Ahojte, aj vy máte stále pocit, akoby ste boli medzi dvoma mlynskými kameňmi, t.j. na jednej strane sa už chcete konečne vyhrabať z tejto odpornej choroby, byť zdravá a užívať si život, no na druhej strane sa toho bojíte, lebo ste si vedomé, že vyzdravieť znamená pribrať na normálnu hmotnosť? Ja chcem strašne žiť ako predtým, lebo sa už vyše 10 rokov veľmi trápim, a nielen seba ale aj celú rodinu, a to ma veľmi mrzí, ale strašne sa bojím, že keď začnem jesť všetko doradu, priberiem a ja neznesiem na sebe ani jediné kilo navyše. A teraz som za posledný mesiac pribrala 4 kg! ani neviem ako, veď som jedla stále úplne presne to isté ako predtým - asi mám už pošahaný celý metabolizmus. Prosím poraďte ako z tohto bludného kruhu von!
Vyzdravieť aj za cenu pribratia?
Ahoj Pusate,to s tvojou mamou mi je ľúto. Nemala by si sa cítiť vinná, že si jej pridávala starosti. Napísala si o nej v krátkosti veľmi pekne, ľúbila ťa takú aká si bola. Vravíš,že chápala i tvoje problémy s 3p, takže vedela, že je to ťažké, určite si ju nesklamala. Každý rodič chce, aby bolo jeho dieťa zdravé,šťastné..dúfam, že sa ti podarí a aj nám ostatným s tým nejako vyhrať, urobí to radosť aj tvojej mame tam v nebíčku.
mam dam,to neva,ked si zaneprázdnená,len chcem aby si vedela,že ten mail som písala v najväčšom tlaku rozhodovania a v hroznej depke,tak to ber s rezervou,ved viež aj z fora aj na blogu,som si dala článok,že končím s pro ana,tak vieš že som sa rozhodla skoncovať s ppp,ale ked som ti písala,tak vtedy som ešte rozhodnutá úplne nebola...dúfam že to pochopíš:-)
vela šťastia v škole:-) pa
mila pusate, momentalne som tak rozlietana bola cez weekend, ze som si tych 25 minut na e-mail ani nenasla a zajtra zasa do stvrtka BA, kde nemam poriadne pripojenie na net - ale potom uz konecne pisnem, lebo s tebou chcem dozaista udrzat komunikaciu. baba co si viedla pro-ana blog a teraz nachadza konecne silu zvitazit nad svojou slabou volou a strachom pred samou sebou je vynimocna zalezitost a medzi nami urcite najdes podporu. tak ako aj kazda, ale z teba som fakt nadsena detto, kedze som neverila, ze ty este "dostanes rozum". bude to dlha cesta, ale neboj, kazda jedna z nas, ktora tymto svinstvom nie je este nadobro opantana si moze najst cestu - je to len a len na nas. zatial sa drz, len co si konecne zasa sadnem na chvilu na zadok, tak napisem aj nieco duchaplnejsie :)
vdaka mamdam,povzbudzuje ma to:-)
pusate, dnes sa uz pokusim k tomu e-mailu dostat, ale v kazdom pripade, ak by sa mi to nepodarilo, chcem aby si vedela, ze som na teba hrda!!!
ahoj nikus, nie som jedináčik,mám mlačiu sestru a tiež trpí psych. poruchou-je autistická a uzavretá a trpí tiež amokmi-zúrivými záchvatmi,ked dokáže aj ublížiť,je to s ňou ťažké:-(...
