Červenanie = Socialna fobia

mimodavu
chcela som ti len povedať,ze keď si postupne vybudujeme sebavedomie..už nebudeme mať dovod sa červenať :o)
lebo sa nám to teraz stáva preto,že si neveríme a moc nato myslíme.

keby som sa nebála,ze sa v niektorých situáciách začervenám,myslím,že by som sa ani nečervenala.ale keď mám prejsť okolo napr.mladých chalanov..tak prvé čo ma v hlave napadne je..zase sa začervenám..no a potom to príde,lebo na to myslím.inak dnes,keď som si prečítala,že niekto odpísal,ani som neváhala a napísala znova,je to super.asi fakt treba skúšať a zisťovať ci je všetko až také strašné ako si myslím.zatiaľ som v zopár veciach,ktorým som sa predtým vyhýbala a teraz nevyhla zistila,že sa len deptám myšlienkami a že je to celkom ľahké,...len kým sa odhodlám...

prave som zistila ze taketo veci zazivam aj ja.a je to fakt ze ked sa nieco bojim sama vybavit a poslem ineho tak to je iba horsie a ked si to vybavim sama tak mam z toho taky dobry pocit ze som nieco dokazala sama a ze to nebolo take hrozne ako som sa bala.musim zacat inak uvazovat.

je to super že sa toľkí nakoniec odhodláte a napíšete sem.
Tie psychoterapie nie sú založené na tom, že my vlastne iba začneme inak rozmýšľať a riešiť rôzne situácie a pritom sa červenania nezbavíme, prestaneme si ho akoby všímať?
A už niekde som to počul, že najväčšie problémy sú iba práve tie v našej mysly.

Ahojte...
obliekam sa nenápadne,aby si ma ľudia nevšimli..červenám sa..myslím si,ze som horšia ako ostatný...neverím ľuďom,lebo mám pocit,že ma za chrbtom zosmiešnia..a vyhýbam sa situáciám v ktorých mám pocity strachu a úzkosti..a hlavne sa liečim na sociálnu fóbiu.
zisťila som o nas všeličo..napríklad tým,že sa vyhneme istým veciam,alebo pošleme niekoho,nech za nás vybaví nejakú vec..či už na úrade alebo telefonicky si veľmi škodíme.
treba ísť do vecí,ktorých sa bojíme,treba zisťovať,že niesu až také strašné.dá sa zbaviť aj červenania,aj potenia,či trasenia rúk.
hlavné čo nás obmedzuje sú naše myšlienky..náš zlý názor na seba,na svoju osobu.a myšlienky vešteckého charakteru...čo ak..a vymyslíme si v hlave ako hrozne sa strápnime a ako sa nám budú smiať,ci ako nás niekto poníži.ako sa budeme červenať.lenže,ako to možme vedieť,či to naozaj tak dopadne,keď to neskúsime..keď utečieme,vyhneme sa..
ja som mala strašný stres vam napísať,odhodlávam sa už pár dní..ale povedala som si,že sa nemožem všetkému vyhýbať..problémy treba riešiť..
ináč ličba antidepresívami,ktoré zrazia strach a úzkosť je vraj dobrá,ale aj psychoterapia,kde sa človek učí pracovať so svojimi myšlienkami,učí sa nevyhýbať sa až postupne zistí,že je to v pohode.

zvlastne...napriek tomu ze mam vsetky priznaky soc.fobie (az na to WC), nemam pocit ze by som sa cervenal. moze to byt tym,ze som bol vzdy aj napriek fobii stavany do situacii ktore fobiu vyvolavaju...avsak v sucasnosti stojim zrejme pred pre mna neprekonatelnou barierou...mam mat raz za dva tyzdne akysi prednes, ci zhrnutie faktov, resp. prejav...pred asi dvadsiatkou ludi z nasej firmy, cize pred mojimi kolegami...no,rozmyslal som ze to aj zabalim...neviem. inak zbalit babu je problem? vsetko je len o kaleraboch. staci mysliet len o dve vety dopredu ako dana dievcina a mas vsetko vo vrecku...,no ved nemozme byt vsetci rovnaki. ja mam v sebe kopu dalsich veci, ktorych kombinacia tvori moju osobnost a moje aj problemy. ale o tom sa dalej vyjadrovat nemienim. a ze nikto neprispel radou? citat,citat,citat...a snad najdes co hladas..., stretavky sociofobikov niesu napad len tak z brucha, ale realny, fungujuci a davno existujuci fakt...ale vies co? navstiv doktora...

mňa to mimochodom preukrutne obmedzuje v každodennom živote a v poslednom čase sa v podstate môj život točí a riadi iba červenaním.

škoda že každý iba napíše že i on je sociofobik a neprináša žiadne rady čo s tým, teda ak neberiem do úvahy tích psychológov. snáď sa to bez nich nedá vyriešiť? viem čo to dokáže urobiť so životom, ja mám príznaky asi tak 4 roky a za ten čas som iný človek: cítim sa menejcenný, nekomunikujem, uzatváram sa, ale veď viete o čom hovorím, dobre to poznáte.
Ja neviem ako to takto pôjde ďalej. ja si ani babu nedokážem nájsť, lebo ma to nenormálne sklučuje, keď sa červenám pred druhými. je to brutálne trápne.
ale ide fakt iba o problém psychiky? prečo sme práve my tí vyvolení, ktorí akosi nedokážu vybudovať vlastné sebavedomie?

ahojte vsetci :) ja trpim soc.fob. uz od detstva...mam uplne vsetky priznaky, ktore su spomenute. Moje sebavedomie je na bode mrazu, pred ludmi som radsej ticho, nedokazem komunikovat, mam strach z ocneho kontaktu, preto sa na ludi ani radsej nepozeram. Uz som z toho fakt na dne :( vyhybam sa spolocnosti a kontaktu s ludmi. Uz som navstivila aj psychologicku, ale ta potrebovala asi viac pomoci ako ja.Dokonca som skusila aj psychiatriu a lieky, ale zlepsenie je minimalne...ale depresivne stavy aspon ustupili. Uz sa fakt citim dost psycho a neviem co s tym....Ak mate niekto nejake skusenosti, tak budem rada, ked ich napisete :)

Ja som ten istý prípad. Po 40-tke sa to zlepšilo, už sa aspoň nečervenám, ale medzi ľudmi sa necítim dobre. Nemám ani jednu priateľku. Ale aspoň nemusím nikam chodiť. Bola som aj u psychiatričky a keď sa ma opýtala či mi to vadí, tak som jej povedala že nie lebo som sa hanbila ja pred ňou. Takže do toho ale bez hanbenia to nejde. Aj teraz som rozmýšlala či to poslať alebo zmazať?