Rodičia a anorexia, bulimia

Miska - mamina ti ponuka pomoc, rameno, otvorenu naruc, barlicku...))
Nieco taketo obrovske sa nevyskytuje kazdy den.Neskusaj trpezlivost svojej maminky.Vies, ono i laska sa da zlomit.Teraz, ked ti je ponukana - odmietas ju. Lenze moze sa stat, Misulka,ze pride okamih, kedy bude neskoro.A prave vtedy,ked ju budes najviac potrebovat,...zamysli sa nad tym.
Misi, neboj, tvoja mamina velmi dobre pochopila Gabikine slova, nechce ta 24 hod.strazit,kontrolovat kazdy tvoj krok...Dava ti iba najavo, ze bude pri tebe stat, ze s nou mozes v tazkych chvilach pocitat, ponuka ti priestor na komunikaciu,dava ti pocit istoty, ponuka ti SEBA. Čo by ine dievcata za to dali.
A v tomto je vas problem.Ked sa rodicia nezaujimaju- ste nestastne. Ked maju snahu a zaujem-odmietate to. Tak, ako xenia povedala: kto sa ma v tom vysomarit?
Tak nam dievcata napiste, ako by ste si predstavovali spolupracu s nami...))

xenia..Je to ako zacarovany kruh,vsak? Kazdy krok,ktory my maminy spravime,vopred prehodnocujeme z kazdej strany..no i tak nie sme si v konecnom dosledku absolutne iste, ci sme ucinili spravne..Tiez mam niekedy pocit, ze nech spravim cokolvek,nie je to dobre..Snazis sa, zaujimas sa - nie je dobre! Nejavis zaujem - nie je dobre! Nuz, zrejme sme boli take iste, ked sme boli vo veku nasich deti, ale jedno viem urcite-taketo problemy sme neriesili.O PPP som prvykrat pocula len pred par rokmi..
A co sa tyka tvojej dcerky...Asi bude musiet sama na vlastnej kozi pocitit tu obrovsku bolest,ked padne na dno., ked sama pochopi, ze tato cesta je nespravna..
Ale co s tou bezmocnostou,ktoru prezivas/me/...fakt neviem.V tomto nam asi nikto neporadi, nepomoze.
Xenia, drzim vam palce a zelam vela trpezlivosti v tom bezmocnom kolotoci..

Aaaach, Mishka a vsetky deti,
presne to su pocity vasich rodicov. Chceme vzdy byt pri Vas, sledovat Vase kroky a aj zakopnutia. A pomoct Vam postavit sa a ist dalej. To neznamena sediet na stolicke vedla Vas, mat hlaseny kazdy Vas krok, kazde susto, co zjete, veru nie. Je to v tom, ze viete, kde Vas URCITE caka POMOCNA RUKA. Ale vzajomna komunikacia je nevyhnutna.
Janka,
necakaj na prve slovo Mishky, ponukni jej ho v kuchyni, v obyvacke, na prechadzke. Ak ho Mishka v danom momente odmietne, bude to jej rozhodnutie, netrap sa pre to. Mozno casom ho zmeni.
Mishka,
pomocne ruky sa nepodavaju v zivote kazdy den, to mi ver. Vyuzi sancu kazdej podanej ruky. To nemusi byt profesional. Ruka matky, kamaratky, hocikoho ma v boji o zdravie cenu zlata. Pouvazuj, moja, co Ti tu napisala mamina.
Zuju,
poznas moju zivotnu teoriu, ze riesim len to, co fakt riesit viem. Podla mna je to spravne, skoda sil na to, co nevieme nijako ovplyvnit. Ty si uz na stastie fakt velka - myslim hlavne mentalnu uroven. Zivot Tvojich rodicov nechaj v ich rukach - s bolackami aj radostami. Ty sa sustred na svoj. A mozno sa pouc, ako to nechces...aj to je dobra skola. Velmi Ti dnes drzim palce na skuske, ber kazdu znamku, ved nemusis mat konstanty :o). Tak sa usmej a daj vediet, ako skuska dopadne.
Pekny vikend vsetkym.

ahojte, ked som citala prispevok janky471 isli mi do oci slzy, dnes som sa zobudila na to, ze sa nasi hadaju, vycitaju si x- rocne chyby, ktore sa uz davno odstranili, pouzivaju neslusne slova. Sme rodina, ktora ma toho dost, ale stale by chcela viac.
Ja zavidim vsetkym mamam, ktore prisli na toto forum, moji rodiia obvinuju mna a lekarov, terapeutov, nikdy si nepriznali svoju chybu. Bud som vinna ja, lebo sa nechcem liecit, alebo lekrai lebo ma nevedia vyliecit.
Je mi tazko na dusi, za chvilu mam skusku, na ktoru som sa nedostatocne pripravila, lebo sa nedokazem sustredit.

