Rodičia a anorexia, bulimia

ahoj xenia, tvoja dcera je este velmi mlada, co tak ju prinutit ist na liecenie? znie to hrozne, urcite nebude chciet, ale cim bude starsia tym to bude tazsie. citala som ze v pezinku je dobre oddelenie, neinformovala si sa tam?

To je ono, avinka.-))
Ani vy, dievcata nehrate vzdy fer hru...same to velmi dobre viete a vtedy je fajn hodit vsetko na ineho, na rodicov, an matky...vyhrazate sa, vydierate, vykoristujete svojou chorobou...
Xenia, je to presne o tom: Dcera Ta aj potrebuje aj Ta odmieta. Vydiera Ta chorobou, zneuziva ju na nejaky pseudoboj a potrebuje Ta, lebo sama to nezvladne. Aj dcery vzdy nehraju fer a matky to nemusia vzdy zvladat a znasat...
Na druhej strane si ani nemyslim ze "nevazime si rodicov,rodicia nam chcu vzdy len dobre,a preto to niekedy zneuzivame" Ono sa to da aj rodicov milovat a sucasne ich jedinym sposobom, ktory perfektne zvladame, tlacit do kuta...

mam pocit,ze my si tu piseme dookola stale to iste.vieme co by sme mali,co by sme nemali,vsetko vieme.ale stale,napriek vsetkemu nevieme vyjst z toho kruhu,vystupit uz z toho nekonecneho vytahu.
dookola omielame to iste,ze to bude ok,ale klameme aj seba.

misha:(
robis to kvoli sebe,ty chces byt zdrava,ci nie?tak sa snaz a nie naopak:(
vcit sa do svojej mami,keby si ty mala take dieta,co by si robila,bola by si stastna?co by si robila ty na jej mieste?hm? (musime si uvedomit,ze okrem toho,ze my sami si ublizujeme-svojmu telu,ublizujeme tym aj svojim rodicom a ostatnym,ktorym na nas zalezi) ja som si toho tiez vedoma a je mi luto mojej rodiny ,aka som sebecka.skusme to zmenit mishi,snazme sa aspon.mamu mas len jednu.vies si predstavit,co by si robila,keby si ju nemala?aky by bol svet bez nej?vies si to predstavit?co by si robila ty na jej mieste?alebo ked raz budeme mat deti:)a keby toto robila tvoja dcera.. nevazime si rodicov,rodicia nam chcu vzdy len dobre,a preto to niekedy zneuzivame.:(co by si robila ty? keby si videla ako ako sa nici tvoje dieta?mishi prosim snaz sa,nebudme hlupe.:(ani mne nie je 100krat najlepsie,mam divne pocity zo seba..ale my sa nicime,nicime sa,same:(

misha, ty potrebuješ v prvom rade dostať na holú ...
asi sa prestávaš kontrolovať. možno naozaj je potrebné, aby si sa dostala do prostredia, v ktorom by sa ťa snažili z toho tvojho pološialenstva dostať. a mamu by si mala vidieť len podľa úrovne zodpovednosti, ktorú sa ti podarí dosiahnúť.
moja radosť z deklarovania tvojej premeny a snahy o vyliečenie silne zakolísala a nahrádza ju opäť smútok, pociťovaný pri tvojich predchadzajúcich príspevkoch

mishka si tu ? ak ano tak mi prosim odpovedz. Preco chces spat tie prehanadla ? Komu sa vyhrazas , mame, sebe, akosi v tom stracam prehlad ?

Chcem späť svoje preháňadlá! Okamžite!!!! Vráť mi ich, mami!!!! Ak nebudem mať dnes preháňadlá, zajtra držím hladovku!

Dnes rano som dosiahla malilicky pokrok. Zasa bol tazky rozhovor, dcera sa zasa pytala so mnou do telocvicne a ja som jej zasa povedala, ze podmienka je jasna - ked zrealni svoju hmotnost (to uz mala za sebou beh a cvicenie doma a zaludok prazdny). Skusala vydieranie, ze naco sa teda snazi, ked ju nechcem zobrat a tak dokolecka. Pokricali sme si obe, aj som jej povedala, ze nech si teda robi co chce, je to jej telo, ale ked bude mat pod 40, dam ju do nemocnice. A ona na to, ze teda kvoli mne bude jest a ze kvoli mne zacne teda brat aj lieky (na depresiu). Nepacilo sa mi to, dlho sme debatovali, ale ona zatial zmenit svoj postoj nevie. Tak som jej povedala, nech si ide ten liek zobrat sama, ze nechcem aby to mala ako prikaz. Ale zda sa mi, ze ona to tak chce - aby som jej sem tam ponukla, odobrila jedlo, a paradoxne, omnoho viac sme spolu - tak mi to pripada, ze ona sa nechce odputat, ale naopak, ma strach sa odputat a chce aby som bola pri nej (podvedome). Nejedenim si ma zabezpeci. Vdaka za podporu, Gabi, ozvem sa ked bude nieco nove.

