Ako schudnúť posledné 2 kg ?

Ahojte,máte niekto skúsenosti s tabletkami acaiberry900.lv ?

*byť niekomu na príťaž

Ahjaj každý to má inak, ja by som sa v žiadnom prípade nezmieril s tým, že by som nemal urobiť ani krok a žiadna „láska“ ani podobné výmysly by mi nemohli... Fakt... Teraz viem dať max 100 km na beh (bez záťaže samozrejme, inak behám vždy si záťažou ) a kebyže zo dňa na deň by som nemohol odbehnúť ani km tak by som si radšej volil eutanáziu... Šport a sloboda to môj život a nie byť na niekom závislý a byť ku niekomu na príťaž... Proste niečo neakceptovateľné pre mňa.

dobreuz: "A kebyže ochrniem tak by som chcel radšej umrieť ako byť na vozíku. "
Ja si to tak nemyslím. Keď som ležala, lebo ani sedieť som nevládala, asi týždeň po tom, čo ma vypustili z nemocnice som bola schopná sa s ľuďmi rozprávať. Ako tak, že aj dlhšie počúvať a sústrediť sa na to, čo hovoria, nielen to najnutnejšie. Prišli domov deti, porozprávali mi, čo bolo v škole, dcéra konflikty školské, vedela som jej poradiť, manžel prišiel, povedal čo bolo, aj som sa zasmiala, keď povedal niečo také, komunikácia je dôležitá. Samozrejme mi vadilo, že sa nemôžem hrať s dcérou s loptou, plaváreň a voda mi chýbajú až teraz, ale netrúfam si, a čo sa týka prognóz lekári mi vôbec nepovedali, v akom stave ostanem. Keďže som nemohla sedieť, tak ani vozík, chápeš? Tak som si predstavovala, že by sa ten vozík zišiel, keby to bolo telom, že nemôžem, ale ja som mala zastretú hlavu. Keď som ju mala položenú, po nejakom čase som vedela jasne vnímať čo sa deje. Ale keď som stála, sedela, tak som poriadne nevidela a bola som zmätená, ak mi niečo hovorili, lebo som sa nemohla sústrediť kvôli tomu tlaku v hlave. Takže ani vozík nepripadal do úvahy. Napriek tomu som sa necítila zbytočná. Vieš, ako som sa tešila, keď som prvýkrát po chorobe dokázala pripraviť deťom raňajky? Iba zohriať mlieko a zaliať ním cereálie?
A na každý týždeň som mala niečo. Podarilo sa mi 3 týždne po prepustení z nemocnice navariť pre rodinu obed. POdarilo sa mi umyť podlahu. Podarilo sa mi dostať von pred činžiak a natrhať zeleň pre škrečka.
Podarilo sa mi prvýkrát vstať z podlahy, keď som niečo zametala, alebo mi niečo spadlo a zohla som sa preto. Tak jasné, silný závrat okamžite a nemohla som sa postaviť. Štvornožky som priliezla k nejakému nábytku, chytila som sa ho a hovorila som si, že nemôžem spadnúť a všetko je v poriadku. Vieš, aká to bola radosť, keď ten závrat nebol taký, aby som sa musela chytiť nábytku?
Čo som rada robila? Prechádzala som sa, plávala, bicyklovala. Čítala knihy, pozerala videá, čítala politické správy a prispievala, alebo aj sem.
Čo z toho môžem robiť teraz? Prechádzať sa predobedom. Ak sa poprechádzam, nenavarím, nevyžehlím, lebo to už nezvládam, dovtedy sa dostaví tlak v hlave. Čítať som nemohla, videá pozerať nemohla kvôli tomu, že keď som sa sústredila na jedno niečo, prišlo mi zle od žalúdka po cca 15 minútach. Takže toto fórum, aj keď zo začiatku aj to menej, potom sa dalo. Neviem, či sa niekedy budem môcť bicyklovať. Zvykla som sa na brehu rieky. Alebo či budem môcť plávať. Tá neskutočná ľahkosť vo vode. Alebo keď tam je frustrácia v niečom tak silné zábery pažami a nohami. Alebo si jednoducho utriediť myšlienky. Každú do svojho šuflíka. Tak veľmi rada som plávala.
Nemôžem. Neviem, či len zatiaľ, alebo vôbec nebudem môcť. Bojím sa toho, že stratím orientáciu, čo je hore a čo dolu, voda kladie pri chôdzi odpor, takže rovnováha je horšia, natečie mi do ucha a choroba sa zhorší, a potom že príde na mňa záchvat, keď sa nemôžem pohnúť a ani hlavou a to práve pri plávaní.
Ale život ide ďalej. Vzal mi plávanie, ale čo mi dáva každým dňom? Vždy nejakú maličkosť, ktorá ma poteší.