Milá Mišičko...toto píšem pre teba..Možno stále čakám,že za mnou prídeš a že sa porozprávame ako žena so ženou,ako matka s dcerkou,alebo kamarátka s kamarátkou..Ty veľmi dobre vieš,že mi neni ľahostajná Tvoja choroba,že sa trápim tým,že ti ja nemôžem pomôcť..Ja viem,že sa ti starám do toho čo jedávaš,ale mojenko,nemyslím to zle..Vieš,keď si bolo teraz v tej nemocnici,až priveľmi som si uvedomovala tu prázdnotu tohoto bytu a aj som si poplakala..ja viem,že ťa nemôžem strážiť 24 hodín denne a ani by som to nemohla-pretože si viem predstaviť,že by si ma mohla začať veľmi kvôli tomu neznášať.Možno všetko raz pochopíš,keď sama budeš mať deti-ako sa o ne bojíš a ako ti na nich záleží.Možno raz za mnou prídeš a porozprávame sa o tejto chorobe a viem,že vtedy to nebude len Tvoja choroba,ale i MOJA zo všetkým čo prináša,pretože ty si moja dcerka,ktorú veľmi ľúbim a vždy ľubiť budem a i keď budeš mať už svoju rodinu vždy pre mňa budeš tým najdrahším človekom na svete.Stojím pri Tebe-Tvoja mamička

Mile prispievatelky, citala som par stran dozadu. Pred par dnami som sa aj ja podelila so svojim trapenim, ale riesili sa vtedy ine veci. Tak skusam znova. Niektorym veciam, radam nerozumiem. Co to znamena nechat dceru samostatnu (ta moja ma len 15 rokov)? Samostatnosti mala vzdy dost. Vzdy sme podporili kazdu jej aktivitu. Nechali ju vyjadrit svoj nazor. Nevyzadovali pekne znamky (hoci pre nu su skolske vykony modlou). Nekontrolovali sme ani jej jedenie. V 10 rokoch zacala byt vegetariankou, aj to sme akceptovali (sice manzel s problemami). Sama si moze vyplnat svoj volny cas, alebo ked chce, moze s nami. V com jej mozno volnost v jej veku zvacsit?
Posledne 2 tyzdne neschudla, je 3 krat denne. Obcas plakava po jedle, vycita si to. Dnes som sa dozvedela, ze ona je len kvoli mne. Ja nechcem aby jedla kvoli mne ale kvoli sebe. Mam ju nechat nejest? S psychiatrickou odmieta komunikovat, o psychologicke nechce ani pocut. Lieky na depresiu nechce jest. Mam ju presvedcovat aby jedla? Mam ju nechat tak a pozerat sa ako sa mi straca pred ocami? Viedli sme za posledne tyzdne milion rozhovorov. Nic nezabera. Slubila som jej, ze ju vezmem do posilovne, ak zrealni svoje vahove predstavy. Pyta sa kazdy den, kedy ju tam vezmem. A ja jej stale opakujem, ked zrealni svoje predstavy, ked bude cvicit kvoli zdraviu a ked chce pevnej postave ale nie kvoli tomu aby schudla. A dnes mi povedala, ze naco sa vlastne snazi, ked ju tam nechcem zobrat. Ze by najradsej vobec nejedla.
Ako sa mam z toho vsetkeho vysomarit?
Poz. pre gabi ak to cita. to som ja zo sme diskusie, tu mam pseudonym.

Gabi, mohla by si prosím skočiť na chvíľku na mail?:-(

Janka, ak sa už nehneváš na moje slová, možno príjmeš moje objatie takto cez virtuálny svet internetu a možno prijmeš aj moje slová o tom, že anorexia nie je koniec sveta. Dá sa nad ňou vyhrať a dá sa žiť aj bez nej. Miška má pred sebou ťažkú cestu ale ver, že celou cestou domov z premýšľala nad Miškou...je dobré, že spadla tak dolu. Je dobré, že pocítila dno a že pocítila strach o svoj vlastný život. Je dobré, že sa bojí zomrieť. Keď už nie je kam padať hlbšie, lepšie sa odpichuje a lepšie sa stúpa nahor. Možno je to absurdné ale ja som po počiatočnom strachu bola konečne rada, Miška jednou nohou to dno pocítila...
Dúfam, že ma chápeš a ver, že nechcem zle ani Tebe, ani Miške...Pekný deň Vám obom, dievčatá...

Ďakujem Vám všetkým za príspevky v ktorých ste nám,alebo len mne radili čo robiť a čo nie..Veľmi dlho som si to čítala a rozmýľala nad tým.nebudem držať Mišku v zlatej klietke-pretože viem,že by to k ničomu neviedlo.Dlho som PPP konzultovala i s mojou mamičkou a Miškinou babičkou,ktorá je lekárka..mala na to skoro rovnaký názor ako ja..Možno sa mi to všetko ľahko povie,pretože ja týmto onemocnením netrpím,ale tiež som už pár krát pocítila tú bezbrannosť,keď niekomu koho máte radi nemôžete pomôcť..zatiaľ sa nestalo,že by prišla Miška za mnou a chcela sa o tom všetkom porozprávať a ja ju do toho nenútim.Možno raz ona sama pochopí až bude mať vlastné deti aké to je byť vlastne milujúcou matkou,ktorá sa o svoje dieťa bojí..Eli.ty vieš o čom vlastne hovorím,pretože máš tiež dcérku,ktorá túto chorobu má,ale tiež ťa obdivujem a možno ti i závidím,že s dcérkou máte tak krásny vzťah.Všetkým Vám prajem krásny víkend a veľa úspechov vo všetkom..Jana

Mishka, som v praci, tak odskakujem.-)
Niekedy sa zda, ze nasa hlava ani nepatri ku nam, vsak? Akoby to bol nikto iny, kto si len tak samostatne existuje s nami a kaze nam, co mame urobit. A neda sa mu odolat...Poznam to, hlava je v pripade PPP najvasci problem...
Treba jej prejst cez rozum, da sa to naucit, ale nejde to hned...hlava ma nad nami velku moc ale pride cas, ked ju zvladnes absolutne...ked si budete rozumiet a bude spolupracovat tak, ako chces Ty.-)))