Červenanie = Socialna fobia

aj ja som to dlho oddalovala a teraz celkom lutujem,lebo sa citim stale lepsie a lepsie a na dost veciach som popracovala a som na seba hrda,ani som taku zmenu necakala.stve ma len,ze sa to dalo aj skor,ale lepsie teraz ako nikdy.tak popros niekoho ineho,nech ti tam zavola,ak sa ti tazko telefonuje.hambim sa,ale ja som poverila mamu :o) teraz uz mi telefonovanie tak nevadi

to : mimodavu
viem že je to tažké a snažíš sa to len odďalovať ale ver mi, že čím neskôr pôjdeš tým horšie to môže byť. Na tej linke nezábudky čo som spomínal , ti poradia, dajú kontakt na lekára v tvojom okolí a potom je už všetko na tebe či sa na to dáš alebo chceš ďalej žiť ako doteraz

Ide mi o to aby to bol odborník na sociálnu fóbiu a nie ako ten prvý psychológ na ktorom som videl že ledva vyšiel zo školy, skoro nič sa ma nespýtal a už vedel čo mi je a pritom vtedy som ani ja a tipujem ani on nevedeli čo mi je. Hlavným cieľom bolo vycucať peniaze a potom liečiť a to podľa mňa nie je prístup. Toho Jána Praška som spomenul v súvislosti s tým že vydáva knižky o tejto problematike, býva v Prahe takže tam určite cestovať nebudem a myslím, že aj tu sú dobrí odborníci ;) Ja som jednoducho človek ktorý musí o svojej chorobe s lekárom diskutovať, vedieť možnosti, prečo to prečo toto a nie len otvor peňaženku tu si daj tabletku a uvidime sa v pripade že budeš mať problém a takých lekárov som stretol už veľmi veľa

neviem prečo ale ja sa akosi neviem odhodlať pre toho oborníka, mám sa dotoho skutočne pustiť??

to je cudne,ja som zaplatila len dvacku na zaciatok,mozno keby si siel na psychiatricke oddelenie v nemocnici vasho mesta a tam sa informoval o psychologoch,aspon ja som tak bola a poradili mi.myslim,ze to nemusi byt extremny odbornik na soc.fobiu,ako Praška.ja som spokojna aj s mojou terapeutkou..on by bol drahy,to je jasne.

tiež mám už nejakú dobu tento problém, chodil som po všelijakých kožných doktoroch až nakoniec zaznela z úst mojej kožnej lekárky tá otázka : a nemôže to byť psychologický problém? a veru mala pravdu. Problém je v tom že mi síce odporučila jedného psychoterapeuta ale ten požadoval nehorázne peniaze za terapie a tak som musel ukončiť spoluprácu s ním. Teraz hľadám nejakého odborníka v oblasti liečby soc. fóbie. Zatial som našiel linku dôvery Nezábudka 0850 111 022 a ešte jedného odborníka na túto problematiku Jána Praška kt. je však z Prahy ale vydáva mnohé publikácie na túto tému. Ak by ste mali niekto nejaký dobrý tip na nejakého odborníka kt. mi aj niečo nechá v peňaženke budem veľmi rád. Pre mňa je veľkým úspechom že som za pomoci internetu dokázal identifikovať túto chorobu a tak dúfam že sa z toho vylížem a budem žiť normálny život

snazim sa mysliet realne,lebo aka je napriklad pravdepodobnost,ze sa smeju na mne,alebo ze sa zosmiesnim..velmi mala..
idem si liecit svoje komplexi na tyzdennom vylete medzi novymi ludmi.tesim sa.(mam aj dost stres) pa

A ako to vies zmenit ?

budem pisat do tejto temy,zda sa mi viac k veci.no,bolo to tazke,ale poverila som znameho nech zavola k psychologovi :o) a objedna ma,lebo som si myslela,ze mam depku,taka som bola znechutena zo zivota.navrhli mi zaradenie do skupiny,tak som to vzala,zdalo sa mi to super napad.tam som postupne zistovala,ze mi vadi,ked pride niekto novy...no na kopec veci som prisla,aj aky mam stres rozpravat pred ludmi..a ako sa cervenam..a vela ineho.po mesiaci som si dohodla individualky a az po dalsom mesiaci chodenia a rozoberania(asi 1 -2-krat do tyzdna,som si dokazala priznat v com vsetkom mam problem,lebo na zaciatku som tvrdila,ze mi cervenanie nevadi,ze je mi to jedno a ze na to nemyslim..hambila som sa aj pred psychologickou.a vlastne som prisla na vela veci,ktore mi kazia zivot a ktore chcem zmenit.najtazsie pre mna bolo,priznat si to,lebo sa mi zdalo,ze ked to poviem,vsetci si o mne pomyslia ze som neschopna,nula..a tak.
potom som si zacala viac vsimat svoje myslienky..a sama seba som predsa nemohla klamat.zistila som napriklad taku hlupost..ze ked sa dakto smeje,tak si hned myslim,ze na mne..a bala som sa aj otocit,ci je to tak,teraz som sa zopar krat otocila,ked sa niekto smial a ty ludia boli chrbtom..alebo sa pozerali na seba a smiali sa na niecom co si vraveli.proste hlupost.ale este stale ma to napada,ale uz sa trapim len sekundu.lebo to viem zmenit.

ja si nemôžem pomôcť, ale ja na červenanie myslím stále, veď to je to prvé čo mám vždy namysly
ale teraz napr. som medzi chalanmi kt. som prednedávnom spoznal iba v slnečných okuliaroch, na červenanie vôbec nemyslím (a to sa čudujem) a predsa sa červenám ako inokedy i napriek tomu že mi fakt to červenanie na rozum ani nepríde.