Ak mate podozrenie, ze Vase dieta trpi poruchou prijimania stravy /PPP/, nestracajte hlavu. Prave teraz Vas bude Vase najdrahsie stvorenie velmi potrebovat.
Zakladne zasady:
1. Zachovajte pokoj a pripravte sa na narocny boj hlavne psychicky. PPP je choroba ako kazda ina a treba ju liecit. Liecba je dlhodoba ale uspesna
2. Kupte si knihu, kde budu vysvetlene priciny spustania PPP, co s tym, hladajte odborne informacie, prip. Vy sami navstivte psychologa
3. Kedze spustacom tejto diagnozy v pubertalnom obdobi su najcastejsie pomery v rodine, prehodnotte vztahy v rodine a pracujte na ich pozitivnej zmene. Treba si uvedomit, ze nedostatok lasky a pozornosti rovnako ako nadbytok "opicej" lasky spusta problem
4. Prehodnotte doma stravovacie navyky. Naplnte kuchynu rozumnym mnozstvom cerstvej zeleniny, ovocia. Pri bulimii majte v chladnicke len mnozstvo stravy urcene na jeden den, takmer ziadne sladosti
5. Dajte dietatu pokojne, bez navalov zurivosti na javo, ze o jeho probleme viete. A tiez, ze vyzdravenie je vylucne v jeho rukach, pricom s Vasou maximalnou pomocou moze pocitat.
6. PPP nesmie byt jedinou temou rozhovorov v rodine
Verim, ze aj vo Vasej rodine tuto chorobu zvladnete.
Rodičia a anorexia, bulimia
vidis Zuju.Tak to bol prejav stastia a lasky tvojej maminy.
A gratulujem, urcite to vydrizis.A bude aj druhy,treti,desiaty rok.A vlastne,potom to uz aj prestanes ratat,bo budes si zit stastny zivot.....veris tomu,ze?
anka, nie som odbornicka,som obycajna mamina.Ale ked chces poznat moj nazor,tak si myslim to iste,co hovori alternativa:Je to vás boj.Vyhrat ho musite len vy same.Ale som na 100% presvedcena o tom, ze s laskavou pomocou rodicov je to omnoho,ale omnoho jednoduchsie.A pocit, ze na to nie si sama,je podla mna nezaplatitelny.Ked uz pre nic ine, tak aspon napr.pre to, ze ked pride kriza a mate chut do vsetkeho prastit,ked znova a znova padate na "hubu", je pri vas niekto, kto vam poda ruku,pomoze vam zdvihnut sa zo zeme a vykrocit dalej.....
inac nevychadzam v liecbe dobre so svojou mamou, ale dnes som jej povedala ze 19.9 bude rok, ak vydrzim, co nevraciam. Zacala plakat, a dakovala Bohu. Vtedy som pochopila, ze jej moj zdravotny stav nie je lahostajny, len ze nechape co je to mat bulimiu, mysli si ze je to len vymysel, byt chuda a nejest.
Ela,a co si myslis moze sa z toho dostat clovek sam,bez rodicov?
...tiez sa jej to darilo dlho tajit.Ale ako kg z nej ubudali, prestavalo sa mi to pacit.Tusila som, ze ubytok jej vahy nie je koser.Ale ked som sa s nou o tom rozpravala,chodila ako macka okolo horucej kase.Samozrejme,ze mi hned nepovedala pravdu.Vzdy bolo podla nej vsetko ok.A aj som tomu verila.Vies preco?lebo som tomu chcela verit,bala som sa pripustit,ze by mohla mat problem.I ked teraz uz viem,ze kdesi v podvedomi som bola o tom presvedcena,ze problem mame.Ale poznas to,ziadny rozhovor a snaha nieco zacat nema zmysel, pokial to nebude chcet ona sama.Je rozdiel,ked nieco robis preto,ze to NIEKTO chce a ked to robis preto,ked to chces TY sama.Vzdy sme mali s dcerou otvoreny vztah,ale nic ine mi neostavalo,ako pockat si na to,kedy prisla za mnou a povedala mi:Mami,mam problem a chcem sa z toho dostat.Pomozes mi?Uz takto dalej nevladzem. Stalo sa to 7.jula.A tak sme zacali .....
Ela a ako si to zistila u dcerky? Alebo ti to povedala sama?
..., vsetky mate suprove maminky, ja nie som ziadna vynimka.Ale niektore tie maminky ani netusia,v akych problemoch lietate.Vy ste velke betarky a svoju diagnozu dokazete poctivo tajit.A aj ked tusime,ze nieco nie je v poriadku, dokazete nas,rodicov,obvinit z nasich vymyslov,urazate sa na to,z coho vas to obvinujeme,ze vam neverime,co si to zase na vas vymyslame a pod.Ved to urcite poznate...Aspon u nas to tak bolo...Babulky, skuste dat rodicom sancu,aby to zdielali s vami,aby boli pri vas,ked to budete potrebovat,aby vas drzali za ruky,ked vam bude najhorsie..Len to skuste,urcite nic nestratite..Prave naopak.Ked nic ine, tak aspon pocit,ze v tom nie ste same.
povedzte to mojej mamke:-(
Ela, závidím tvojej dcerke taku suprovucku maminku.
suhlasim s tebou,aleternativa.Je to presne o tom, ze my rodicia mame obrovsky strach o svoje deti.A chceme pomoct,velmi,ale velakrat nevieme ako.Aj nas ocko berie tuto diagnozu asi takto:najes sa a nevyvratis.hotovo.bodka.Ziadny problem.Ale je pravda, ze nijako negativne nezasahuje do jej zlych nalad,dava mi max.priestor na komunikaciou s nou.Je len taky tichy pozorovatel celeho procesu.Ale som mu vdacna aj za to.Neviem si predstavit,ze by to riesil krikom,hadkami,zakazmi,prikazmi...
A Kiky, uprimne, TY mas moj obdiv.Za ten cas,co ta citam, si presla kus cesty.Si skvela bojovnicka.A never tomu,ze tvoji rodicia okrem vykrmovania nerobia nic.Urcite maju v sebe milion nezodpovedanych otazok,mozno si este nechcu nahlas priznat,ze mas problem.A nechcu preto, lebo sa toho boja,pretoze ta velmi lubia.Ver mi, viem o com hovorim.Zatial si vykrocila na tu cestu sama,ale urcite sa po case k tebe pridaju aj rodicia a budete kracat spolu az do ciela.
A kiez by si mala pravdu s tymi zazrakmi.Este je pred nami kusisko cesty,ale zatial sa tesim aj s tych malych zazrakov,ako je :usmev,svetielka v ockach,radost....
Kiky neboj, nejaki bojovnici sa k Tebe pridaju, urcite :o). A aj tak tento boj vyhras len Ty sama. A zvladas to nadherne, vyborne.
