Som dospelá, bez práce a pod neustálim dohľadom rodičov...

Príspevok v téme: Som dospelá, bez práce a pod neustálim dohľadom rodičov...
AyameSenpai

Ahojte chcem sa vás opýtať mal niekto problém si nájsť prácu roky? V roku 2016 som skončila strednú(odbor s maturitou podobné ako obchodná akadémia) išla som na VŠ po prvom semestri som odišla, ale išla som hneď na PN(školu som opustila lebo ma nebavila). Ale od 12 rokov sa liečim na epilepsiu(a áno párkrát som mala záchvat kde som odpadla ale nie je to na dennom poriadku. Stane sa to raz za čas.) A tiež mám sklerózu multiplex od 18tky, ale dá sa s ňou žiť nie som imobilná. No problém je že od marca 2017 som doma. A neviem si nájsť „žiadnu“ prácu. Absolventov a ešte k tomu ZŤP nik nechce. Ako ozvali sa mi napr. s nejakých poisťovní aby som núkala produkty ale na to ja nie som, aby som predávala nejaký tovar alebo služby. Podľa doktorov môžem robiť max. tak niekde v administratíve. Ale tak v teplúčku by chceli robiť viacerí. A k tomu nemám žiadne skúsenosti. Žijem na dedine tu je to bez šance a v meste neďaleko nie su žiadne také ponuky ktoré by mi vyhovovali. Keď som doktorke povedala že budem robiť čašníčku alebo predavačku tak mi povedala že to určite nie. Lebo aj keď sa to nezdá že vraj to je fyzická práca a tu ja robiť nemôžem. Takže okrem tej administratívií nemôžem nič iné robiť. Som na čiastočnom invalidnom dôchodku. Nejaký príjem mám ale nie je to niečo z čoho by som sama vyžila(bohužiaľ). Ale moji rodičia mi nič nedovolia. Nikde ma nechcú samu pustiť vždy musím byť s niekým. Raz max dva krát za rok sa stretnem s kamarátmi zo ZŠ(na SŠ som kamarátov nemala a s tými s VŠ už nie som v kontakte) a to keď idem s nimi von musím povedať rodičom kde idem a s kým idem(a to mám 23). Som zúfala držia ma doma. Otec mi jasne povedal že ma nikde nepustí samu(mama to isté) jedine že si nájdem kamarátku( z mesta alebo dediny kde žijem) ktorá bude tiež chorá(takto) a že keď sa mi niečo stane aby mi mal kto pomôcť. Ale naozaj si nemienim vyvesiť inzerát na internet s týmto. Tiež mi povedal že on by tiež radšej bol niekde v spoločnosti miesto toho je so mnou doma lebo nemôžem byť sama vždy musí byť niekto so mnou. Je tiež na invalidnom dôchodku a nevie si nájsť robotu(má 50+ a nevedel si ju nájsť ani keď som bola na SŠ), takže jemu úplne vyhovuje že si neviem nájsť robotu. Podľa neho by som ani nemala robiť.(že určite nemôžem robiť sama lebo ak ma vyvalí v robote tak umriem lebo mi nik nepomôže). Takže...robotu si nájsť neviem lebo v mojom obore „žiadna nie je, tam kde žijem“ v inom meste si ju hľadať nemôžem(nedovolia mi to strašne mi kontrolujú/organizujú život). A odsťahovať sa nemôžem za prácou lebo by som nemala z čoho žiť a rodičia mi to striktne zakázali. Áno ja viem mám 23 som dospelá a chorá ale okrem neurologických ochorení(nie su najľahšie ale ľudia s nimi žijú či už s niekým alebo samy) ale okrem toho mávam aj depresie vďaka rodičom. Nič mi nedovolia urobiť samej strašne ma kontrolujú či chcem alebo nie všetko sa snažia robiť za mňa a len mi dokázať že sama by som neprežila. Neviem čo už mám robiť. Prácu si nájsť neviem a žiť svoj život tiež nemôžem. Viem že najlepšie by bolo sa odsťahovať za prácou niekde inde, ale proste nemôžem a nezáleží na tom ako som stará. Keď som rodičom povedala že do 30tky sa od nich odsťahujem tak začali hneď byť naštvaní(hysterický) že kam by som chcela ísť a že ja byť sama nemôžem. Keď som povedala že do smrti s nimi nebudem tak otec len povedal že budem(lebo sama byť nemôžem) a keď som mu povedala že raz keď umrú tak čo bude a povedal že to sa bude riešiť neskôr, ale že sama by som sa nedožila ani 30tky. Viete mi poradiť čo robiť? Je nejaká šanca? Dokonca nemám ani priateľa(ešte som ani nemala viem že je to blbé v tomto veku a v tejto dobe, ale ako by som mohla mať keď nikde nemôžem poriadne chodiť a o všetkom ich musím informovať? Chcem to zmeniť chcem robiť, chcem žiť, ale nič nemôžem viete mi nejako poradiť, lebo už začínam premýšľať aj o samovražde...(nie som blázon ale....v tejto situácií) to že nič nemôžem urobiť sama je frustrujúce a psychicky ma to ničí. Nemôžem ísť ani k psychológovii/psychiatrovi, lebo to nedovolia že na čo by som tam chodila a musela by som všetko zreferovať o čom sme sa bavili(mamina je zdravotná sestra a pozná ich takže neverím ani tým doktorom že by neporušili v tomto prípad lekárske tajomstvo). Mama stále so mnou chodí aj k doktorom ako s 10 ročnou. A pritom som schopná chodiť tam aj sama. O všetkom rozhodujú za mňa. Viete mi poradiť ako z tohto kruhu von?....
Bolo to dosť dlhé a za to sa ospravedlňujem ale nevedela som ako to skrátiť....ak ste to dočítali do konca tak ďakujem... :)

