

robbie56- no tak to mas pravdu

Presne na tu karmu som myslela ja. Kto na to veri, tak vie, ze samovrazda=nahovno dalsi zivot,stagnacia v zlom bode.