Ničota, prázdno a nezmysli

Príspevok v téme: Ničota, prázdno a nezmysli
sne-zienka

Ja už som na konci so silami. Viem, že väčšina si povie, že mám proste depresiu a mala by som sa liečiť, lenže už som to skúšala a nepomohlo. Môj život je snáď od detstva séria katastrof. Nechápem život, fungovanie sveta. 25 percent času som bola v živote možno ako tak spokojná a zvyšných 75 percent som bola nešťastná. A nemám teda pocit že tých 25 percent času za to stálo, ked vždy ked som bola šťastná som sa tešila a začínala od znova a potom prišli veci, ktoré som poriadne nemohla ovplyvniť alebo sa niečo proste pokazilo a prišiel pád a bola som na tom horšie ako predtým. Čo je také hrozné na samovražde? Prečo je život tak glorifikovaný? Nechápem to. Ľudia sa stále oháňajú tým, že každý si je sám strojcom svojho šťastia - kravina. Neni. Nemáme rovnakú štartovaciu čiaru a na 80 percent vecí nemá bežný človek vôbec dosah a nemá to ako ovplyvniť. Ľudia sú ale tak presvedčený o svojej dôležitosti že si myslia že ich život má nejaký veľký význam, vyšší cieľ, že zrazu na smrteľnej posteli každého osvieti. A nedokážu si priznať že tá ich slobodná vôľa je veľmi obmedzená. Povedzme že sú dvaja navlas rovnaký ľudia s rovnakou genetickou výbavou - už len tá genetika určuje veľmi veľa aký človek bude, výzor si nevyberáme, rodinu si nevyberáme, materiálne zabezpečenie si nevyberáme pri narodení, zdravotný stav si nevyberáme - niekto sa narodí chorý, niekto zdravý, každý sa rodí v iných podmienkach, v inom prostredí, má iné zážitky a skúsenosti a naša genetika a psychika a výchova a celé prostredie určuje ako sa budeme v danej situácii chovať a odolnosť voči stresu si tiež človek nevyberá a niekto zvládne viac a niekto menej. A že život naloží človeku iba toľko koľko zvládne? Tak potom by asi neexistovali samovraždy. Život, vesmír, Boh - každý si to nazve ako chce - na nás zvysoka kašle. Celé mi to príde ako nejaká blbá počítačová hra. Chcela som vždy vyzerať inak - ale okej s výzorom som sa nejak časom zmierila a povedzme že do určitej znesiteľnej miery som spokojná. Zdravotne je to bieda. Pokúšala som sa to zdravie riešiť ale nikdy mi nič nezistili - vraj som okej. Nemám peniaze, som zadlžená, nemám momentálne prácu lebo žiadnu nezvládam - nie som žiadny prínos pre spoločnosť. Vzťahy - katastrofa. Priatelia - minimum. Rodina - nikto blízky, kto by mne vedel pomôcť, to skôr ja sa musím starať (nemyslím deti - tie nemám ani mať nebudem.) Talent - nikdy nič nebolo ocenené aj keď som sa roky snažila - nemám teda talent na nič. A psychika? Nič ma nebaví, nič ma neteší, nevidím žiadny zmysel, žiadnu víziu do budúcnosti, nič. Lenže nemôžem si dovoliť vegetovať mesiac na psychiatrii aj ked by som to potrebovala, pretože potrebujem zháňať robotu, v ktorej bohvie či vôbec vydržím, ked som v stavoch v akých som. Tak načo je toto celé? Také reči že bude lepšie len treba vydržať a bojovať som už počula. Uverila som tomu a skončila som v ešte väčších sračkách v akých som bola. Pozitívne myslenie - skúšala som a skončilo to dosť katastrofálne. Vraj ma veľa pekného ešte čaká - toto je to pekné? No tak to ďakujem pekne teda, fakt. Nemám už vieru v nič. Keď celý život len padáte hlbšie a hlbšie tak už radšej budete neštastný stále ako sa zbytočne tešiť - potom ma to totiž zloží ešte viac lebo neni dňa kedy by sa niečo neposralo. Načo je toto dobré?
Kto toto vymyslel? Tie životy že zničené detstvo, v škole ťa nikto nemá nikdy rád lebo si divná, ani nevieš prečo, dostaneš depresie, ešte ani nechápeš čo to je a už to zažívaš, potom sa vyserieš aj na učenie a na školu lebo más depresie a každému je to ukradnuté. Ty to riešiť ešte nevieš, neuvedomuješ si to a ostatní na teba kašlú alebo tiež nevedia že čo. Potom si hľadaj robotu za pár šupov, rozmýšlaj každý deň že či vôbec budeš mať na jedlo, na základné hygienické potreby a podobne. Do toho sa furt aj všetko ostatné sype na hlavu. A vstávaj ráno o 6.00 do roboty a furt a dokola a nemaj na nič čas. Ked robíš 8 hodín tak po práci rieš upratovanie, povinnosti, nákupy, varenie a tisíc tých vecí čo sa na teba valí a potom máš dva dni na aký taký oddych ale nemôžeš robiť nič lebo nemáš ani na žrádlo poriadne. A ked robíš 12ky tak maj zabité celé dni a počas voľna doháňaj tie povinnosti čo si nestihla ked si bola v robote. A tých 20 dní dovolenky no to už mi je len výhra. Ani to si nemôžte vybrať kedy vy potrebujete. Nehovoriac o tom, že v robote neustále riešite len zákazníkov pre ktorých ste odpad aj ked o vás nevedia absolútne nič. Ale bud milá a usmievaj sa - to je jedno že to z teba vysaje všetkú energiu a nemáš potom ani chuť žiť.
Musím riešiť milion vecí a nedokážem to pretože neviem spať a potom či spím 5 - 7 - 8 - 10 - 12 - 15 hocikoľko hodín tak v každom prípade som unavená, zničená, bez energie, nevidím zmysel ani v tom vstať z postele. Ležím alebo sedím a kukám do blba. Vlastne ani neviem čo chcem týmto povedať - asi si len potrebujem vyventilovať to čo ma dusí lebo nikto ma nepočúva, nikto nechápe môj stav, nikto nevie pochopiť, že už mám toho fakt plné zuby a že čoskoro ostanem len ležať na posteli a nikdy v živote z nej nevstanem lebo neviem prečo by som mala a nevládzem.