AyameSenpai

Milá Snubka čo je zlé ako na tom že chcem byť slobodná a nezávislá.? Či keď chce byť mladý človek slobodný tak to znamená že sa chce ožierať?? Vieš moja milá ja si nemôžem dovoliť veci čo zdravý ľudia...takže sa ani nemôžem tak "zabávať"...ale zdravému sa ťažko niečo chápe. Nechcem sa s nikým flákať...ale ak ísť občas s kamarátmi von je flákanie(na pizzu) tak potom okay. To že zamestnávatelia uprednostňujú ZŤP je BLBOSŤ milá moja ;) keď niekomu v životopise svieti že má epilepsiu a sklerózu multiplex tak toto je jeden z hlavných faktorov moja... Že je veľa práce ale akej milá Snubka. Nikdy by som nemohla robiť administratívu typu že budem niečo predávať a vnucovať niekomu nejakú chujovinu alebo sa ho snažiť odžubať o peniaze na to nie som. Nie každý vie byť také hovädo a vnucovať sa aj k*ave do riti. Neviem kde žiješ ale tu kde žijem JA tej práce zas až toľko nie je!!! Ale zdravému sa dobre rýpe do chorého...ale čo sa čudovať

jeanValjean

Tam kde sa dva krát stáča rieka pod Havranov skalou sa v splne presne o polnoci postavíš na kýl lode v črevných šatách a ten čo príde povie Môžeš?

mariellla

Je také ľahké odsúdiť niekoho, že sa nesnaží, že má len rečičky a žiadne skutky. A tie rady že treba hľadať prácu /akúkoľvek/. Prečo ju tak súdite? Človek sa niekedy ocitne v kruhu, z ktorého sa sám nemôže dostať. A je jedno čou vinou sa ocitol v takej situácii. Treba pomôcť. Iba ten, čo nemal taký problém, dokáže povedať urob to, dokáž to. To, ako popisuje situáciu u nich doma, si myslím, že sa buď o ňu strašne boja, alebo usilujú o vybavenie invalidného dôchodku pre ňu. Nič z toho nie je dobré a ona sa musí cítiť ako mucha lapená do pavučiny. Ja by som asi ušla. Doslova. Pravda, musela by mať aspoň človeka, čo by jej pomohol a pár eur na prežitie v začiatkoch. Alebo je tu možnosť, že celé je inak. Veď ja nevidím problém v tom, že má niekto epilepsiu a nemohol by pracovať. Poznám osobne ľudí s epi, čo pracujú v administratíve, sú kuchári, murári, finanční poradcovia, archivári. Akurát by som im nedala do ruky volant. A alkohol. Jedného jediného poznám, čo má epileptické záchvaty, ale lieči sa aj na psych.

januska998

ahoj autorka temy v prvom rade ti chcem napisat ze mi je strasne luto ze niekto tak mlady ma diagnozy ako ty . Uplne ta viem chapat moja mama ma sm tiez to si nevie nikto predstavit ake je to tazke zit s touto diagnozou v tomto nasom state. Snubka ako mozes byt tak necitliva na taketo chore dievca ze ma zobrat akukolvek robotu? SI len dalsia slovenska negativistka ktorych je tu plne vrece nevedia nikoho chapat a potom to tu takto vyzera . Stado neempatickych ludi co si nedokazu predstavit ake je to hladat si pracu ked zamestnavatel uvidi taketo diagnozy . Nikto ta nikam nevezme nikto ta nebude chciet mat na zodpovednosti. Ayame a nad studiom si neuvazovala? CO ta bavi a co by si v zivote chcela robit? Hlavne sa nedaj odradit komentarmi tu si chodi strasne vela ludi rypnut

swistica

Cize same vyhovorky. Ale nie si sama. Sem ludia casto pisu aby sa polutovali a nie aby hladali radu a niekam sa posunuli.

AyameSenpai

swistica ... no prácu nemam stále. Doktorka sa mi rozhodla zmeniť lieky na epilepsiu( a povedala nech mesiac dva počkám s pracou že je otázne ako zareaguje telo na liek aby nedošlo k zachvatu). Ked som slušne pri otcovi spomenula to ísť niekam. Povedal choď ale iba s niekým. Choď s kamarátmi(ktorých vidim 2x za rok) inak nemám kamarátov ktori by so mnou niekde išli(s niekým s rovnakými záujmami, kde ich hľadať keď som stale doma) alebo nech si nájdem kamarátku ktorá je ako ja aby ma mohla "ratovať" ked ma chyti záchvat niekde) keď som povedala že by som išla niekde sama tak znova to isté. Ty nemôžeš, vyvalí ťa, ani domov sa živá nevratiš...atď. A už bol nasraný. Keď som spomenula doktorku čo mi hovorila povedal nech ide celá doktorka do **** že ona deti nemá tak nemá pravo ho poucovat. Ale bude mi hovoriť ako si hľadať kamaratov ked on žiadnych nemá. A nezabudol dodať že on vie že mi ide na nervy keď som s ním ale že musím a davame na seba pozor on na mňa a ja na neho ak by sa mu niečo stalo. Takže nie nič sa nezmenilo :-(