Som dospelá, bez práce a pod neustálim dohľadom rodičov...

Príspevok v téme: Som dospelá, bez práce a pod neustálim dohľadom rodičov...
AyameSenpai

Ahojte chcem sa vás opýtať mal niekto problém si nájsť prácu roky? V roku 2016 som skončila strednú(odbor s maturitou podobné ako obchodná akadémia) išla som na VŠ po prvom semestri som odišla, ale išla som hneď na PN(školu som opustila lebo ma nebavila). Ale od 12 rokov sa liečim na epilepsiu(a áno párkrát som mala záchvat kde som odpadla ale nie je to na dennom poriadku. Stane sa to raz za čas.) A tiež mám sklerózu multiplex od 18tky, ale dá sa s ňou žiť nie som imobilná. No problém je že od marca 2017 som doma. A neviem si nájsť „žiadnu“ prácu. Absolventov a ešte k tomu ZŤP nik nechce. Ako ozvali sa mi napr. s nejakých poisťovní aby som núkala produkty ale na to ja nie som, aby som predávala nejaký tovar alebo služby. Podľa doktorov môžem robiť max. tak niekde v administratíve. Ale tak v teplúčku by chceli robiť viacerí. A k tomu nemám žiadne skúsenosti. Žijem na dedine tu je to bez šance a v meste neďaleko nie su žiadne také ponuky ktoré by mi vyhovovali. Keď som doktorke povedala že budem robiť čašníčku alebo predavačku tak mi povedala že to určite nie. Lebo aj keď sa to nezdá že vraj to je fyzická práca a tu ja robiť nemôžem. Takže okrem tej administratívií nemôžem nič iné robiť. Som na čiastočnom invalidnom dôchodku. Nejaký príjem mám ale nie je to niečo z čoho by som sama vyžila(bohužiaľ). Ale moji rodičia mi nič nedovolia. Nikde ma nechcú samu pustiť vždy musím byť s niekým. Raz max dva krát za rok sa stretnem s kamarátmi zo ZŠ(na SŠ som kamarátov nemala a s tými s VŠ už nie som v kontakte) a to keď idem s nimi von musím povedať rodičom kde idem a s kým idem(a to mám 23). Som zúfala držia ma doma. Otec mi jasne povedal že ma nikde nepustí samu(mama to isté) jedine že si nájdem kamarátku( z mesta alebo dediny kde žijem) ktorá bude tiež chorá(takto) a že keď sa mi niečo stane aby mi mal kto pomôcť. Ale naozaj si nemienim vyvesiť inzerát na internet s týmto. Tiež mi povedal že on by tiež radšej bol niekde v spoločnosti miesto toho je so mnou doma lebo nemôžem byť sama vždy musí byť niekto so mnou. Je tiež na invalidnom dôchodku a nevie si nájsť robotu(má 50+ a nevedel si ju nájsť ani keď som bola na SŠ), takže jemu úplne vyhovuje že si neviem nájsť robotu. Podľa neho by som ani nemala robiť.(že určite nemôžem robiť sama lebo ak ma vyvalí v robote tak umriem lebo mi nik nepomôže). Takže...robotu si nájsť neviem lebo v mojom obore „žiadna nie je, tam kde žijem“ v inom meste si ju hľadať nemôžem(nedovolia mi to strašne mi kontrolujú/organizujú život). A odsťahovať sa nemôžem za prácou lebo by som nemala z čoho žiť a rodičia mi to striktne zakázali. Áno ja viem mám 23 som dospelá a chorá ale okrem neurologických ochorení(nie su najľahšie ale ľudia s nimi žijú či už s niekým alebo samy) ale okrem toho mávam aj depresie vďaka rodičom. Nič mi nedovolia urobiť samej strašne ma kontrolujú či chcem alebo nie všetko sa snažia robiť za mňa a len mi dokázať že sama by som neprežila. Neviem čo už mám robiť. Prácu si nájsť neviem a žiť svoj život tiež nemôžem. Viem že najlepšie by bolo sa odsťahovať za prácou niekde inde, ale proste nemôžem a nezáleží na tom ako som stará. Keď som rodičom povedala že do 30tky sa od nich odsťahujem tak začali hneď byť naštvaní(hysterický) že kam by som chcela ísť a že ja byť sama nemôžem. Keď som povedala že do smrti s nimi nebudem tak otec len povedal že budem(lebo sama byť nemôžem) a keď som mu povedala že raz keď umrú tak čo bude a povedal že to sa bude riešiť neskôr, ale že sama by som sa nedožila ani 30tky. Viete mi poradiť čo robiť? Je nejaká šanca? Dokonca nemám ani priateľa(ešte som ani nemala viem že je to blbé v tomto veku a v tejto dobe, ale ako by som mohla mať keď nikde nemôžem poriadne chodiť a o všetkom ich musím informovať? Chcem to zmeniť chcem robiť, chcem žiť, ale nič nemôžem viete mi nejako poradiť, lebo už začínam premýšľať aj o samovražde...(nie som blázon ale....v tejto situácií) to že nič nemôžem urobiť sama je frustrujúce a psychicky ma to ničí. Nemôžem ísť ani k psychológovii/psychiatrovi, lebo to nedovolia že na čo by som tam chodila a musela by som všetko zreferovať o čom sme sa bavili(mamina je zdravotná sestra a pozná ich takže neverím ani tým doktorom že by neporušili v tomto prípad lekárske tajomstvo). Mama stále so mnou chodí aj k doktorom ako s 10 ročnou. A pritom som schopná chodiť tam aj sama. O všetkom rozhodujú za mňa. Viete mi poradiť ako z tohto kruhu von?....
Bolo to dosť dlhé a za to sa ospravedlňujem ale nevedela som ako to skrátiť....ak ste to dočítali do konca tak ďakujem... :)