Hodnotu človeka netvoria jeho svaly a či sa môže pohybovať. Zdrojom radosti je láska. K sebe samému aj k ostatným a ich láska k Tebe.
Čítala som knihu o mužovi, ktorý po úraze ochrnul, museli ho kŕmiť a tak, a pokúsil sa o samovraždu. Našli ho a zachránili. Nakoniec uzavrel dohodu s rodičmi, že si nič neurobí, že ak aj po polroku tak bude myslieť, pri jeho chorobe ja možná eutanázia na švajčiarskej klinike. Mal pri sebe ošetrovateľku, ktorá si ho veľmi obľúbila.
Napriek tomu, že sa mali radi, pri svojom pláne vytrval a o pol roka ho s jeho súhlasom "milosrdne" zavraždili.
Potom sa ošetrovateľka po nejakom čase zoznámila s jeho dcérou, o existencii ktorej ani nevedel, lebo exmilenka mu to neoznámila.
Dievča bralo drogy, a robilo jednu vylomeninu za druhou. A bolo jednoznačné, že on kebyže žije a vie o nej, a venuje sa jej, tak sa to nedeje... takže bolo poukázané na to, ako veľmi chýbal. Aj keď bol ochrnutý. Aj keď sa jeho stav zhoršoval...

Oki, pouvažujem nad tým

Otázka, niekedy veľké problémy majú jednoduché riešenia: "Menzes nemáš asi rok a pred rokom si začala s tenisom." Vidíš v tom súvis, lebo ja áno?!
To plávanie by som si nechala, tenis zrušila a počkala pár mesiacov, či sa menzes dostaví. Ak nie, až potom by som zašla na gyndu. Mám taký pocit, že sme spoločne objavili príčinu a menzes sa ti obnoví. A ja sa málokedy mýlim. Je to ale na tebe...
Sauna, masáže, lymfo... - psychická a fyzická relaxácia, detox, podpora imunity...

A kebyže ochrniem tak by som chcel radšej umrieť ako byť na vozíku. Ake to sa nestane.

Jajjaj viem sa o seba sám postarať :) Nepotrebujem k tomu nikoho, aj sa učím variť a pratať a umývať riad sa mi nehnusí a bezdetný ľudia ušetria veľa peňazí :) A osamostatniť sa chcem najneskôr do 3 rokov, robím pre to všetko. Inak mám len jedného čo ho môžem nazvať kamarátom, lebo máme podobné názory a ani on sa nechce ženiť :) A ani netúži pi deťoch, max. frajerke by sa nebránil.

Bože že vás stále baví sa doňho starať :D má niečo čo ho baví, čo je preňho zmysel života. Je na tom niečo zlé? Každý mame niečo svoje, nejakú aktivitu ktorá nás napĺňa. Jeho napĺňa práve šport.
Rovnako ako jeho názor že mu je lepšie samému. Vám je dobre s partnerom po boku, jemu viac vyhovuje samota. Aj keby si nájde za 10 rokov dievča, teraz to cíti tak že mu je lepšie samému. Nemusíte ho preto stále presviedčať že o pár rokov to pochopí a neviem čo... myslím že on sám vie najlepšie čo je preňho dobré a čo mu vyhovuje viac :D

Dobreuz, keď tak veľmi prezentuješ názor, že si našiel zmysel života v športe a žiaden vzťah nechceš. Vieš čo by ma zaujímalo? Čo ak by si sa náhodou ťažko zranil pri športe , alebo v najhoršom prípade ochrnul, čo by sa potom stalo? Kde by si hľadal zmysel života? Odkázany na vozík a cudziu pomoc. Mám pocit, že sa ti to teraz ľahko hovorí ak ešte žiješ s rodičmi, ale už hádam ako 30 ročný budeš bývať sám, platiť podnájom, starať sa o domácnosť, každý deň z práce prídeš do prázdneho bytu, nedajbože nebudeš mocť robiť šport, naokolo budeš vidieť kamarátov s rodinkami a ty sám ako prst. Vtedy chciem vidieť, aký budeš mať zmysel života a či budeš stále presadzovať názor, že ostaneš sám až do konca života.