Vyzdravieť aj za cenu pribratia?

ved vies preco to robia. aby zeny (ako ty a ja a ine mnohe)chceli chudnut tak ako vsetky aj chcu, cize sa im to naramne dari. ale inac mam 160cm a neviem si predstavit aka by som pri tych 46kg bola chuda, nie to este o 13cm vyssia baba. ved to busia iba kosti hrkat. fakt sa spamätaj, estre kym mozes. ja viem, ze na tom sa aj super zaraba a chces byt slavna atd, ale prosim ta, najprv to skus byt TY, nie nejaka tvoja kostra. rozhodni sa: bud chces byt vychudnutou modelkou, ktora TO nema, cize nebude mat deti, alebo budes normalnym krasnym dievcatom, ktore TO ma a nema s tym problemy. akokolvek sa rozhodnes, je to len na tebe. ty musis vediet, ako chces dopadnut a kym chces byt.

nikulka a to chceš kôli blbému modelingu prísť o zdravie a život? sa čudujem tej agentúre že púšťa na molo také kostry a potom to iba kazí mládež,je to totálne zvrátené,takýto vychudnutý ideál krásy a zaujímalo by ma,že kto im tie šaty bude kupovať a nosiť ked 3štvrtiny normálnych žien sa do takých handričiek nevprace... načo je to vôbec dobré??? ved tie dievčaá skôr vzbudzujú lútosť ako obdiv a mnohé preto aj umierajú....
modeling je svinstvo! vykašli sa naň,je to smrtelná pasca

ahojte...tak ja mam presne ten isty problem,ze viem ze potrebujem pribrat ale velmi sa toho bojim.Mam 15 rokov, 173 cm a vazim 46 kg.Menstruaciu uz nemam asi rok co ma samozrejme trapi,ale zaroven robim modelku a nechcem zase pribrat na 54 kg,pri ktorych som mala menstruaciu...pomozte mi ako zit normalny zivot a byt pritom zdrava...

alpha.luna
Držím palce! Tvoj príbeh ma zaujal lebo je veľmi podobný ako môj. Tiež som sa snažila postupne pribrať, no akosi to nešlo. Po rozhodnutí "teraz alebo nikdy" som jeeedla a užívala si.... a pribrala asi 5 kíl za dva týždne :) No vyplatilo sa, asi po troch týždňoch od začiatku priberania mi prišla menštruácia!
alpha ešte kilečko pribrať a udržať váhu a menštruácia sa určite dostaví ! :) Len nesprav prosím to čo ja - ja som raz po takomto období priberania povedala že prejdem na "normálne" (akože plánované) jedenie a pribraté kilečká som postupne schudla...:( Takže - základ normálneho vyliečenia - ŽIADNE plánovanie jedla, ŽIADNE rátanie kj a kcal, ŽIADNE váženie...
Ja som momentálne v dosť blbom období aj som pochudla zas mám tych 52 kg a prsia a krámy nikde, lebo tie dostávam ak mám mojich minimálne 54 kg. Posnažím sa asi opäť pribrať, viem že "plánovane a rátane" to pôjde len ťažko, tak asi prechádzam na ládovací spôsob. Viem, že najlepšie sa cítim a mám najviac sily keď mám tých medzi 54-57kg...dúfam že sa mi podarí držať váhu nejak v tomto rozmedzí :)
Držím palčeky :)

Ahojte,Somtuzasa, ja som im to povedala po dĺĺĺhej dobe, podozrievali ma, ale asi si nechceli ani oni priznať, že môžem mať takýto problém. Bolo to v dobe, keď už som bola dávno z najhoršieho vonku, musela som. A oni to-ppp považovali skôr za vymýšlanie mladých báb, alebo čosi ako sprostý vrtoch, nie za chorobu.Teraz sa o tom vôbec doma nebavíme, akceptujú to, že o tom nechcem hovoriť, som dospelá. Podľa mňa sa tiež nedá zovšeobecňovať, či to povedať, alebo nepovedať niekomu z rodiny. Závisí to určite aj od veku, problému, rodiny...ale je lepšie to aspoň niekomu, komu dôverujeme prezradiť, ako dusiť sa v tom samy.

