Ja už som na konci so silami. Viem, že väčšina si povie, že mám proste depresiu a mala by som sa liečiť, lenže už som to skúšala a nepomohlo. Môj život je snáď od detstva séria katastrof. Nechápem život, fungovanie sveta. 25 percent času som bola v živote možno ako tak spokojná a zvyšných 75 percent som bola nešťastná. A nemám teda pocit že tých 25 percent času za to stálo, ked vždy ked som bola šťastná som sa tešila a začínala od znova a potom prišli veci, ktoré som poriadne nemohla ovplyvniť alebo sa niečo proste pokazilo a prišiel pád a bola som na tom horšie ako predtým. Čo je také hrozné na samovražde? Prečo je život tak glorifikovaný? Nechápem to. Ľudia sa stále oháňajú tým, že každý si je sám strojcom svojho šťastia - kravina. Neni. Nemáme rovnakú štartovaciu čiaru a na 80 percent vecí nemá bežný človek vôbec dosah a nemá to ako ovplyvniť. Ľudia sú ale tak presvedčený o svojej dôležitosti že si myslia že ich život má nejaký veľký význam, vyšší cieľ, že zrazu na smrteľnej posteli každého osvieti. A nedokážu si priznať že tá ich slobodná vôľa je veľmi obmedzená. Povedzme že sú dvaja navlas rovnaký ľudia s rovnakou genetickou výbavou - už len tá genetika určuje veľmi veľa aký človek bude, výzor si nevyberáme, rodinu si nevyberáme, materiálne zabezpečenie si nevyberáme pri narodení, zdravotný stav si nevyberáme - niekto sa narodí chorý, niekto zdravý, každý sa rodí v iných podmienkach, v inom prostredí, má iné zážitky a skúsenosti a naša genetika a psychika a výchova a celé prostredie určuje ako sa budeme v danej situácii chovať a odolnosť voči stresu si tiež človek nevyberá a niekto zvládne viac a niekto menej. A že život naloží človeku iba toľko koľko zvládne? Tak potom by asi neexistovali samovraždy. Život, vesmír, Boh - každý si to nazve ako chce - na nás zvysoka kašle. Celé mi to príde ako nejaká blbá počítačová hra. Chcela som vždy vyzerať inak - ale okej s výzorom som sa nejak časom zmierila a povedzme že do určitej znesiteľnej miery som spokojná. Zdravotne je to bieda. Pokúšala som sa to zdravie riešiť ale nikdy mi nič nezistili - vraj som okej. Nemám peniaze, som zadlžená, nemám momentálne prácu lebo žiadnu nezvládam - nie som žiadny prínos pre spoločnosť. Vzťahy - katastrofa. Priatelia - minimum. Rodina - nikto blízky, kto by mne vedel pomôcť, to skôr ja sa musím starať (nemyslím deti - tie nemám ani mať nebudem.) Talent - nikdy nič nebolo ocenené aj keď som sa roky snažila - nemám teda talent na nič. A psychika? Nič ma nebaví, nič ma neteší, nevidím žiadny zmysel, žiadnu víziu do budúcnosti, nič. Lenže nemôžem si dovoliť vegetovať mesiac na psychiatrii aj ked by som to potrebovala, pretože potrebujem zháňať robotu, v ktorej bohvie či vôbec vydržím, ked som v stavoch v akých som. Tak načo je toto celé? Také reči že bude lepšie len treba vydržať a bojovať som už počula. Uverila som tomu a skončila som v ešte väčších sračkách v akých som bola. Pozitívne myslenie - skúšala som a skončilo to dosť katastrofálne. Vraj ma veľa pekného ešte čaká - toto je to pekné? No tak to ďakujem pekne teda, fakt. Nemám už vieru v nič. Keď celý život len padáte hlbšie a hlbšie tak už radšej budete neštastný stále ako sa zbytočne tešiť - potom ma to totiž zloží ešte viac lebo neni dňa kedy by sa niečo neposralo. Načo je toto dobré?
