Depresia a panicka porucha

ivanka dakujem....rada pomožem ked môžem aspon slovom.....

No na 1. mieste by som si mala asi poriadne zvysit sebavedomie... A kazdy den si opakovat to co o mne hovoria moji znami a hlavne tomu uverit... Aj tomu ze dokazem zabojovat... Len sa mi teraz zda ze v tom budu aj hormony... Totiz, necuduj sa, hoci to bude zniet cudne, nemam deti ani som doteraz (35) nemala take stavy ze by som nemohla kvoli detom zit. Pozor! Deti mam rada ale nikdy som nemavala to, co mi moja kamoska so 4 detmi hovorila, vraj ci mi ked som u nich nie je tazko kedze svoje este nemam atd. myslela to v dobrom... doteraz som to naozaj nepocitovala...zahrala som sa s detmi na chvilu, a po 3 dnoch som mala tych styroch tak akurat... az v poslednom case nastala zmena -uplne som z deti hotova... mame v rodine taku malu 6 rocnu zabu, tak som normalne unesena ked som s nou... Dokonca ked som mala taky hrozny stav v depke - asi pred tyzdnom ze som chcela zomriet (nie sa zasamovrazdit len sa skratka nedozit uz radsej rana) tak sa mi priplietla do hlavy aj taka scestna myslienka, ze by som mozno bola schopna mat dieta za kazdu cenu - este som to ani nevyslovila a nie este napisat to... skratka ze by som bola schopna snad nejake dieta aj ukradnut... samozrejme ten atak presiel (bolo to asi 3 dni pred menstruaciou) a jasne ze je to blbost... preto rozmyslam ci za tym nemozu byt hormony...

inak moja, bývanie som si sama prerobila...od tehotnosti až doteraz...to je skoro pať rokov...mám krásne zariadené bývanie a som na seba pyšná, zvládla som to sama....aj bez mojho bývaleho tyrana...o dcéru sa starám, je mojou radosťou a naplnením života....
v práci mi tiež kolegyne podrážajú nohy, lebo som šikovná a myslí mi to, som pre nich veľká konkurencia...
čelím hlúpym narážkam, krivdám a ponižovaniu do dnešného dna môjho bývaleho muža...ale ja ho neberiem vážne...jeho reči mi už nič nerobia...som silnejšia ako on....
v živote človeka sa vyskytne všeličo, a može to odoznieť neskôr ako u teba teraz...treba zistiť spúšťač choroby a vyrovnať sa s tým...
u mna bol špúšťač choroby môj bývaly a moj zdravotný stav zhoršoval len...po odchode som sa dala výrazne dohromady a začala konečne žiť, nie ako vták v klietke....

Ako to tak citam, hoci urcite nie v takej intenzite a dlzke trvania ako u teba ale aj u mna to mohol byt moj byvaly priatel. Velmi som s nim chcela chodit... Povazovala som to div nie za vysadu, ked sme spolu zacali... Zo zaciatku ok, ale potom take nepatrne prejavy, ked mu nic nebolo dobre... ked som nieco nevedela (urobit napr.) tak bolo zle ze to neviem a ked som to vedela tak bolo zase zle, lebo co ked som to nahodou vedela lepsie ako on... Okrem ineho aj egocentrik bez zmyslu pre humor...Dokonca mu ku koncu prekazalo aj to, ked sa niekto z nasich znamych opytal ako sa mam, lebo vraj vsetci sa pytaju iba na mna a na neho sa uz nik nepyta... Ale to bolo pred tromi rokmi... Je pravda ze som potom mala taky tazky rok ako nikdy - mozno uz aj vtedy som mala depresiu (pamatam si ze som raz vecer s tou bolestou v dusi nevedela prejst cez cestu... jednoducho som nevedela ako sa to robi... inokedy som zase nevedela chodit, zdalo sa mi tazke este aj koordinovat svoje pohyby, sa mi zdalo, ze na to vsetko potrebujem silu...) ale potom sa to rozplynulo... To co sa deje teraz - nema zjavnu vonkajsiu pricinu... Inak - klobuk dole pred tvojou nezdolnostou...

