Ak mate podozrenie, ze Vase dieta trpi poruchou prijimania stravy /PPP/, nestracajte hlavu. Prave teraz Vas bude Vase najdrahsie stvorenie velmi potrebovat.
Zakladne zasady:
1. Zachovajte pokoj a pripravte sa na narocny boj hlavne psychicky. PPP je choroba ako kazda ina a treba ju liecit. Liecba je dlhodoba ale uspesna
2. Kupte si knihu, kde budu vysvetlene priciny spustania PPP, co s tym, hladajte odborne informacie, prip. Vy sami navstivte psychologa
3. Kedze spustacom tejto diagnozy v pubertalnom obdobi su najcastejsie pomery v rodine, prehodnotte vztahy v rodine a pracujte na ich pozitivnej zmene. Treba si uvedomit, ze nedostatok lasky a pozornosti rovnako ako nadbytok "opicej" lasky spusta problem
4. Prehodnotte doma stravovacie navyky. Naplnte kuchynu rozumnym mnozstvom cerstvej zeleniny, ovocia. Pri bulimii majte v chladnicke len mnozstvo stravy urcene na jeden den, takmer ziadne sladosti
5. Dajte dietatu pokojne, bez navalov zurivosti na javo, ze o jeho probleme viete. A tiez, ze vyzdravenie je vylucne v jeho rukach, pricom s Vasou maximalnou pomocou moze pocitat.
6. PPP nesmie byt jedinou temou rozhovorov v rodine
Verim, ze aj vo Vasej rodine tuto chorobu zvladnete.
Rodičia a anorexia, bulimia
Ahoj Mishka,
velmi som cakala Tvoje kliknutie :o). Oddychuj, popijaj najlepsie cistu vodu a cajiky, papaj a nezabudni na ten banan pred spanim - som ja ale otravna :o).
Ziadna tema nie je vylucne o niekom. V kazdej teme sa vsetci dozvieme nieco nove, mozno nepoznane, ucime sa. Aspon ja to tak beriem.
zuju, mamke to nerobí dobre, tak ma prosím radšej už nerozoberajte. Ďakujem.
Ahoj, zuju.
Asi sa chceš opjýtať, či som zmenila pohľad na PPP. Áno, zmenila som. Už PPP nechcem, nechcem chudnúť, kašlem na to, nemá to cenu, nič tým aj tak nevyriešim, lúčim sa s PPP, poslala som ju preč, stále na mňa kričí, robím sa, že nepočujem..Ten hlas je silnejší, ale dúfam, že časom bude slábnuť..
A ku psychiatrii sa nevyjadrujem.
Ahojte. Chcem vás všetkých pozdraviť, všetkým sa vám poďakovať za pekné slová, povzbudenia, určite sa vám ozvem aj mailíkom- vy viete komu, ale dnes to asi nebude:-( Prepáčte, že len tak v skratke, ale ešte sa necítim ok. Bola by som veľmi rada, keby táto téma nebola len o mne a mojej mame. Mohlo by sa to prosím čo najskôr zmeniť? Ďakujem:-(
ahojte,, vcera vecer som ostala po necijich slovach velmií sklamana, ale nechcem o tom. Som bulimickou uz 11 rokov, a zacala som sa odborne liecit pred dvoma rokmi mnohi to viete. Dovtedy som si hovorila, nie ja to este zvladnem sama, ved mam kopec precitaneho, dokonca som si aj na statniciach vytiahla ppp ako otazku. Mala som lutostivu psychiatricku nedala ma do nemocnice.Nasi? Hanbia sa za moju chorobu, nemohla som ist do nemocnice, lebo by som nemala kamaratov, pracu... Prelomila som to pred dvoma rokmi kedy som stratila kvoli bulimie vela, nebolo to chvalabohu zdravie /ziadna ladvina/, sla som sama do nemocnice. Ked som prisla do Pezinka nic som nejedla, ale povedala som si budem revat, budem nadavat, budem kricat, budem si chciet ublizit mam poslednu sancu. Mala som bola som v prostredi, kde ma 24 hodin kontrolovali. Bez ich pomoci a mojej chuti by som to nezvladla.
