Rodičia a anorexia, bulimia

xenia, stavy, ktore si opisala u svojej dcerky, su asi sprievodnym javom u vacsiny dievcat. Velmi podobne to bolo a je /i ked intervaly sa skracuju/ aj u mojej dcery.Ja to vnimam ako ich vnutorny boj-stotoznit sa s chcenim liecit sa. Ked je moja dcera v pohode, dni plynu uplne normalne.Chodi do skoly,ma rozne aktivity a zaluby, ktorym sa venuje, dokonca sa zacinaju objavovat aj iskricky v ockach a smiech.A zrazu, z nicoho nic prevazi u nej to bulimisticke JA a sprava sa tak, ako tvoja dcerka.Dominuje u nej hlavne ta nenavist voci vsetkemu,no hlavne k sebe samej, je zla a podrazdena...Vtedy to spolocne rozdychavame-kludnym a pokojnym rozhovorom,ak treba,drzim ju za ruku a utieram slzicky.Nikdy nie krikom.Ale je pravda,ze kazdej pomaha nieco ine.U nas zabera tento pristup.Nekonecne rozhovory,pri ktorych preberame milion veci. Sama hovori, ze v pokojnom stave na 100% ovlada dosledky PPP, presne vie, co jej berie,o co ju pripravuje a ze sa jej chce navzdy zbavit, ale ked ma zle dni, potrebuje to pocut odo mna,lebo vtedy si jednoducho neveri,to zle JA ma nad nou vacsiu moc,ako to dobre JA.A vraj sa moja viera a sila potom prenesie na nu a posunie ju zasa o krok dalej...
Samozrejme, ze pravidelne navstevuje psychologicku a psychitricku, ktore su neoddelitelnou sucastou liecby tejto svinuchy....

Xenia, ten kontakt Ti rada dam...ozvem sa cez kratke spravy na blogu...PA

Prepac, nemam ten kontakt. Bol uverejneny v starsom cisle casopisu Markiza, Gabina ho urcite vie.
Ten list, joj, velmi tazke pre mamu...podla mna v prvej faze, aj prave pomocou psychologicky, dcerka musi zistit, ze je dobra, lebo kazdy v niecom sme dobry, vynimocny, musi ziskat istotu v seba samu. Nevdacnost - ako dcerka sama priznava -by som zatial neriesila. Ved je to normalne, deti spravidla nie su vdacne :D, ale my, rodicia, to predsa ani necakame. Vsetko, co robime, robime pre nich a nie pre slova vdaky.

Ahoj Xenia,
uved svoj mail a poslem Ti kontakt na vybornu specialistku-psychologicku na PPP z BA.

Ak si môžem dovoliť byť morbídna, povedala by som, že anorexia sa človeku postará o pestrý život... predvčerom dcérka začala brať lieky, včera ráno už odmietla - ale nejako sme to "prekričali" a zobrala ho. večer mi nechala na stole list - ako sa nenávidí, ako si nič neváži, ako nie je v ničom dobrá, ako nechce, aby jej liek zobral tie výčitky svedomia po jedle (!), že si nezaslúži moju lásku, bolo to veľmi ťažké čo len prečítať. ale pozitívum sa našlo - pochybovala, či sa má liečiť alebo nie (teda snáď pripustila, že niečo nie je v poriadku). viem, že toto je prípad pre psychoterapiu, ale existuje v Ba nejaký psychológ, ktorý si s týmto dokáže poradiť? lebo tie dve, ktoré sme kedysi skúsili akurát tak viedli konverzáciu a neúspešne sa pokúšali nadviazať kontakt (čo sa im nepodarilo). Večer bol krátky rozhovor, ráno spapala banán a bez slova zjedla liek... tak čakám, aký zvrat zasa nastane.

dakujuem Gabina:-) ale ak sa za ppp skryva aj iny problem,a tymto akoby som sa len trestala..(nejedenim) treba najprv riesit ten problem ,ktori ma trapi,ze?a prave na ten problem uz nemam sil.a neviem sa postavit a riesit to.je to komplikovane,vsetko so vsetkym suvisi.. vdaka:)

...a nesediet v kutiku a plakat nad sebou. Ten spravny moment zlomu nepride len-tak. Lebo PPP mu sama, bez Vasej aktivnej pomoci, ten priestor jednoducho neda. Treba hladat okrem tych fajn ludi aj to, co nas zaujima a tomu sa zacat naplno venovat. A to, co napisala aj Gabina, neplati len pri PPP. Je to ta spravna filozofia krasneho zivota. Nebojte sa zit, dievcata, prezivat je malo...

