Depresia a panicka porucha

Evička ja som brala anafranil roky a nepriberala som.To na každého posobia lieky inak treba len skúsiť.

zdravím všetkých! Som prekvapená z toho čo tu čítam, že sa mnohí liečite z PP niekolko rokov mojej mame diagnostilovali asi pred dvoma mesiacmi PP a lekár jej povedal, že sa to dá vyliečiŤ za pol roka. Ako je to teda?

lindusa, ja sa na to liecim a som z RV... ja som v podstate na zaciatku liecby. zacal som brat seroxat a este nezacal ucinkovat, preto beriem aj neurol pokial nezacne ucinkovat seroxat... je samozrejme viac sposobov ako sa toho zbavit, no na to treba cas a venovat sa tomu

Linduska a ako si na zaciatku alebo uz dalej ako sa citis

liecim sa na to je tu niekto s touto chorobou z kosic?

shorty mas u mna pomyselne poklepanie po pleci a gratulaciu.si silna osobnost kiez by sme boli take viacere.to co si dokazala je obdivuhodne

Milá magdam, mám 30 a panická porucha sa u mňa objavila v 20 asi 5 týždňov po pôrode. Začalo to záratmi, bolesťami žalúdka, nechutenstvom a kým lekárka prišla na to, čo mi vlastne je rozposielala ma po všetkých oddeleniach, kde zo mňa urobili hypochondra. Trvalo mi ďalších sedem mesiacov, kým som sa sama odhodlala ísť k psychologičke,lebo som verila, že to je posledné miesto, kde mi môžu pomôcť.Sedenia boli fajn, dostala som odvahu, ssebavedomie, ale stále som minimálne vychádzala z domu, bála som sa ostávať s miminom sama a bola som skalopevne presvedčená, že určite nechcem ďalšie deti, lebo som myslela, že sa mi to stalo ako následok pôrodu, nedostatku spánku-to bola ale hlúposť.Až teraz viem, že mi chýbala opora v chlapovi a možno aj rodičoch, ktorí už mali plné zuby s mojimi stavmi. Navštívila som aj psychiatričku, ktorá ma nadopovala liekmi - Prozac, Lexaurin, Ludiomil Xanax, ktoré keď som chcela neskôr vysadiť mi spôsobili epileptický záchvat.Takže odvtedy viem, že menej je niekedy viac.Takto som bojovala s kopou liekov asi rok a pol,bola som úplne nadopovaná, oťapená, musela som prestať kojiť a bola som aj tak na dne.Naštvala som sa a zmenila lekára, ten ma maximálne povzbudil,dal mi seroxat, dodal mi sebavedomie,tak, že som si dokončila vysokú školu, odišla som od chlapa, čo nebol mojou oporou a začala som žiť so synom sama-takáto predstava ma predtým úplne desila.Po ďalšom roku-roku a pol som skúsila žiť bez liekov a ver či never- išlo to.Síce som mala \"neisté chvíľky\", kedy som sa sledovala, či to na mňa opäť nejde, ale stále som si opakovala, že to viac nedovolím.Po čase som si našla nového partnera, žili sme spolu tri roky a ja som si želala veľmi otehotnieť.Myslela som aj na to, že čo ak sa to všetko vráti a ja nebudem zasa schopná postarať sa o dieťa, budem len ležať, plakať a sledovať, či žijem a panicky rátať koľkokrát za minútu mi udrie srdce, ale mávla som rukou a viac som si to nepripustila.Mám 15 mesačného syna, stále kojím a tehotenstvo aj materstvo si naplno vychutnávam.Myslím na to, že mám 30 a ďalšie dieťa neplánujeme iba preto, že muž má 45.Ale keby záležalo na mne, chcela by som ešte jedno.V tom je ten rozdiel.Keď vravím, že chcem ďalšie dieťa vlastne vravím-mám sa ok a to je obrovský úspech.Môže mi byť akurát ľúto, že som mala strach vyjsť s prvým synom von voziť kočík, zapnúť doma elektrické spotrebiče, proste bežné veci, stále som rozmýšľala, čo ak...Odhodlaj sa, a hlavne si ver, naozaj sa to dá prekonať, určite príde aj kritická chvíľa, možno aj viac dní, ale stále si treba opakovať, že je to len prechodný stav a existuje cesta von. Aj \"úplne zdravý človek\" má niekedy strach a depku.A myslíš, že taký vôbec existuje?Držím Ti palce.Bude to ok.