Gabi - napisala si to velmi presne a vystizne. V tvojom prispevku sa najde kazda dievcina, kazda mimina...Je velka pravda - co slecna, to ina cesta k vyzdraveniu, co mamina, to ina cesta spoluprace...)) Ked sa snazia obe strany, urcite sa nejaky kompromis k uzdraveniu najde, cesta, ktora vyhovuje obom, i ked to niekedy trva velmi dlho a stoji vela bolesti a vrasok..))
Zelam nam vsetkym, mamam aj dceram, aby sme nasli tu spravnu cestu spoluprace...Pekny zvysok vikendu...

Boze, dievcata,toto su tazsie debaty a tazsie pisanie, ako ked pisem len svoje zazitky s PPP, ked sa vraciam do minulosti ale v podstate ma to uz nemoze ohrozit.
Citat riadky o tom, ako nevieme, kam z konopi a velmi, velmi chceme...je to fakt tazke...
TAKZE, MAMY:
- bud su prilis ustrachane, prilis zachranarky a prilis sa upnu na to, ze sa s PPP MUSI vyhrat, bezpodmienecne
- alebo to maju cele v pazi. Ved dcera si za to moze sama, aj tak ju ten ulet po case prejde a bude znova zdrava. Psycholog? Co by povedali, ludia...
- alebo sa fakt vsemozne snazi ale vysledok nulovy. Ma pocit, ze sa nikam neposuva ani ona, ani dcera. Nic sa nedeje. Vobec nic a to ju znervoznuje...
DCERA:
- ma PPP a este si to neuvedomuje alebo nechce pripustit ( velky pruser)
- ma PPP, vie o tom a priznala to aj pred mamou, najblizsimi ale liecbu este stale odmieta - vyhovuje jej vychudnutost, nejedenie, zvracanie so vsetkym, co k tomu patri. Vyhovuje jej, ze sa o nu boja, ze maju strach a ze sa konecne zaujimaju (tiez pruser)
- ma PPP, vie o tom, vedia o tom najblizsi a ona to KONECNE chce riesit... (ok, ale...)
ALE: MAMY maju nervy, lebo maju strach, niektore sa za nas hanbia, ine sa nestaraju o nase starosti, trva to podla nich pridlho, odbornik predsa dceru nepozna, ako jej moze pomoct, rodina jej dava lasky dost tak preco...nikde nerobili chyby tak ako je to mozne, kto z toho dceru dokaze dostat, ako to zvladne ona, taka slaba...a este milion otazok denne
DCERY maju nervy, lebo nutia ma jest ale to ja predsa nechcem, som slaba ale pribrat sa bojim, nedokazem normalne jest, nikdy sa z PPP nedostanem, psychologicke sa rozrevem na gauci, nikto ma nechape, ako to mam spravit? Trva to dlho, kazdy den odznova a odznova...Keby som bola sama, prec od rodiny, zvladla by som to lepsie...milion otazok denne!

Ako sa z toho vymotat? Bude to trvat dlho, nejde to zo dna na den, je to sakra tazke pre obe strany, raz bude v pohode jedna, inokedy druha, potom nebude v pohode vobec nikto...Dcera bude este velakrat zvracat, aj ked sa uz moze citit lepsie, matka bude este velakrat plakat do vankusa, aj ked nadej bude vacsia, boj o jedlo, o city, o dotyky...ked si predstavim to peklo, je mi zle...Trvalo to roky a nepamatam sa, ze by som citila nejaky dusevny alebo citovy sulad, harmoniu s mojou mamou. Vzdy tam boli vycitky, z jednej alebo druhej strany. Nikdy to nebolo dobre, nikdy neboli idealne podmienky. Nikdy, nikdy sme sa nebavili o tom, ako to zvladam, ako s tym bojujem, ako to prezivam a co pri tom citim...Napriek tomu som to dokazala. Roky som v tom bola uplne sama. Aj ked som byvala s mamou, aj ked som z domu odisla. Moja mama mi z toho nepomohla. Ja sama som sa rozhodla prestrihnut pupocnik (dolezite, vsak, Alti? :-))
Pekny vikend, vsetkym....
Keby som mala kluc, navod, recept, univerzalnu radu, ako to dokazat, bola by som stastna ale - bohuzial...