sne-zienka

ema78 myslíš, že by som mohla byť prekliata? Lebo ja mávam ten pocit, že to je prekliatie, akurát dnes som si robila stieranie lyžičkami - neviem či poznáš - a mala som 6 lyžíc. Robievam to aj s ohorkami zápaliek - tam sa mi ponorili 2 z 9 tak neviem. Moja babka sa tomuto dosť venovala - vedela ako zistiť či je niekto prekliaty a podobne, rôzne zaujímavé veci, ale pamätám si to len matne. O liečiteľoch som už uvažovala. Topiaci sa asi slamky chytá, fundovaní lekáry nepomohli, tak možno pomôže niečo iné, alebo mi konečne niekto povie rovno, že život neni pre každého, či tak nejak sa to vraví.

ema78

Takýto podobný problém som mala aj ja a jedna cudzia žena mi dala kontakt na jedného liečitela. pripadal mi skôr ako terapeut, no pointou je, že pomáha ľudom s depresiami a oveľa vážnejšimi problémami. Hlavne ľudom so sklonmi k samovražde. Tej pani zachránil vraj dcéru a mne teda veľmi pomohol so vzťahom a depresiami. Posúvam kontakt 0902044010, je z okolia BA, držím palce

sne-zienka

Kalgan1 ja presne viem, čo mi je - mám to diagnostikované - lenže to môj problém ale že absolútne nerieši. To že mi niečo je a viem čo, je síce pekné ale ja potrebujem vedieť AKO sa z toho už dostať. Mám lepšie dni aj horšie. Len je tam výrazný nepomer. No záľuby mám, ale tie záľúby nezaujímajú nikoho len mňa. Ešte proste aj veci čo ma bavia sú absolútne v tejto dobe nepoužiteľné nevyužiteľné a ani mi asi nejdú, čo ja viem, ani to už neviem. Mám rada literatúru a bavilo by ma točiť filmy. Lenže čo to rieši?

Kalgan1

PS: ak chces vedieť, na co sme tu, tak to nevie nikto a never nikomu, kto hovorí, ze vie, lebo nevie a klame. Život a vesmír a všetko nemusia mat vobec ziadny ucel, vo filozofii sa tomu hovori teleologia (nemylit si s teologiou). Ono zivot je pre mna ovela viac hodny zivota, ked viem, ze tu mam na vsetko len obmedzeny cas. Preto aj pisledne slova Buddhu boli: vsetko podlieha rozkladu, snažte sa svedomito.

Kalgan1

Mam depresie cca od 14, 15tich a viem, co to je citit sa kompletne nepotrebny, nechcet sa vobec rano zobudit, nikam uz neist a niekde proste len v tichosti umriet, lebo v podstate nic nema nejaky hlbsi zmysel. Stale mam niekedy fakt, ze tazky naval depky, ale naucil som sa proste s tym zit.

Je vela veci, ktore by som chcel robit, je vela veci, ktore by sok chcel vediet a vidiet, je vela veci, ktore by som chcel zazit a preto život nevzdavam. Aj v mizerii vsednodenneho stereotypu, clovek moze objavit krasu ak sa zmieri s tym, ze zivot vzdy bol a bude o utrpeni a ako proti nemu bojovat.

Nikto to nema lahke a je vela ludi na svete, ktori sa maju ovela horsie. Ludia sú ako vieme z historie aj zo sucasnosti schopní neskutocnych zverstiev, ale aj nadhernych veci.

Najdi si v zivote nieco, co ta bavi, nejaky konicek, hocico, a drz sa toho. Vacsina ludi na svete ma obycajne stereotypne roboty. No a skus sa proste vykaslat na to, co si myslia a ako sa spravaju ini ludia, usmievaj sa na nich a v duchu ich posielaj dpc.

Zivot nie je lahky, nikto nevie, ci vobec samotny vesmir ma nejaky zmysel, lebo ho mat nemusi, ale oplati sa zit aspon pre radost, ktoru mas z veci, ktore ta bavia. A je vela moznosti ako si zlepsit naladu a depresie dost casto maju aj neurofyziologicku pricinu. Moze to byt nerovnovaha v neurochemii mozgu, mikrotumor, trauma, ci ina psychicka pricina z minulosti, pomahaju na to odborne aj "ine" veci.

Urcite si vsak nesiahaj na zivot, radsej mu ukaz prostredník tym, ze sa pod privalovou vlnou zivota nezlomis. Urcite musi byt v tvojom zivote nieco, co mas rada, alebo co chces, tak sa toho drz.
Keby si sa niekedy potrebovala vyrozpravat, ci chcela vediet viac o mojom boji s depkami, tak kludne napis na martinbetlen@gmail.com

DarkThought

Ja ťa chápem. Už si očividne úplne zanevrela na život, už ťa nič neteší a nebaví... Skús si aspoň hľadať kamarátov, možno ťa oni prebudia a budete spolu tráviť chvíle, ktoré ti budú život obohacovať.
Ak sa chceš o tom porozprávať viac, nápis mi na email: animetomanga34@gmail.com