co to znamena vzdat sa, avinka?
Ze neveris, ze sa z toho dostanes? Ze to zase raz zlyhava a nedari sa? Ze sa Ti zda, ze uz na tom nikomu nezalezi, ze Ti nikto neveri? Tak preco by si sa mala snazit?
Ja viem, PPP strasne unavuje, su chvile, kedy sa citis uplne na dne psychicky aj fyzicky, kedy sa citis prazdno a nemas odkial cerpat. Zda sa Ti, ze sa uz nikdy nepozbieras...
Boj s PPP je najhorsi v tom, ze nevidis koniec ani zaciatok. Stale si niekde medzi tym a nemas sa vlastne ani coho chytit. Ked nevidis cielovu rovinku, neznamena to, ze sa nepriblizuje!
Ja som sa v tom motkala dost dlho dookola a zdalo sa mi, ze nic k lepsiemu nerobim. Chodila som k lekarke, odtrhla som sa od domaceho prostredia, odisla som zo skoly, aby som sa dala do poriadku, nemocnica, nasi, stale dookola. Az prisiel den - a vobec som ho necakala a neprivolavala zamerne, kedy som toho mala akurat dost a vtedy sa to zlomilo. jednoducho to prislo ako blesk z neba a ja som to dovtedy tolko krat vzdavala...
Myslim si, ze u kazdej jednej z Vas pride raz taky moment, kedy sa budete citit tak, ze by sa to mohlo zacat darit. Treba to vtedy skusat a ked nie, ono to pride znova. Treba si pamatat tie lepsie dni a lepsie nalady a stavy. Treba si ich skusit umelo navodit, vyhladavat prijemnych ludi, milu spolocnost, sledovat a vnimat, ako ludia ziju, nehladat spory a neriesit krizy a problemy druhych. Najst si svoje teple miestecko vo svete, ked nam je dobre a byt vtedy tvrdo egoisticka...

ano,aj ja som zistila ze ta pricina bola/je niekde inde.je to tak ,ze sa za tym skryva vzdy aj nieco ine,co nevieme riesit.(keby sme si dali zivot do poriadku,na ppp by sme ani tak casto nemysleli)ale nie vzdy to tak musi byt.takze..ak sa za tym skryva aj nieco ine,nie len nespokojnost zo seba,treba to riesit ze?lenze ked uz niet sily a clovek sa uz viac menej vzdal..co robit?

Miska, dievcata...jasne, ze podstatna myslienka alebo myslienky sa tocia vzdy okolo vahy a jedla. Aj ked odbornici sa snazia tieto dva pojmy pri trepii vobec nepouzivat a nezaoberat sa nimi. Bojite sa prist o svoju kontrolu nad jedlom, nad vahou, bojite sa prist o nadmerny pohyb a cvicenie, bojite sa vzdat kazdodenneho niekolkonasobneho vazenia sa, bojite sa jedla ako takeho, stolovania, slov ako obed, vecera, posedenie v restike...
Jasne, ze sa to toci okolo jedla a hmotnosti. Zvykli ste si na svoj denny ritual naucenych ukonov a myslienok...Drzi Vas to pevne v hrsti a Vy to viete. Tuzite byt stihle a vychudnute, tuzite tym trestat niektore seba a niektore svoje okolie.
ALE je jasne, ze sa postupne kazda z Vas dopracuje k tomu, by zistila, kde sa to v nej zlomilo a co je prisinou trapenia. Bez poznania dovodu sa to nepohne dalej. A niektore uz vedia celkom presne, co za tym vazi a aj tak s tym nic nerobia. Obvinuju inych, cakaju pomoc od neviemkoho, zodpovedni su vsetci, len nie ony same. Jasne, prvotne priciny mozu lezat v druhych ludoch, tych, co nam ublizili, mozno nechtiac a mozno chtiac. Ale riesenie lezi bohuzial len a len na nas, lebo nikto nikto iny nas z toho nedostane, ked nebudeme chciet my. A skusat to dookola. No a co, ze to stale zlyhava? Raz sa to podari, bez pokusov to nepojde.
Do toho, baby, kaslite na mamky, babky, tatkov, sestry a kamosky...maju vas radi ale nerobia to za vas...