Depresia a panicka porucha

Rena, bud pokojna, u niekoho je to boh, u ineho nieco ine, v com najde svoj pokoj, nemusis mat vycitky voci sebe a svojmu vztahu k bohu. Dolezity je ten pokoj, nech uz je za tym zmena myslenia pomocou psychoterapie KBT, alebo motlitba, alebo niekto objavi v sebe nieco ine, napr. podla knihy The sekret nejaku kozmicku silu, v ktoru veri, alebo veri v seba, v dobro, skratka viera ako taka, ked pomaha, je to v poriadku. Ty napriklad veris dynamickej psychoterapii, ktora ti pomohla. Nech je to akokolvek, dolezite je, ze kazdy si moze najst svoju cestu.

Adler, paci sa mi Tvoje nadsenie a je super, ked Ti viera pomohla prekonat PP. U mna to bolo presne naopak. Ked bolo najhorsie, modlila som sa tak, ako nikdy v zivote. Vobec mi to nepomohlo - dostala som sa az na same dno. Vyrazne to narusilo moj vztah k Bohu. Snazim sa ho budovat odznova, ale uz je to o niecom uplne inom...

prepacte, vcera mi vobec nechcelo odoslat pripevok, ktory som napisala, tak odpisem dnes, ale troska neskor:-) ja len aby ste vedeli, ze co bolo vo veci:-)
zatial sa majte:-)

Ahojte, úplne náhodou som sa dostal na tuto stránku, ani som veľmi nečítal príspevky, ale vidím, že reč je o panickej poruche, ktorá je strašná vec a pozná ju iba ten, kto ju prežil. Mal som ju pred rokom a myslel som si, že to je koniec sveta (ak nie ešte horšie). Podarilo sa mi vyliečiť vďaka viere, ktorú som pred tým tak zanedbával.
Tieto choroby sú duševného charakteru, preto ničím iným sa nedajú poriadne vyliečiť ako vierou. Vierou v Boha, Ježiša Krista a Ducha svätého. Nie, vôbec som nevstúpil do žiadnej sekty, som Kresťan Katolík, len som sa naučil (a stále sa učím) počúvať hlas dobra a lásky – Ducha svätého a odopierať zlo, hriech a temnotu.
Panická porucha je jedno veľké klamstvo Zlého, ktorý chce aby sme spadli na úplne dno a stratili nádej. Je to aj našou vinou, lebo to zlo (hlavne v tejto dobe) pripúšťame čím viac k telu. Ale ten kto sa vydá po ceste, ktorú nám ponúka Ježiš, bude oslobodený a uzdravený. A NIKDY NIE JE NESKORO!!!! Začať možno kedykoľvek. Nie je to z jedného dňa na druhý ale je to jediná cesta k svetlu. Ani lieky, ani psychiater, ani terapie človeku nepomôžu toľko ako prijatie Ježiša Krista. Ježiš je jediná cesta. Možno niektorým tieto slová vyznejú trošku fanaticky, ale píšem zo srdca a to čo Vám chcem povedať sa dosť ťažko píše slovami.
Ak by chcel niekto pomoc, radu, alebo sa dozvedieť viac o mojom svedectve, tak mi môže napišať na adler.chriss@gmail.com. Modlím sa za Vás všetkých, ktorí čítate tento príspevok, aby ste ho pochopili správne. Nezabudnite, že naozaj existuje cesta ako sa z toho dostať – prežil som to na vlastnej koži. Chvála Pánovi! Čaute!

Majjo, a liecis sa?

rena23 no dakujem .... az nato ze ja to mam skoro 1 rok tu nerealnost ... chvilu lepsie chvilu forsie... ale stale jakkeby sa mi hlava tocila ale dakujemza ochotuuu.....

Zuzka, nie, nie, je to uplne inac.. idem Ti napisat prispevok, kde to vsetko vysvetlim, lebo nemam rada, ak pride k nejamu nedorozumeniu:-)

Aha, kym som pisala, nabehol tu prispevok, kde sa pise, preco ti nesedi ta terapeutka. No, neviem, vlastne si si sama stanovila diagnozu, gratulujem, mne ju nevedeli urcit ani styria doktori v Anglicku, musela som precestovat 26 hodin v autobuse z Londyna a prist domov, aby mi diagnotu urcila lekarka, i ked som uz cosi po dvoch mesiacoch tusila :-) Tak preco sa neopytas psychoterapeutky priamo, preco nepovies, ze si len myslis, ze mas pp a co si o tom mysli ona ?

