Som dospelá, bez práce a pod neustálim dohľadom rodičov...

Príspevok v téme: Som dospelá, bez práce a pod neustálim dohľadom rodičov...
AyameSenpai

Ahojte chcem sa vás opýtať mal niekto problém si nájsť prácu roky? V roku 2016 som skončila strednú(odbor s maturitou podobné ako obchodná akadémia) išla som na VŠ po prvom semestri som odišla, ale išla som hneď na PN(školu som opustila lebo ma nebavila). Ale od 12 rokov sa liečim na epilepsiu(a áno párkrát som mala záchvat kde som odpadla ale nie je to na dennom poriadku. Stane sa to raz za čas.) A tiež mám sklerózu multiplex od 18tky, ale dá sa s ňou žiť nie som imobilná. No problém je že od marca 2017 som doma. A neviem si nájsť „žiadnu“ prácu. Absolventov a ešte k tomu ZŤP nik nechce. Ako ozvali sa mi napr. s nejakých poisťovní aby som núkala produkty ale na to ja nie som, aby som predávala nejaký tovar alebo služby. Podľa doktorov môžem robiť max. tak niekde v administratíve. Ale tak v teplúčku by chceli robiť viacerí. A k tomu nemám žiadne skúsenosti. Žijem na dedine tu je to bez šance a v meste neďaleko nie su žiadne také ponuky ktoré by mi vyhovovali. Keď som doktorke povedala že budem robiť čašníčku alebo predavačku tak mi povedala že to určite nie. Lebo aj keď sa to nezdá že vraj to je fyzická práca a tu ja robiť nemôžem. Takže okrem tej administratívií nemôžem nič iné robiť. Som na čiastočnom invalidnom dôchodku. Nejaký príjem mám ale nie je to niečo z čoho by som sama vyžila(bohužiaľ). Ale moji rodičia mi nič nedovolia. Nikde ma nechcú samu pustiť vždy musím byť s niekým. Raz max dva krát za rok sa stretnem s kamarátmi zo ZŠ(na SŠ som kamarátov nemala a s tými s VŠ už nie som v kontakte) a to keď idem s nimi von musím povedať rodičom kde idem a s kým idem(a to mám 23). Som zúfala držia ma doma. Otec mi jasne povedal že ma nikde nepustí samu(mama to isté) jedine že si nájdem kamarátku( z mesta alebo dediny kde žijem) ktorá bude tiež chorá(takto) a že keď sa mi niečo stane aby mi mal kto pomôcť. Ale naozaj si nemienim vyvesiť inzerát na internet s týmto. Tiež mi povedal že on by tiež radšej bol niekde v spoločnosti miesto toho je so mnou doma lebo nemôžem byť sama vždy musí byť niekto so mnou. Je tiež na invalidnom dôchodku a nevie si nájsť robotu(má 50+ a nevedel si ju nájsť ani keď som bola na SŠ), takže jemu úplne vyhovuje že si neviem nájsť robotu. Podľa neho by som ani nemala robiť.(že určite nemôžem robiť sama lebo ak ma vyvalí v robote tak umriem lebo mi nik nepomôže). Takže...robotu si nájsť neviem lebo v mojom obore „žiadna nie je, tam kde žijem“ v inom meste si ju hľadať nemôžem(nedovolia mi to strašne mi kontrolujú/organizujú život). A odsťahovať sa nemôžem za prácou lebo by som nemala z čoho žiť a rodičia mi to striktne zakázali. Áno ja viem mám 23 som dospelá a chorá ale okrem neurologických ochorení(nie su najľahšie ale ľudia s nimi žijú či už s niekým alebo samy) ale okrem toho mávam aj depresie vďaka rodičom. Nič mi nedovolia urobiť samej strašne ma kontrolujú či chcem alebo nie všetko sa snažia robiť za mňa a len mi dokázať že sama by som neprežila. Neviem čo už mám robiť. Prácu si nájsť neviem a žiť svoj život tiež nemôžem. Viem že najlepšie by bolo sa odsťahovať za prácou niekde inde, ale proste nemôžem a nezáleží na tom ako som stará. Keď som rodičom povedala že do 30tky sa od nich odsťahujem tak začali hneď byť naštvaní(hysterický) že kam by som chcela ísť a že ja byť sama nemôžem. Keď som povedala že do smrti s nimi nebudem tak otec len povedal že budem(lebo sama byť nemôžem) a keď som mu povedala že raz keď umrú tak čo bude a povedal že to sa bude riešiť neskôr, ale že sama by som sa nedožila ani 30tky. Viete mi poradiť čo robiť? Je nejaká šanca? Dokonca nemám ani priateľa(ešte som ani nemala viem že je to blbé v tomto veku a v tejto dobe, ale ako by som mohla mať keď nikde nemôžem poriadne chodiť a o všetkom ich musím informovať? Chcem to zmeniť chcem robiť, chcem žiť, ale nič nemôžem viete mi nejako poradiť, lebo už začínam premýšľať aj o samovražde...(nie som blázon ale....v tejto situácií) to že nič nemôžem urobiť sama je frustrujúce a psychicky ma to ničí. Nemôžem ísť ani k psychológovii/psychiatrovi, lebo to nedovolia že na čo by som tam chodila a musela by som všetko zreferovať o čom sme sa bavili(mamina je zdravotná sestra a pozná ich takže neverím ani tým doktorom že by neporušili v tomto prípad lekárske tajomstvo). Mama stále so mnou chodí aj k doktorom ako s 10 ročnou. A pritom som schopná chodiť tam aj sama. O všetkom rozhodujú za mňa. Viete mi poradiť ako z tohto kruhu von?....
Bolo to dosť dlhé a za to sa ospravedlňujem ale nevedela som ako to skrátiť....ak ste to dočítali do konca tak ďakujem... :)