a mama pred rokom umrela,mala slabé srdce a dostala vodu do plúc:-(
ale nikdy nedbala o postavu,už od malička bola plná a tiež taká nízka,ale mala vrodenú srdcovocievnu chorobu a nemohla ani cvičiť,bola invalid ani nerobila,ale bola velmi dobrá a hrozne ma mala rada,a ja som ju tak rápila,stále sa obviňujem z jej smrti,aj ked s ňou som sa nehádala,ale vela krát som počula ako sa kňli mne hádajú s otcom,cítim,že som ju velmi sklamala aj ked včase jej smrti som mala už45kg a zdalo sa,že som vyliečená,keby tak vedela že ešte 2krát potom do toho spadnem,ale ona to isto vie a zneba sa díva na všetky moje úspechy aj neúspechy a chcem aby tam mala zo mňa radosť a bola hrdá,že sa mi podarilo dostať sa z ppp,ona bola jediná z rodiny čo ma chápala aj moju chorobu...velmi mi chýba:-(
Ahoj Pusate,ja som sa tiež už dosť nahádala s našimi, často som bola podráždená, dávnejšie vtedy, keď som s 3p nechcela nič robiť, že aj tak sa z toho nedostanem- dráždilo ma keď boli doma, jedli sme spoločne a ja som mala strach, či ma neprichytia na wcku. Potom keď v podstate nevedeli ako mi pomôcť, boli presvedčení, že stráženie potrebujem, alebo, že nemôžem byť sama doma dlhšie-celý deň. Pre mňa to znamenalo, že mi nedôverujú, neveria, aj keď to vraveli..bolo doma hrozné napätie. Postupne som začala byť k nim i sestre viac úprimnejšia, otvorenejšia a viveli že sa snažím niečo so sebou robiť, hlavne že to nevzdávam. Je to asi o strachu, a to že si namýšlajú, že presne vedia, čo je pre mňa potrebné...ale chce to dlhý čas, je jasné, že je to ťažšie ako sa hovorí..máš súrodencov, alebo si sama?a čo tvoja mama, otca si spomínala, ako sa ona napr. stravuje, alebo dbá na postavu? alebo je naopak plnšia?
nikus,vdaka za rady,skúsim mu napísať taký list,lebo takto ked mu to chcem vysvetliť hovorením,vždy mi skáče do rečí a nenechá ma dohovoriť...dúfam,že si ten list prečíta celý,on celé ppp bere tak povrchne,vraj to neni choroba iba blbý rozum a názor,on ma moc nechápe ale viem,že to myslí dobre ale niekedy si neuvedomí ako tým dokáže ublížiť,ale ja mu to nezazlievam,iba on sa potom čuduje že prečo ma vždy tie hádky tak vytočia,že sa až rozrenem...
Ahoj,Pusate- v akom vzťahu si s otcom? Povedala si mu-v pokoji!-,že on ti robí stresy s tým vážením?Že sa desíš nedelného váženia? Pri hádke, si to moc neuvedomí- možno skúsis napísať list- že vieš,že to myslí dobre, že ti chce pomôcť,má strach... asi to s dôverou máš trocha pokazené, ale že nech ti dá šancu-si už skoro dospelá!!!,nie dievčatko..uvedomuješ si situáciu. Alebo nech to povie tvoja dr. Len musia zistiť, že ti môžu dôverovať. Len nech to nie je len o tom, že by si sa viac snažila učiť, snažila... aj to rob popri tom!!-postupne po kúsku.Neschovávaj svoje problémy za 3p, sprav si nejaký plánik, čo reálne sa napr. naiučíš za deň-napr.hodinku sa sústreď-potom sa za to aj pochvál-dávaj si reálne cieliky, aby si bola so sebou spokojnejšia, hladala nové istoty..Vieme, že je to na dllllhooo, že to nebude ok len tak.
awoj nikus, sorry,že som sa dlho neozvala,no nešiel mi net:-(
snažím sa jesť normálne pravidelne ale mám po jedle také hrozné myšlienky aby som to šla vyvracať a to s tým sledovaním sa je PRAVDA ale snežím sa to nerobiť,ibaže s tým vážením je to problém,ked otec ma chce každý týždeň vážiť a mňa váženie tak deprimuje že sa celý týždeň desím nedele-vtedy ma vážieva-a neznášam ten deň mám k váženiu odpor,najmä ak vidím ako priberám,deptá ma to,zas mám o pol kg vyše,on sa síce teší,ale ja som deprimovaná,ale už nechcem zasa ,,začínať,, a klamať a hádať sa aby ma zas chceli zavrieť,dokonca som zrušila svoj pro-ana blog-JA Už NECHCEM BYť PRO ANA ANI MIA,JA CHCEM BYť ZDRAVá A DOSPIEť,ale ako ho mám presvedčiť aby mi veril,a nevážil ma tak často,pokojne by mi stačilo raz za mesiac,aspoň by som nemala také stresy a viac sa dokázala sústrediť na gympel...