Usmev, preco ti nevzhovuje ta terapeutka? Mozno je chyba v tebe, ale len v tom, ze prilis vela ocakavas. kolkokrat si u nej bola? Stalo sa nieco, alebo povedala ona nieco, cim sa ta dotkla? mne sa stalo nieco podobne. Hned pri prvom stretnuti povedala terapeutka nieco, co nebolo urcene sice mne, ale mala som podobny problem, ako clovek, komu to patrilo ( na skupinovej psychoterapii), ona povedala pravdu, len ja som ju nechcela pocut, tak mi hned od prvej chvile bola nejprijemna a nasympaticka, hovorila tak, ako ja dnes hovorim vam, pravdu bez obalu a rovno medzi oci. :-) Vo velkej vacsine pripadov to nezabera, chce to cas a trochu dozriet, kym pochopime, ze nebude vzdy vsetko len podla nasich predstav. Inak je to velmi prijemna pani, stretavame sa obcas, lebo nase deti chodia do tej istej skoly, vzdy sa na nu usmejem a pozdravime sa, to je vsetko, necitim k nej nic negativne, skor naopak, obcas o nej rozmyslam, ci jej to uz nejde na nervy, trapit sa denne s nami neurotikmi, stale to iste dookola vysvetlovat a niektori sa ani nesnazia pochopit, nechu zmenit svoje stare myslenie, aj ked im to moze iba pomoct. teiz som k nej prestala chodit asi po troch sedeniach, ale skor preto, ze som nastupila do prace a robilo mi uz potom problem uvolnit sa a utekat na opacny koniec mesta na terapiu, ked som bola s dcerou sama doma, mame som ju nechcela davat, lebo sa starala o tazko choreho otca. A tiez som vtedy nemala tie vedomosti, co dnes, dnes by som si snou vedela pokecat, mozno by som jej davala priame otazky, vtedy som jej vlastne len povedala ake mam starosti, co ma trapi a nic konkretne mi neporadila, len v niecom mi pomohla, som jej vdacna, ze ma upokojila v jednej veci, ktora ma trapila skoro 15 rokov, vlastne skoro k ziadnej psychoterapii nedoslo. Vela veci dnes viem z knih a z internetu, vtedy som ani internet nemala:-). Napriek tomu, odporucam ti psychoterapiu, mozno tebe pomoze a mozno mas ozaj smolu na terapeutku, tazko povedat, ked neviem, co je vo veci, urcite to vsak este skus, hlavne jej skus povedat o svojich pocitoch. ja som to urobila a moja psyhiatricka mi vtedy povedala, ze je to normalne a dost caste, ze na zaciatku ludia pochybuju o svojich terapeutoch.
Usmev, uz som ti to predtym pisala, ty sa prehnane vsetkeho bojis, ci prezentacie, ci maturity, proste robis si vopred starosti a ona to nakoniec vzdy dopadne trochu inak. Prosim ta, skus precitat Dale Carnegie Ako sa zbavit starosti...., tam je to pekne popisane. Podla navou p. Carnegieho, v tychto situaciach by ti pomohlo polozit si otazku: Co najhorsie sa mi moze stat? ... a potom sa s tym zmierit.
Zmierit sa s danym stavom a vyrovnat sa s niecim, to je podla mna skutocna cesta ku stastiu. A co je v zivote dolezitejsie? Byt stastny, alebo dokonaly? A este skus menej prehanat, bude ti lepsie. Ved co si mam mysliet, ked ty napises :
tak ako sa mam momentalne, tak sa proste neda zit.. naozaj neda, lebo toto nie je zivot co posledne dni prezivam, to je len trapenie..
Neda sa takto zit? Ale zijes, nie si mrtva, vsak? :-)
Ahoj a drz sa.

Mimka, ved prave teraz sa nachadzam v rozhodovani, ze skusim lieky.. len skus si precitat prispevky od Zuzky, Ivanky, Reny a pod + aj ine fora, co vsetko sa ohladom PP dozvies.. ze ako to vlastne cele funguje a co vsetko z toho predstavuju lieky..
Janka, vies co, ono to bolo tak, ze ja som vyhladala psychoterapeutku na zaklade toho, ze som sa dovtipila, ze mam panicku poruchu.. citala som net, dostala som sa na toto forum, totalne som sa stotoznila s osudmi ludi trpiacimi PP, tak vtedy som pochopila, ze pravdepodone sa ma to tyka tiez.. obe psychoterapeutky sa so mnou bavili uz tak, ze mam PP, v podstate so mnou len suhlasili, ale nerobila som ziadne testy, ze ci ju mam alebo nie..
len teraz som naozaj v stadiu rozhodovania sa, ci pristupit na lieky alebo sa dat uz na kvalitnu a intenzivnu psychoterapiu.. psychiatricku uz mam dokonca aj vyhliadnutu, ale stale je tam to velke ALE, vy stali mozno aj viete preco.. a ked aj citam vsetky tie clanky a tak, no naozaj neviem..