Snubka

A ako sa dokazes o seba postarat, ked si sa doteraz este nepostarala? Nikde si nebola sama dalej ako u vas v dedine. Nikde si nezila sama, nemusela prezit, vziat akukolvek pracu, aby si mala co jest, rozmyslat, kde vziat peniaze, ked ti nikto nepomoze, branit sa sama, ak ta niekto napadne. Chces byt slobodna, zit a netusis, co ta tam vonku, mimo tvoju komfortnu zonu caka. Aby ta vlci neroztrhali v tvojej naivnej tuzbe po slobode, mysliac, ze svet na teba caka a bude k tebe laskavy.
Mas vela reci, ale ziadne skutky. Recami sa nepresviedca, nedokazuje, ale skutkami.
Zacni tym, ze si najdes pracu bez toho, aby si bola prieberciva.

AyameSenpai

Snubka nie, nikdy som im nedala dôvod mať voči mne nejaký iný postoj. Dokážem sa o seba postarať. Boja sa o mňa na základe tých diagnóz. Nie, nie je problém im povedať idem tam a tam. Ale keď ma pustia len tu na dedine niekam aj to s niekym ´....Keby som im povedala v piatok idem do BA(napríklad) tak ma nepustia. Keby poviem idem do TN k doktorke na kontrolu tak ma nepustia samú(lebo na to nie je dôvod). Dokonca keď som naposledy mala chrípku a musela som ísť k doktorovi(obvodnému) mamina bola v robote a k doktorovi miesto nej išiel so mnou ocino...ten aspoň nešiel dovnútra so mnou ako chodí mamina) Ja sa dokážem o seba postarať. Dokážem za svoje činy prevziať zodpovednosť. Ale oni ma veľa vecí nenechajú urobiť....(lebo sama, lebo umriem, lebo....)

AyameSenpai

No áno, nie som imobilná. Robiť nemôžem nejakú "ŤAŽKÚ" fyzickú robotu alebo niečo kde by som sa mohla zraniť. Nie alkohol nepijem. Rozprávala som sa s nimi už x krát a stále je odpoveď rovnaká. Povedala som im že to ako sa o mňa príliš starajú a nič mi nedovolia je horšie. Ale bez výsledku :(

mariellla

neznamy 1986: na zaklade čoho si usúdil, že Boh dáva život ale zároveň diagnózy? Ak by si bol veriaci / a tým nemyslím len chodenie v nedeľu do kostola/ niečo také by si nenapísal. Je pravda, že žijeme, lebo to tak chcel Boh. Vybral si nás. Ale človeku samotnému dal moc tvoriť ďalšie potomstvo. A ono potomstvo zdedí mnohé po rodičoch. Ak sa narodia /ako to píšeš? "narušení ľudia?"/ s akýmkoľvek postihnutím, prečo za tým vidíme Boha? Ľudia pijú, fajčia, drogujú, stresujú sa, rozčuľujú, nenávidia...... Tak aké deti sa majú rodiť takýmto rodičom. A môže sa to prejaviť v ktoromkoľvek potomkovi - biblia hovorí: "až do siedmeho pokolenia" Veľmi múdra knižka. Prečítaj si ju. Nie raz. Ani dva krát. To sa nedá pochopiť jedným prečítaním. Dozvieš sa tam okrem iného, že Boh dal človeku slobodnú vôľu. Takú slobodnú, že mu ju neobmedzí ani pri plodení potomka v alkoholickom opojení.
A ak si si prečítal článok od nešťastnej dievčiny, nuž nenarodila sa s chorobami. Získala ich neskôr. Ak si spomínam, píše, že sa lieči od 12 veku svojho života. A zase je tu slobodná vôľa človeka. Ak ju rodičia takto "RIADILI" už v detstve, ani sa nečudujem, že má chúďa epilepsiu. Mohli si zvoliť cestu lásky k dieťaťu a možno mohlo byť ináč. No oni jej riadia život a robia jej to, čo si nedovolí ani Boh. Obmedzujú jej slobodnú vôľu. Ahoj :)

