Depresia a panicka porucha

skús cvičiť, kúp si CD pilatestu...to je dobré na uvolnenie a prekrvenie svalstva...
ja som bez AD 4 mesiace a dnes mi tiež bolo na nič...vždy doobeda mi je tak akosi na nič..závrate, pocit na odpadnutie...psychiatrička mi povedala, že ked mi bude veľmi zle mám si dať liek...ale ja viem,že mi to vždy prejde po chvíli, tak si vždy poviem od zajtra začnem...ale viem, že si nedám aj tak tabletku, zvládnem to aj bez nej....
človek musí zvíťaziť nad tým čo sa mu stále do myšlienok vsúva...je to veľmi tažké..nikto to nevie pochopiť...zdravý človek tým myslím...len my panikári vieme, čo preživame a ako nám je...

ja to chcem bez liekov vydržať...začínam cvičiť, myslieť pozitívne a ide to.....ja som sa dala na boj, chcem túto chorobu poraziť....

ahojte ja sa liečim na tuto chorobu 5 rokov mám tri deti, berem lieky trittico, večer a neurol0,25 rano plus citalopram teraz my lekárka pridala aj xanax niekedy my je dobre, ale napr, dnes my bolo hrozne, ráno som lieky užila ale vobec nepomohli potom som si dala xanax a ten my trochu zabral , ale pred tím to bolo hrozné celá som sa triasla bolo my na zvracanie, cítila som sa uplne mimo...mám velké problémy v roidine a nikto nevie že trpím tímto ochorením, pretiože by nemali preto pochopenie. na sedenia s psychologom nechjodím pretože nemám kam dať deti. vie my niekto poradiť ako to prekonávať? dakujem

ahoj ivanka48
tvoj článok ma velmi povzbudil co sa týka toho psíka inak ja mám 34 rokov tiež mám manžela ktorý sa domov chodí len prezliecť ževraj pracovne vyťažený ale po 14 rokoch manželstva mi už veľa veci žily netrha nechcem ta odradiť od denného psychiatrického stacionára myslim že ja som tam isla až s moc velkou nádejou na pomoc a este k tomu aj s moc veľkými problemami ano ucia ta tam ako reagovat cvičíš si tam rozne situácie ale reálna situácia je uplna iná v dnešnom uponáhlanom svete treba to skusiť a uvidis ale môzem skonštatovať postupom času si uvedomujem ako mi tam bolo dobre mali sme dobru partiu a zostali aj priateľstva dodnes pre mna ako zamestnanu ženu to bol oddych tiež bojujem ako ty s večnými obavami o iných o seba a tiež sa pýtam ci sa to niekedy skonci budem ti držať palce ale so svojej skusenosti a so skuseností mojej rodiny aj ked ma maju akokoľvek radi ti nedokáže nikto pomoct len ty musís bojovať s tými demonmi vo svojej hlave
ahoj a držím palec

pre človiečika s prezývkou kamoška!!! Prepáč,ale nechápem tomu ako si o Tebe môžu myslieť,že sa nezvládneš postarať o psíka,keď sa staráš o rodinu???Píšeš,že máš manžela a dvoch chalanov a podľa vlastnej skúsenosti viem čo to obnáša.Ja mám zase dve baby vo veku 18 a 16 rokov a pracovne vyťaženého manžela,takže celý chod domácnosti bol vždy na mne.Psa som si kúpila dva roky potom ako mi zistili PP a môžem ti povedať,že mi je už 6 rokov super spoločníkom a veľmi mi jeho prítomnosť psychicky pomáha,tak nepočúvaj také hlúpe názory a ak psa naozaj chceš,tak si ho kúp!!!Ako si písala o tej 6 týžd.psychoterapii,ktorú si absolvovala a na ktorú sa aj ja chystám,veľmi ma prekvapilo,že ti výrazne nepomohla,ja som si robila také nádeje,že snáď toto už je to čo mi naozaj pomôže,tak už fakt neviem čo mám robiť!!!Mám 37 rokov a niekedy si myslím,že duševne mám 100.Strach a obavy organizujú môj život,veď ty vieš určite o čom hovorím...,skončí to niekedy???

Lieky na spanie, pokial nie su prirodne latky sposobuju bolesti hlavy a otupenost na druhy den.
Preto vzdy radim pouzivat prirodne prostriedky, ako napr 5-HTP alebo priamo hormon na spanok, Melatonin. Casto pomozu aj mineraly brane na noc, najma vapnik a horcik. Niekedy treba ine neurotransmitery ako napr L-DOPA, choliny alebo GABA.
Proste treba telu dodat, co mu chyba z nejakych dovodov.
Teda prirodne latky, nie synteticke neprirodzene chemikalie, ktore do tela nepatria.

chcela by som sa vás opýtať..boli ste niekedy bez liekov? ja som teraz bez AD 4 mesiace, mám také rôzne stavy, ale vždy sa mi ich podarí prekonať...chodím von, do obchodu....som na tom lepšie...ale aj tak necítim, že som to ja...taká aká som bola pred chorobou..veľmi by som tužila byť zdravá, bez toho strachu, ktorý je náš panikárov spoločník...byť ako iní, čo idú po ulici s úsmemov, radujú sa zo života....
viem, že sa mi nič nestane...ale niečo v podvedomí sa mi stále vynára, ten hrozný strach...ktorý ovláda moj život....