Preco to pisem? Nechcem tu riesit konflikt Janky a Misky. Ale cudujem sa Skalickym lekarom, ze Misu, ked zistili priciny jej zlyhania oblicky neposlali okamzite na psychiatricke liecenie, ci chcela ci nie. Nie som sudca, nebudem tu nikoho sudit. Kto je vinny, kto nie, kto klamal, kto hovoril pravdu, nie som radca, radit ktora cesta je najlepsia. Mozem poskytnut len svoj osobny zivot.
Dnes viem ze bez pomoci lekarov by som to nezvladla. Hoci som si hovorila ze to zvladnem. A lutujem ze som to pochopila po desiatich rokoch.
Co sa tyka prispevku gabiny, aj mne radia osamostatnit sa od rodicov, ze maju velky vplyv na mojej bulimii
Janka, Misa Vás problem je dlhodoby a mnohokrat ste si povedali, mi to este zvladneme, my nebudeme robit to a to. Ako to vzdy dopadlo? Som za to aby ste vyhladali odbornikov
Janka, a este nieco...keby mi na Miske nezalezalo, vobec sa neunuvam piast, co pisem...Dalo by sa achkat a ochkat nad napadom, ako sa spolocne z toho dostanete ale bojim sa, ze to skor chyti opacny koniec...Bodaj by som sa mylila...
Vcera som bola na oddeleni, kde lezalo malicke dieta. Malicke je slabe slovo. Malo 540 gramov a strasne sa mu chce zit. Je uzasne sledovat, ako bojuje a ako sa snazi dostat do seba kazdy mililitrik kyslika... Tiekli mi slzy, ked som to dievcatko, velke ako rukavicka videla. Nebolo to o lutosti. Bol to obdiv, co som citila. Nemalo pri sebe mamu, boli tam lekari, odbornici, sestry a pristroje. Mama sa chodieva pozerat, ako sa jej dari, Vie, ze nemoze urobit viac, ako sa jej prihovarat, citat rozpravky o Budkacikovi a Dubkacikovi a vraviet jej, ako ju lubi a veri, ze to dokaze... Mama jej boj za nu nevyhra. Nemoze ju vybrat, odpojit od hadiciek a dychat za nu...To malicke to dokaze aj vdaka nej ale cele je to hlavne na nej...A ludoch, ktori tomu dokonale rozumeju...
Tak len tolko...
nemozem sa priglasit, tak pisem pod weissova ale som gabina...
Janka, ak sa uplne do spiku kosti neotvoris, nevratis do minulosti, ak nebudes chciet vediet a pocut veci, ktore mamy nerady pocuvaju a nerady vidia, nikomu tym nepomozes...Neutocim na teba, vsimni si, ze pisem, ze sa to nedeje len Miske ale VAM OBOM. Ver mi, vztah matka - dcera je vo vacsine pripadoch tym zakopanym psom...Aj ked si vzdy vsetko robila v najlepsej viere, aj ked ste sa spolu smiali, plakali, poznate sa dlho ale mozno su komnatky, ktore Miska neotvorila nikomu a verim tomu, ze su...
Nikdy som neverila, ze moja mama neciti, ako sa jej bojim...Necitila to. Nechapala, o com hovorim, ked placem a vycitam jej, ze toto a tamto mi chybalo a predsa sa jej zdalo, ze mi to davat netreba, myslela si, ze zijeme normalny zivot, aky ma kazda druha matka s dcerou. A predsa....kym to zo mna vyliezlo a kym to pochopila, bol to boj. A teraz hovorim nie o vycitkach a o kriku...hovorim o komunikacii, o tom, co citime, chceme, co sa nam na tom druhom nepaci a co ano, za co ho milujeme a za co ho nechceme dva dni vidiet...Vies o niecom, co Miska nechce a nenavidi? Vies, co jej ublizuje? Poznas jej trapenia? Ma ich, urcite ano, spomen si, ci ste sa o nich v poslednom case rozpravali, lebo Miska urcite bojovala sama so sebou a s anorexiou tak, ze mala usmiatu, veselu, bezstarostnu tvar...Ale je to len maska a mozno vam nieco uniklo...
Janka, ak sa Ta to dotklo, mrzi ma to...Neospravedlnujem sa za veci o ktorych som presvedcena, ze su na mieste a ktore som sama v podobnom zneni prezila...Ak budes na seba, Misku a Vas vztah pozerat nezaujate, triezvo a pravdivo, mozno to bude krok dopredu. A poriadny