Milá magdam, mám 30 a panická porucha sa u mňa objavila v 20 asi 5 týždňov po pôrode. Začalo to záratmi, bolesťami žalúdka, nechutenstvom a kým lekárka prišla na to, čo mi vlastne je rozposielala ma po všetkých oddeleniach, kde zo mňa urobili hypochondra. Trvalo mi ďalších sedem mesiacov, kým som sa sama odhodlala ísť k psychologičke,lebo som verila, že to je posledné miesto, kde mi môžu pomôcť.Sedenia boli fajn, dostala som odvahu, ssebavedomie, ale stále som minimálne vychádzala z domu, bála som sa ostávať s miminom sama a bola som skalopevne presvedčená, že určite nechcem ďalšie deti, lebo som myslela, že sa mi to stalo ako následok pôrodu, nedostatku spánku-to bola ale hlúposť.Až teraz viem, že mi chýbala opora v chlapovi a možno aj rodičoch, ktorí už mali plné zuby s mojimi stavmi. Navštívila som aj psychiatričku, ktorá ma nadopovala liekmi - Prozac, Lexaurin, Ludiomil Xanax, ktoré keď som chcela neskôr vysadiť mi spôsobili epileptický záchvat.Takže odvtedy viem, že menej je niekedy viac.Takto som bojovala s kopou liekov asi rok a pol,bola som úplne nadopovaná, oťapená, musela som prestať kojiť a bola som aj tak na dne.Naštvala som sa a zmenila lekára, ten ma maximálne povzbudil, dodal mi sebavedomie,tak, že som si dokončila vysokú školu, odišla som od chlapa, čo nebol mojou oporou a začala som žiť so synom sama.Po ďalšom roku-roku a pol som skúsila žiť bez liekov a ver či never- išlo to.Síce som mala \"neisté chvíľky\", kedy som sa sledovala, či to na mňa opäť nejde, ale stále som si opakovala, že to viac nedovolím.Po čase som si našla nového partnera, žili sme spolu tri roky a ja som si želala veľmi otehotnieť.Myslela som aj na to, že čo ak sa to všetko vráti a ja nebudem zasa schopná postarať sa o dieťa, budem len ležať, plakať a sledovať, či žijem a panicky rátať koľkokrát za minútu mi udrie srdce, ale mávla som rukou a viac som si to nepripustila.Mám 15 mesačného syna, stále kojím a tehotenstvo aj materstvo si naplno vychutnávam.Myslím na to, že mám 30 a ďalšie dieťa neplánujeme iba preto, že muž má 45.Ale keby záležalo na mne, chcela by som ešte jedno.V tom je ten rozdiel.Keď vravím, že chcem ďalšie dieťa vlastne vravím-mám sa ok a to je obrovský úspech.Môže mi byť akurát ľúto, že som mala straach ísť s prvým synom voziť kočík, zapnúť doma elektrické spotrebiče, proste bežné veci, stále som rozmýľala, čo ak...Odhodlaj sa, a hlavne si ver, naozaj sa to dá prekonať, určite príde aj kritická chvíľa, možno aj viac dní, ale stále si treba opakovať, že je to len prechodný stav a existuje cesta vo. Aj \"úplne zdravý človek\" má niekedy strach a depku.A myslíš, že taký vôbec existuje?Držím Ti palce.Bude to ok.

Ahoj Mirage.Tvoj prispevok ma velmi zaujal,pretoze mam pod.problem-pp,ktory prerastol v depku.Mam ju asi 5 rokov,hroza.Ja velmi tuzim po dietatku a kedze beriem liek ludiomil - 1x25 mg vecer,ktory sa vraj v tehot.absolutne neodporuca,mam velky strach zostat tehotna,len aby som neposkodila plod.Tieto lieky boli vraj potierane koli tomu,ze sa po nich rodili deti bez koncatin...To mi hovorila moja prakt.lek./Mozno existuju lieky, ktore sa smu uzivat,vie mi niekto poradit?Najhorsie je, ze dr.ps.,ku ktorej chodim, mi povedala,ze liek sa uzivat smie v pohode a prakt.lek.mi to absolutne vyvratila.Komu mam vlastne verit?Mam uz 33 a este ziadneho potomka-biologicke hodiny uz tlcu na poplach.Mirage,ako sa ti dari,ako malicke,vsetko v poriadku?Zelam ti vela stastia a pevne zdravie vam obom!!!Prosim,ozvite sa mi niekto!

Máte zdravotné problémy? Skúšali ste uz svetelnú terapiu BIOPTRON? Poradím Vám. Napíšte na kryon01@centrum.sk, poprípade mi nechajte svoj kontakt. Spojím sa s Vami.