2019END

Fakt mi je Ta luto dievca (v dobrom). Prave preto, ze si chora, tak by ti rozptylenie a nejaky vylet alebo aj hoc prechadzka pomohla. Niektori rodicia sa spravaju fakt zle :( ale tak zoznamit by sa dalo aj tu, ved su tu aj chlapi zo stredneho slovenska, hoci pri takej kontrole od rodicov by to bolo tazke. Pomohol by som ti, ale neviem ako :(

AyameSenpai

2019END to by bolo určite najlepšie ale keď ma nikam nechcú pustiť a vždy musím hlásiť kde a s kým idem von tak mi to príde ako niečo nemožné :( :( :(

2019END

Nechcem byt hnusny, ale Tvoji rodicia su asi fakt zakomplexovani. Ved ked este aj doktorka povedala, ze potrebujes niekam ist a ani tak Ti nic nechcu dovolit, tak to je fakt otras. Asi fakt by bolo na Tvojom mieste najlepsie si najst priatela, aj ked to bude tazke pri tej situacii s rodicmi. Odist s priatelom prec a mat pokoj od rodicov (aspon mu pomahat s domacnostou a tak), popritom si spravit aspon nejake kurzy na excel a pod.

AyameSenpai

Samozrejme ak to mamina povie ocinovi(čo skôr či neskôr urobí) tak ani jeden to nebudú brať do úvahy...a stale sa to bude točiť okolo toho jedného ak budeš sama umrieš

AyameSenpai

Dnes som bola u doktorky ku ktorej chodim s epilepsiou. A keď sa ma pýtala ako sa mám a že čo robím tak som jej povedala že svojím spôsobom nič a že nikde nemôžem sama, tak povedala že to je blbosť že chápe rodičov že sa boja ale že nikde ma nepúšťať je zle. Mamina tam bola so mnou a samozrejme jej s časti oponovala atd ale potom povedala že sa o mňa len boja a že to chápe keď sme vyšli von tak už aj opovrhla tým čo doktorka povedala a bolo to jedno...tiež mi povedala doktorka že ja musím ísť niekde aj sama že musim byť samostatná a hlavne si musím uvedomiť ze ak by sa mi niečo stalo tak si musím byť vedomá že to bolo moje rozhodnutie. Rozhodla sa mi zmeniť lieky a povedala že najbližšie cca 3 mesiace nech neriešim pracu lebo nie je uplne iste ako na novy liek zareaguje telo a aby som nedostala záchvat... :-(
Ocinovi som to radšej ani nepovedala...povedala mamine aj mne že ešte mam "len" 23 a báť sa urobiť urcite rozhodnutia(nemyslím teraz odsťahovať) tak je este ako tak okay ale ak budem takto žiť ak ma budú takto držať na krátko ako na reťazi tak si ani neuvedomím a budem mať 40 a rovnaký problém...a to uz bude zle. Ale som rada jej slová ma potešili:-) aj keď maminu samozrejme nie. :-/

ahjajjaj

Nemeckí psychológovia odporúčajú mladým, ktorým rodičia neposkytujú dostatočnú slobodu, aby si tú slobodu jednoducho vzali. V praxi systém spolužitia v rodine predpokladá, že rodičom oznámiš kam ideš. Napr. ideš sa prejsť. Ak s tým nesúhlasia, aj tak ideš. Máš pri sebe mobil. A takýmto spôsobom si rodičov vychovať k tomu, že si v pohode, aj keď pri Tebe aktuálne nie sú. Čo sa práce týka, predavačky sú všade hľadané, a v nejakom obchode s bižutériou alebo obchode s odevmi či domácimi potrebami by si určite uspela, a mala by si možnosť aj sedieť pri tom.

AyameSenpai

neya samozrejme že som rada že sa o mňa zaujímajú, ale čo je veľa to je veľa. Toto je prehnané už...

AyameSenpai

wudia myslím že je to preto že sa o mňa až príliš boja. Majú strach že akonáhle by som ostala sama niečo sa mi stane(a že ma to zabije) preto sú toho názoru že nemôžem byť sama...nikdy...