Snubka

Sloboda znamena aj zodpovednost za svoje ciny. Zatial si nedokazala, ze sa dokazes o seba postarat napriek nepriaznivej situacii, ale vyzadujes slobodu. Necuduj sa postoju rodicov. Bud sa o teba boja na zaklade tvojej diagnozy, ale aj na zaklade tvojej nesamostatnosti, alebo ti jednoducho neveria. Skus sa zamysliet, ci si im dala vobec niekedy nejaky dovod mat iny postoj voci tebe. A skus realne zvazit aj svoje moznosti. Nemyslim si, ze je az taky hrozny problem povedat niekomu kam ides, s kym a kedy sa zhruba vratis. Zmysel toho mozno pochopis raz, ak by sa ti naozaj nieco stalo a mala by si niekoho, kto by ta hladal a vedel aj kde.
Dospelost totiz nie je iba vek/cislo.

ahjajjaj

stotožňujem sa s príspevkom podo mnou. Tú slobodu si jednoducho vezmi a ži. Keď budú rodičia vidieť, že sa Ti darí aj bez ich pomoci, upokoja sa, veď im ide predovšetkým o Teba. Bez nich či s nimi, raz aj tak každý umrie. Ak budeš chcieť ísť von, a nechcú Ťa pustiť, povedz im, že umrieš, až keď Ťa tam na dedine, kde bývaš, zrazí metro.
Administratíva nie je jediná práca, ktorú by si mohla robiť. Existuje aj ľahká fyzická práca, posediačky za stolom, skladať nejaké súčiastky alebo také čosi, do čoho by si sa zaučila v priebehu dvoch dní. Takže sa kľudne prihlás aj do nejakej fabriky. Vo väčšine sa síce pracuje dosť ťažko, ale existujú aj také, kde sa treba sústrediť na detaily a je to čistá práca.

mariellla

Prečítala som si pozorne celý článok a úprimne, neviem čo si mám myslieť. Máš 23 rokov, stredoškolské vzdelanie, epilepsiu a SM. No a čo to vlastne Tvoji rodičia riešia? Že čo?! Diagnózy? Dá sa pracovať s epilepsiou aj so SM. A Tvoja mama ako píšeš, ak je zdravotná sestra by to mala vedieť. Lebo nepopisuješ Tvoj stav ako imobilný. Teda sa hýbeš, rozmýšľaš, vieš sa obliecť, najesť, umyť a pod. Teda môžeš i robiť. Je pravda, že čašníčka naozaj nemôžeš byť - nie preto, že je to fyzická robota, ale kvôli hluku a nedostatku spánku. / Ak by si robila do noci/ Fyzická robota ako taká - ak nie je extrémne ťažká - ešte nikomu neuškodila. Pri epilepsii je dokonca prospešné hýbať sa a nie vysedávať a dumať. Pravda, po záchvate je potrebný kľud. Ďalej čo škodí, je alkohol /dúfam, že sa mu vyhýbaš/ a stres. A tvoja zdravotná mater Ti práve týmto prístupom stresy vyrába. Takže. Porozprávaj sa s rodičmi ešte raz. Vysvetli im, čo a ako cítiš, aké máš plány a ubezpeč ich, že sa nemajú o Teba extrémne obávať. Povedz im, že práve toto "bavlnkovanie" Ti najviac škodí. Nech Ťa nechajú dýchať a žiť. Nech Ťa pustia von hoci samú a nech Ťa nepresviedčajú o tom, že nikto Ti nepomôže, ak by to bolo treba. Ľudia nie sú takí nevšímaví. Ak Ťa aj dvaja obídu, traja sa zastavia a pomôžu. A to je dobré skóre, čo povieš? A ešte slovko k priateľovi. Naozaj si myslíš, že je hanba, ak 23 ročné dievča nemá frajera? Lebo je taká doba? Moja milá. Vždy je "nejaká " doba, módne trendy v obliekaní, účesoch, vyjadrovaní..... Ale ak je človek sám sebou a nejde hlúpo s "inn davom," je stálicou a nie plamienkom, mysliac si, že je hviezda.
A nakoniec k myšlienkám o samovražde. Preč s nimi. Boh nám na tejto zemi dal jeden život. A ten druhý nám daroval u seba. Ale práve samovraždou sa môžeme oň pripraviť. Držím palce.
PS: Aj ja žijem s epi. Pracujem, mám deti, vnúčatá a záhradu.

AyameSenpai

Hhah Nie, ja môžem pracovať len nemôžem vykonávať nejakú (ťažkú)fyzickú prácu a nemôžem robiť na smeny. Môžem pracovať max tak niekde v administratíve

Hhah

Si na Fb? Tam si môžeš pozrieť čo vyrábajú ľudia, tá skupina sa volá Šikovné ručičky a všetko čo vedia vyrobiť alebo vytvoriť - je to posledné slovo. Tam sa dá inšpirovať, no treba prv vraziť peniaze do tých prostriedkov na tvorbu a aj mať teda to umelecké cítenie. Alebo istý vzťah k tomu. .. Nedá sa tým ale veľa zarobiť, ale ty nie si tak na tom, že nepripadá v úvah žiadna práca, či? Nie som v obraze, máš tú sklerózu?