Umieram

Ahjajaj to ma mrzí že si si také niečo musela prežiť. Ja som práveže tento rok mala naplánovaný, užiť si leto, kúpiť si nové auto, chodiť na výlety. Proste bolo mi dobre. Toto sa stalo a odvtedy sa mi všetko rúca. K tomu psychickému stavu dopomohli aj lekári. Moja obvodna mi vynadala do hlúpych, na infekčnom ak som prišla neskoro je to môj problém, na druhom infekčnom v podstate podobný prípad. Neurológ ma vysmial vraj nevyzeram besna, chirur že on by si ten bordel nedal pichať. Proste bolo toho priveľa. Až pani primárka na psychiatrii mi podala pomocnú ruku. Až vtedy sa mi trocha uľavilo. Ale strach a zlý zdravotny stav ma stále strašia.

Ahoj Elpis, viem Ťa pochopiť. A viem aj to, ako pôsobí pri fyzickej chorobe psychika. Nie je tajomstvom, že som mala zápal mozgu. Zápalová lézia mi zničila centrum rovnováhy v pravom vnútornom uchu a nevedela som samostatne chodiť. Ani čítať, točila sa mi hlava. Keď som sa učila chodiť (inak aj čítať, lebo kvôli poruchám videnia som nevedela ani čítať) som bola v situácii, že sa náhle pri mne vynorilo auto, a ja som sa mu nevedela ako vyhnúť a spadla som. Bolo aj také, že na parkovisku som videla, ako na mňa cúva auto, chcela som uhnúť a spadla som. Bolo tak, že niekto zatrúbil, prešiel bicykel a zvonil, na náhly zvuk som sa otočila a spadla. Takže som tú úzkosť považovala za normálnu a adekvátnu. Nevedela som, že medzitým mi druhé vnútorné ucho na 80 % prebralo kontrolu rovnováhy, ale vo mne ostala toľká úzkosť zo samostatnej orientácie a chôdze vonku po ulici, že kvôli tomu som to ani fyzicky nezvládala. Dostala som lieky proti úzkosti a teraz viem samostatne prejsť aj cez rušnú križovatku.
Takže fyzické a psychické zdravie sú úzko prepojené. Podľa mňa Ťa celý prípad príšerne vystrašil. Pravdepodobnosť, že by si mala besnotu je nulová a rozumom to asi aj Ty vieš, len si tak vyplašená a navyše si mala aj tú toxocaru, že si myslela na to najhoršie. Tiež Ti želám, aby si sa z toho čo najskôr dostala. Možno to mača bolo len poslednou zastávkou pred kolapsom. Mala si predtým nejaké stresy? A čo Tvoja rodina, ako reaguje? Chápu Ťa?

Ja ti len prajem aby si sa z toho co najskor dostala...

Pod tlakom okolia,ľudia prestávajú bojovať, nechávajú sa unášať prúdom ale niekde vo vnútri je tá nevyrovnanosť ktorá pôsobí.

Presne preto som sem viac neprispievala, aby ma už viacej ľudí v živote nevysmialo. Bola som vysmiata x lekármi a ľuďmi v mojom okolí a verte že to nebolo ľahké. Nebolo ľahké ísť ďalej a snažiť sa žiť. Skončila som na 6 ýždňovom liečení na psychiatrii, kde sa to trocha zlepšilo. Fungujem na andidepresivach ale cítim sa lepšie v niektorých veciach. Ale to neznamená že som uzdravená. Hoci si uvedomujem všetky veci okolo, ako je to nepravdepodobne ale... Proste moja hlava prestala fungovať. Myslím len na jedno. Nikto z Vás si nedokáže ani len predstaviť akým peklom som si prešla a aj si stále prechádzam. Neželám to nikomu na svete.

Milá Elpis, je mi naozaj ľúto, keď čítam správy o Tvojom akosamaní. Myslím, že by si nemala myslieť na to, že umrieš, ale by si mala žiť, dovtedy, čo možno najlepšie ako sa dá. Najmä aj ohľadom toho, že sa cítiš lepšie ako predtým.
Hľadaj si v živote užitočnosť a radosti a neuvažuj nad smrťou. To je tak, že nepoznáš miesto ani hodinu, ale dovtedy máš neurčite dlhý čas, aby si žila najlepšie a najkrajšie, ako sa len dá.

Všetci majú v pláne žiť večne.

Nooo umrieme všetci, či Ty máš niečo iné v pláne;)?

Iste zlepšenie určite je ale stále to nieje ok. Ja proste viem že to mám aj keď mi nikto neverí.
Zmierenie? Ako vážne by sa mohol niekto zmieriť s vedomím že zomrie?

No ja si myslim ze zakladatelka ma v sebe nejake nevyriesene spory ked takto reaguje na diagnozu ktoru ani nema... Respektive si mysli ze ju ma, aj ked ju v skutocnosti nema... Treba sa nad tym zamysliet poriadne preco na to takto reagujes... A spolupracovat so psychiatrom... Pravda je taka ze keby si bola v zivote vyrovnana, takto by si nereagovala na tuto situaciu. A inak, keby to bola naozaj besnota uz si davno mrtva