Ahojte, aj vy máte stále pocit, akoby ste boli medzi dvoma mlynskými kameňmi, t.j. na jednej strane sa už chcete konečne vyhrabať z tejto odpornej choroby, byť zdravá a užívať si život, no na druhej strane sa toho bojíte, lebo ste si vedomé, že vyzdravieť znamená pribrať na normálnu hmotnosť? Ja chcem strašne žiť ako predtým, lebo sa už vyše 10 rokov veľmi trápim, a nielen seba ale aj celú rodinu, a to ma veľmi mrzí, ale strašne sa bojím, že keď začnem jesť všetko doradu, priberiem a ja neznesiem na sebe ani jediné kilo navyše. A teraz som za posledný mesiac pribrala 4 kg! ani neviem ako, veď som jedla stále úplne presne to isté ako predtým - asi mám už pošahaný celý metabolizmus. Prosím poraďte ako z tohto bludného kruhu von!
Vyzdravieť aj za cenu pribratia?
silvus
pussate
awojte
včera som prežila 1. osudný deň-tú kontrolu u psychoše,naletela mi,že som pribrala bo som si dala pod oblečko závažie z činky také 2kg-ové haha,a poobliekala som si také rozťahané veci...
toto mi teda vyšlo
ale zajtra idem na tú hroznú endokrinologiu a tiež ma tam budú vážiť až na to že len v spodnom prádle,tak si nemám kam schovať závažie čo mám sakra robiť aby som tam vážila 39kg ako u psych.so závažím,alebo aspoň 38kg vyhovorím sa že to s oblečkom som mala 39 a to oblečko na mne mohlo mať kilo...ach ako sa bojiiiim že ma zavrú na psychinu-to neeesceem,ani pribrááť nee
ale je to tu to ,,osudové rozhodnutie,tak sa trasem či ma zavrú do lubochne abo ne-e
a ešte thinspo,možná posledné, tak ak sa zajtra neozvem,tak to bude znamenať že ma tam strčili,tak toto berte aj ako takú provizornú rozlúčku,ale dúfam,že zajtra večer budem domkaa
lembra
pusate a aku mas vahu a vysku?
pusate
no,presne aj ja som na tom tak,chcem dospieť vyvinúť sa a krámy dostať ale pribrať neeeesceeeem:-(((
kyblik.
ano tiez zdielam tvoje pocity
pripada mi to ako: "chcem sa vlasy nafarbit na cerveno ale nechcem ich mat cervene"
to je na tom to vtipne:))
nikus
Ahoj Silvus.Mám podobný problém, vlastne rovnaký. PPP mi ničí život takmer 10 rokov, tento rok sa to výrazne zlepšilo, viem zjesť jedlo ako bežní ľudia. Stále sa ale pohybujem kdesi medzi odhodlanosťou zbaviť sa tohto strašného trápenia a strachom, čo bude ak budem jesť už navždy normálne. Opakujem si, že život s ppp už nechcem, nechcem sa trápiť, že ľudia ktorí ma majú radi ma ,,neodvrhnú,,ak teraz priberiem. že nikto nechce aby sa ten druhý trápil kvôli tomu ako vyzerá,že ak sa niekomu nebudem páčiť, schudnutie na väčšiu podváhu to nevyrieši, veď ani mne sa nepáči každí.Navyše v živote sú dôležitejšie iné hodnoty, len teraz v spoločnosti sa ,, nenosia,,. Stretávam mnoho ľudí,aj pubertiakov ktorí si myslia že život je len o užívaní si peňazí ,žúrovaní s alkoholom, s peknými babami..pravé hodnoty sú iné, vnútorné šťastie nájdu až keď dozrejú k inému názoru. Napriek tomu všetkému je to ťažký boj so sebou, rozum mi niekedy postojí a preváži pocit nespokojnosti s tým ako vyzerám, rozladím sa ak som zasa pribrala, som unavená z týchto pocitov ! Držím Ti palce, nie si sma kto sa tak cíti ako Ty, preto sem aj píšem, aby som sa s týmto niekomu podelila.