Ahojte baby,
najprv vam chcem povedat, ze vam vsetkym hrozne drzim palce, budte silne a verte v seba! verte, ze dokazete vsetko, co si zaumienite!! tiez by som chcela zacat odznova. u mna sa to zacalo tak ako v asi vsetkych pripadoch - zacala som si pripadat akasi "velka" (vtedy 164cm, 54 kg). ale samu od seba ma to veru nenapadlo, ja som sa totizto zacala porovnavat o ostatnymi, chudsimi babami a povedala som si, ze aj ja by som chcela taka byt... no skoncila som pri ledva 40 kg a to bolo peklo - a to myslim doslova. vsade, kam som prisla, na mna pozerali pomedzi prsty, vsetci ako by sa mi otocili chrbtom, mali ma len za hlupu choru vychrtlinu, napriek tomu, ze som sa snazila so vsetkymi vychadzat dobre. takze to, co som chcela, ta tuzba po krehulinkej postave, sa mi skaredo vypomstila... velmi vela ludi ma sklamalo, nepomohli mi ani priatelia, hoci nikomu som nic nehovorila a tvarila som sa, ze je vsetko ok, ale ked som sa dozvedela o sebe tie reci...prestala som aj chodit na rodinne navstevy, lebo obe moje babky sa pri pohlade na mna rovno pustili do revu a zacali hresit najprv mna, potom mojich rodicov, no proste nocna mora...a doma to napatie, proste nieco priserne...teraz sa snazim vyliecit, ale kvoli SEBE a nie nikomu inemu...uz by bolo fajn dokonca ja dostat menstruciu, normalne mi chyba, aj ked predtym som z nej mala len nervy :) najprv som sa snazila pribrat postupne, snazila som sa nepocitat kazdu kaloriu a trosku si aj dopriat, ale to mi velmi neslo, teda slo to velmi pomaly a nebadala som vyrazne zlepsenie. jednoducho som potrebovala nakopnut, nejaky odrazovy mostik. tak som si jedneho dna povedala, a dost, toto chce radikalne riesenie a na onen vikend som si spravila bojovy plan - bud priberiem teraz alebo nikdy. kupila som si za tasku sladkosti (baby, vobec neprehanam), a to bol len zaciatok. vtedy sme mali oslavu, a to mi len hralo do karat, bolo treba ochutnat vela kolacov :) a doma urobene palacinky a same dobroty, ktore som povedala, ze tentokrat si neodopriem. doslova som sa ladovala, ale nie preto, ze by som ozaj mala chut (ziaden zachvat), ale vedela som, ze proste MUSIM, musim nejako zacat... prekonat ten odpor, aby som mohla zacat... a musim povedat, naozaj som si to uzivala :) aj ked potom ma trochu bolelo brucho... a samozrejme sa dostavili aj zelane vysledky, za par dni som pribrala na uctyhodnych 45 kg (mozno aj 46 kg). teraz sa snazim si to drzat. musim povedat, ze kedze som rychlo pribrala, tak to bolo aj na mne vidno - ale cuduj sa svete, mne sa to pacilo!! predtym, ako som sa konecne rozhodla pribrat, som sa strasne bala, ze mi vsetok ten tuk teraz capne na brucho a budem taka bruchata ohava, ale vobec to nebola pravda, aj ked jasne, tam to citit najviac, ale mne sa dokonca napr. zvacsili prsia, a tym som si na 100percent ista (uz sa mi nerozopina podprsenka ked sa vyzliekam). a celkovo sa citim zenskejsie a sebavedomejsie! teraz by som chcela popracovat trochu na bruchu, trosicku ho "vyrovnat" (aj ked to urcite nie je az take strasne). zatial by som povedala ze mi to s priberanim stacilo - uvidim ako sa budem citit! dufam, ze budem dost silna a ze si zvyknem a hlavne, nech preboha zase nezacnem chudnut, nech si zase nezacnem hovorit, ze "mozno ak by som trolilinku schudla"... chcem zacat normalne zit, a to definitivne!