ahojte všetci už celých 13 rokov sa trápim s panickou poruchou beriem AD kombinované s liekmi na spanie lebo základ je aby si sa dobre vyspal aby si mal silu zvládnut další den trpim bolesťami hlavy, migrénou, ked som dlhšie doma tak mam problém sa zaradiť do pracovného procesu v robote ma poznaju ako milu ochotnu babu ktorej je sveta žiť ale opak je pravdou trpím chorobným strachom z autobusu, cestovania, strach je môj velký nepriateľ a úplne mi riadi moj život. Tento rok som absolvovala 6 týždňový denný stacionár kedže moja poruch sa nedala s tými ostatnými rovnať boli tam naozaj tazké stavy tak som sa tam citíla dobre bola som plná elanu chcela som zmeniť celý svet ale potom som prišla do reality a už to nebolo také ružové a hlavne ľahke splniť si svoje sny a tak som pomaly zase padala do depresie teraz momontálne chcem vyskúšať akupunktúru maju tam dobré výsledky pri depresiach ale je to aj dosť finančne náročné prestala som aj fajčiť lebo fajčenie je dosť veľký spúšťač pri Panike velmi by som chcela psika ale chcem sa citit dobre aby som ho zbytočne nestresovala mnohí ludia z okolia mi neveria že som schopná sa postarať o psíka ale mám predsa už manžela ktorý moje problémy vôbec nechápa a dvoch chalanov ktorím je tiez moja choroba na nepochopenie tak sa s tým borím sama ak by chcel niekto v niečom poradiť tak kludne mám skuseností za tie roky až až
ahojte

Ak som dobre pochopila psychiatra pre ľudí s našou chorobou je lepšie absolvovať celodenné terapie v dĺžke 6týždňov,ktoré vraj majú lepší výsledný efekt!!!Samozrejme každý je iná osobnosť,niekomu stačia lieky a zopár sedení,niekomu to trvá oveľa dlhšie,alebo niekto sa z toho nedostane nikdy.Zo začiatku som mala iba ataky a diagnóza v r.2001 bola panická porucha.V tom čase som chodila popri zamestnaní externe na výšku a mala som pred štátnicami,starala som sa o rodinu a práca ma veľmi napĺňala,hoci ako každá riadiaca funkcia si vyžadovala táto práca poriadny stres ja som sa cítila super!Potom však organizmus povedal DOSŤ a ja som sa dopracovala k prvému panickému ataku.Myslela som si,že je to niečo so srdcom-infarkt,hoci som vtedy mala iba 29rokov,ale psychická choroba by ma teda vôbec nenapadla.Bola som vždy plná pozitívnej energie,sebavedomia na rozdávanie a potrebovala som,aby sa stále okolo mňa niečo dialo,nuda ma ubíjala.Je pravda,že od malička som bola príliš citlivá,ale nemala som pocit,že by išlo o nejakú emočnú labilitu.Mne sa však po tom prvom ataku zrútil celý svet a o pár mesiacov mi zomrel jediný súrodenec a to bola konečná!!!Verím,že keby som nemala decká,super manžela,mamu a zopár naozajstných priateľov,tak by som asi uvažovala skončiť to!!!Brala som pravidelne lieky,ale už to nikdy nebolo ono.Neustály strach,že mi príde opäť zle ma ničil,začala som sa čoraz viac uzatvárať do seba,bála som sa byť doma sama,nechcela som cestovať do zahraničia,postupne ani do vzdialenejších miest v mojom okolí a teraz som už v konečnom štádiu,keď sa bojím chodiť sama von,neustále mám strach,že sa niečo stane mojim blízkym,že nebudeme s manželom schopní zabezpečiť finančne rodinu,som stále unavená,často ma bolí žalúdok-buď nemám chuť do jedla,alebo sa "prežieram",mávam časté hnačky,závraty,kolísavý tlak,búšenie srdca...Z usmievavého a šťastného človiečika sa stala ľudská troska,akoby bábka bez života a pocitu ozajstného šťastia!!!Veľa ľudí v mojom okolí o mojej chorobe nič nevie a nemám chuť ani potrebu im vysvetľovať čo je to PP a generalizovaná úzkostná porucha,nakoľko mnohí ľudia sú veľmi zákerní a sú presvedčení,že každý čo chodí psychiatrovi je blázon,alebo minimálne slaboch,ktorý si nevie vyriešiť svoje problémy.Som si vedomá,že každý človek má svoje starosti,veľa ľudom zomrel niekto blízky,no DNES už viem,že každý človek to zvláda inak!!! JA TO VŠAK MUSÍM ZVLÁDNUŤ,LEBO TAKTO SA UŽ NAOZAJ ŽIŤ NEDÁ A MÁM SUPER RODINU,KTORÁ SA TÝM TRÁPI,HOCI TO NECHCÚ DAŤ NAJAVO A VIEM,ŽE NEROZUMIA TEJTO CHOROBE,LEBO IBA TEN KTO TO PREŽIL CHÁPE O ČOM JE REČ.NECHCEM ICH NIKDY STRATIŤ A TÚŽIM,ABY SME BOLI SPOLU NAOZAJ ŠŤASTNÍ!!!

ved aj ja mám zlý pocit z tých ľudí...ale to je taký remix v našej hlave...treba to triediť...odpadnem,je mi slabo, búši mi srdce kto mi pomôže no jedine tí, ktorí sú okolo mna...pomáha mi to sledovať ľudí akí su v kľude, ked ja som nervozna...snažím sa naladiť na ich vlnu....
musí sa to človek naučiť...všetko je v našej hlave...treba sa naučiť ovládať tie myšlienky....je to ťažké ale ide to

Aj ja mam panicku poruchu. Ale tak, ako si hovorite vy, ked to na vas pride, ze nic, okolo su ludia, pomozu vam, ja sa prave toho obavam. Ze to na mna pride pred ludmi. Mam totiz aj socialnu fobiu. Som asi totalne psycho. Nikam uz nechodim.