Ahojte všetci!!!Ja som našla toto diskusné fórum ohľadom PP a depresií až 27.07.2009 a môžem povedať,že má super úroveň!!!Ľudia tu píšu a vyjadrujú svoje skúsenosti,navzájom sa chápu,povzbudzujú....,mnohé iné fóra čo som čítala sa po pár riadkoch zmenili na niečo primitívne,neviem to dobre vyjadriť...,teraz si každý deň prečítam čo je nové "na našej stránke u nás panikárov" a hneď mi je lepšie na duši,lebo už viem,že nie som na túto odpornú chorobu sama!!!Viac ako 8 rokov ma nikto nechápal a až tu som našla bytosti čo prežívajú presne to čo ja a dokážu pochopiť ako sme niekedy bezmocní a nie leniví simulanti!!!Veľmi hodnotné sú príspevky od osôbky pod prezývkou ketsut,majú fakt úroveň a cítiť z nich snahu vždy ochotne pomôcť.SOM RADA,ŽE VÁS MÁM!!!

vždy som bola spoločenská, veselá, usmiatá žienka...chodila som do práce, na výšku, jazykovku...všetko som zvládala, bez výraznejšieho stresu...potom som sa vydala,mala dieťa, dokončila skolu...prerábanie domu...to bolo nič, oproti tomu, ako sa ku mne choval môj manžel, ponižoval ma, moje sebavedomie zatláčal, robilo mu dobre ked som plakala, ked ma trápil...dostala som sa do takého stavu, že som si myslela, že som taká neschopná, ako ma on opisuje.....prestala som chodiť do spoločnosti, navštevovať kamarátky, rodinu..bola som len doma, poslúchala tyrana, mala oči pre plač, nič som podla neho neurobila dobre..umýval po mne čisté poháre, vysával povysávané a podobne....on bol spúšťačom mojej choroby....dostávala som zrazu záchvaty, pocity na odpadnutie, slabosť, celá som sa triasla.....on sa len vysmieval, že mi nič nie je...počas manželstva mal frajerky, nedával mi peniaze.....opustil nás a to bola jediná dobrá vec...začala som chodiť ku psychiatričke, tá mi predpísala lieky...trpela som panickou poruchou, diagnostikovala mi sydrom psychicky týranej ženy....rok aj pol som brala Cipralex...
prihlásila som sa na druhú vysokú školu a venujem sa psychologii....celý ročník som zvládla na A.
som štyri mesiace bez AD, bojujem...nechcem sa vrátiť k užívaniu Ad, len keby to bolo nevyhnutné.....
moja choroba spočívala v neskutočnom strachu, uzkosti....často som mala pocity smútku, beznádeje....
človek však musí žiť a ja mám dcéru, pre ktorú musím žiť....
začala som cvičiť, zdravo sa stravujem...jednoducho som zmenila životný štýl....

tak mi skus povedat pls cim asi tak depresia moze byt vyvolana... vsak aj doteraz som mala problemy a zvladala som ich... nezda sa mi ze teraz by boli vacsie... mohlo sa to objavit "len tak?"

tak keby som ti ja napísala o svojom živote...tak by si sa inak čudovala....to ti poviem...sa spýtaj na čo chceš ti odpoviem...

Vdaka za povzbudenie. Ja sa tym ludom zase az tak nedivim... Poznali ma ako osobku vecne usmiatu, dobre naladenu... A teraz toto... Su chvile, ked si myslim ze som na svete sama, ze uz nemam ani ziadnych blizkych... Pritom mam pracu, strechu nad hlavou, ok rodinu, sice brala by som aj dobreho manzela a dieta-jedno-dve :-)... niekedy sa vsak az nespoznavam... ja co som organizovala exkurzie do zahranicia si neviem zorganizovat a hlavne dokoncit rekonstrukciu 2izboveho bytiku (uz mi to trva 8 mesiacov...)... Na neuverenie... Rozpisujem sa tu, sorry, ale je mi zo seba zvlastne, lebo toto nie som ja...

to je normálne, ľudia tak reagujú, ked o chorobe nič nevedia...neveria, že človeku niečo je...myslia si, že si vymýšla, je lenivý...