Ahojte baby,
najprv vam chcem povedat, ze vam vsetkym hrozne drzim palce, budte silne a verte v seba! verte, ze dokazete vsetko, co si zaumienite!! tiez by som chcela zacat odznova. u mna sa to zacalo tak ako v asi vsetkych pripadoch - zacala som si pripadat akasi "velka" (vtedy 164cm, 54 kg). ale samu od seba ma to veru nenapadlo, ja som sa totizto zacala porovnavat o ostatnymi, chudsimi babami a povedala som si, ze aj ja by som chcela taka byt... no skoncila som pri ledva 40 kg a to bolo peklo - a to myslim doslova. vsade, kam som prisla, na mna pozerali pomedzi prsty, vsetci ako by sa mi otocili chrbtom, mali ma len za hlupu choru vychrtlinu, napriek tomu, ze som sa snazila so vsetkymi vychadzat dobre. takze to, co som chcela, ta tuzba po krehulinkej postave, sa mi skaredo vypomstila... velmi vela ludi ma sklamalo, nepomohli mi ani priatelia, hoci nikomu som nic nehovorila a tvarila som sa, ze je vsetko ok, ale ked som sa dozvedela o sebe tie reci...prestala som aj chodit na rodinne navstevy, lebo obe moje babky sa pri pohlade na mna rovno pustili do revu a zacali hresit najprv mna, potom mojich rodicov, no proste nocna mora...a doma to napatie, proste nieco priserne...teraz sa snazim vyliecit, ale kvoli SEBE a nie nikomu inemu...uz by bolo fajn dokonca ja dostat menstruciu, normalne mi chyba, aj ked predtym som z nej mala len nervy :) najprv som sa snazila pribrat postupne, snazila som sa nepocitat kazdu kaloriu a trosku si aj dopriat, ale to mi velmi neslo, teda slo to velmi pomaly a nebadala som vyrazne zlepsenie. jednoducho som potrebovala nakopnut, nejaky odrazovy mostik. tak som si jedneho dna povedala, a dost, toto chce radikalne riesenie a na onen vikend som si spravila bojovy plan - bud priberiem teraz alebo nikdy. kupila som si za tasku sladkosti (baby, vobec neprehanam), a to bol len zaciatok. vtedy sme mali oslavu, a to mi len hralo do karat, bolo treba ochutnat vela kolacov :) a doma urobene palacinky a same dobroty, ktore som povedala, ze tentokrat si neodopriem. doslova som sa ladovala, ale nie preto, ze by som ozaj mala chut (ziaden zachvat), ale vedela som, ze proste MUSIM, musim nejako zacat... prekonat ten odpor, aby som mohla zacat... a musim povedat, naozaj som si to uzivala :) aj ked potom ma trochu bolelo brucho... a samozrejme sa dostavili aj zelane vysledky, za par dni som pribrala na uctyhodnych 45 kg (mozno aj 46 kg). teraz sa snazim si to drzat. musim povedat, ze kedze som rychlo pribrala, tak to bolo aj na mne vidno - ale cuduj sa svete, mne sa to pacilo!! predtym, ako som sa konecne rozhodla pribrat, som sa strasne bala, ze mi vsetok ten tuk teraz capne na brucho a budem taka bruchata ohava, ale vobec to nebola pravda, aj ked jasne, tam to citit najviac, ale mne sa dokonca napr. zvacsili prsia, a tym som si na 100percent ista (uz sa mi nerozopina podprsenka ked sa vyzliekam). a celkovo sa citim zenskejsie a sebavedomejsie! teraz by som chcela popracovat trochu na bruchu, trosicku ho "vyrovnat" (aj ked to urcite nie je az take strasne). zatial by som povedala ze mi to s priberanim stacilo - uvidim ako sa budem citit! dufam, ze budem dost silna a ze si zvyknem a hlavne, nech preboha zase nezacnem chudnut, nech si zase nezacnem hovorit, ze "mozno ak by som trolilinku schudla"... chcem zacat normalne zit, a to definitivne!

nikus

ja mám o pár týždňov 29, matka o tom vie, nieže by som sa jej bola zverila, vždy to tušila, lebo mizlo príliš veľa potravín a ja som bola stále štíhlejšia... priznala som sa až vtedy, keď som sa začala liečiť, t.j. chodiť na terapie a tak... vtedy som si myslela, že už som za vodou. Teraz po dlhšom čase znova abstinujem, dúfam že teraz už pri tom zotrvám. Sem-tam ešte mám záchvat, my sa o tom nerozprávame, ale matka vidí, že sa snažím - pribrala som. Som už asi príliš stará na to, aby sa o mňa tak trápili, v ostatných veciach som vcelku úspešná a myslím že môžu byť so mnou spokojní - tak ma nejak nespovedajú. Onedlho sa sťahujem do svojho vlastného bytu, takže budú o mne vedieť menej, ale ja myslím, že to bude v pohode.

Inak, ak chceš radu - neviem či je dobré sa s tým zveriť alebo nie, my sme sa keď sa to začalo u mňa, príliš dôverne rozprávať nezvykli - mali sme dosť zvláštny vzťah. Teraz ho máme v pohode, ale napriek tomu, toto nie je zrovna vec, o ktorej by som sa rozprávala s otcom - prinajhoršom s matkou, aj to len keď sa niečo spýta. Záleží to od toho, akých máš rodičov, nedá sa to zovšeobecňovať.

silvus, mne sa to podarilo....ale trvalo to dlho a prislo to akosi samo......samozrejme, ze som pribrala, asi tak 9 kil, zo 43 na 52, ale teraz, ked uz viem jest normalne, tak viem schudnut na tych 50, 49 bez problemov, ale to zase priberiem naspat, lebo vidim ze pri mojej vyske 163 cm je to malo....takze som z toho von...ak nechces pribrat, daj si delenu stravu, ja ju mam uz 11 rokov a je to v pohode...

Ahojte,baby koľko máte rokov? Kýblik, Leila, Jajka, Somtuzasa.Vedia vaši o vašej ppp? Moji dlho nevedeli. Bolo to hrozné im to povedať, bála som sa, že ma hodia do nemocnice. Teraz je to fajn,veria mi,lebo vidia, že sa mi darí.