Kto toto vymyslel? Tie životy že zničené detstvo, v škole ťa nikto nemá nikdy rád lebo si divná, ani nevieš prečo, dostaneš depresie, ešte ani nechápeš čo to je a už to zažívaš, potom sa vyserieš aj na učenie a na školu lebo más depresie a každému je to ukradnuté. Ty to riešiť ešte nevieš, neuvedomuješ si to a ostatní na teba kašlú alebo tiež nevedia že čo. Potom si hľadaj robotu za pár šupov, rozmýšlaj každý deň že či vôbec budeš mať na jedlo, na základné hygienické potreby a podobne. Do toho sa furt aj všetko ostatné sype na hlavu. A vstávaj ráno o 6.00 do roboty a furt a dokola a nemaj na nič čas. Ked robíš 8 hodín tak po práci rieš upratovanie, povinnosti, nákupy, varenie a tisíc tých vecí čo sa na teba valí a potom máš dva dni na aký taký oddych ale nemôžeš robiť nič lebo nemáš ani na žrádlo poriadne. A ked robíš 12ky tak maj zabité celé dni a počas voľna doháňaj tie povinnosti čo si nestihla ked si bola v robote. A tých 20 dní dovolenky no to už mi je len výhra. Ani to si nemôžte vybrať kedy vy potrebujete. Nehovoriac o tom, že v robote neustále riešite len zákazníkov pre ktorých ste odpad aj ked o vás nevedia absolútne nič. Ale bud milá a usmievaj sa - to je jedno že to z teba vysaje všetkú energiu a nemáš potom ani chuť žiť.
Musím riešiť milion vecí a nedokážem to pretože neviem spať a potom či spím 5 - 7 - 8 - 10 - 12 - 15 hocikoľko hodín tak v každom prípade som unavená, zničená, bez energie, nevidím zmysel ani v tom vstať z postele. Ležím alebo sedím a kukám do blba. Vlastne ani neviem čo chcem týmto povedať - asi si len potrebujem vyventilovať to čo ma dusí lebo nikto ma nepočúva, nikto nechápe môj stav, nikto nevie pochopiť, že už mám toho fakt plné zuby a že čoskoro ostanem len ležať na posteli a nikdy v živote z nej nevstanem lebo neviem prečo by som mala a nevládzem.
Ničota, prázdno a nezmysli
"Čo je také hrozné na samovražde?"
To že život je Božím darom a človek si má preto života vážiť a nie ním mrhať a to ešte k tomu pre "problémy" ktoré v žiadnom prípade nie sú skutočnými problémami ale len nafuknutim zanedbatelnych problémov do nepredstavitelnych rozmerov.
"Prečo je život tak glorifikovaný?"
Pretože je od Boha a v živote máme šancu získať večný život s Bohom. O túto šancu treba zabojovať a tešiť sa z toho že nám Boh dal túto možnosť, a nie sa samoničiť!
Neviem prečo si myslíš že Boh na teba kašle len preto že sa ti v niečom nedarí ? Kludne to môže byť životná skúška ako obstojíš.
Privelmi sa trápiš pre pozemské veci, akými sú výzor, peniaze, práca, partnerské vzťahy, priatelia. Tieto veci sa ti zdaju byť doležité no nie sú. Tak si predstav že ja nemám ani jedno z týchto vecí, ale mám vieru v Boha a venujem sa svojim koníčkom (jedlo, TV, PC, hudba, čítanie kníh, atd) a to ma robí štastným. Ak môžem byť ja štastný, prečo by si nemohla byť štastná i ty ? Je to všetko len o preprogramovaní myslenia. Hladaj si štastie v niečom inom než v čom hladáš doteraz a prestan sa už konečne starať do toho čo si o tebe druhí myslia, ty nežiješ pre ludí, ale žiješ sama pre seba a hlavne pre Boha.
Telo bez duše nemôže existovať.Nauč sa s telom spolupracovať. Treba chodiť aspoň raz za deň von na prechádzku.. Hmkaj si, medituj, vyrábaj niečo užitočné - mydielka, vonné vankúšiky do prádla..hocičo.Mierny tranz sústredenia aj keď sa ti dielo nepodarí, pôsobí dobre. Povieš si 6 hodín som pracovala na tej váze, síce sa nepodarila, ale zajtra ju môžem zas premaľovať a aspoň som si pritom dobre oddýchla.Dobre si oddýchneš! A pre telo je to neutrálne. Dokonca, ak sa z toho budeš, tešiť, aké dielo pekné si vytvorila- je to zdraviu prospešné ! Pokiaľ budeš v sebe nosiť tie negativistické myšlienky ani telu sa nebude chcieť spolupracovať .Nie sú to konšpirácie ale fakty. Dávno je dokázané, že emócie vplývajú na orgány. Dlhodobé pôsobenie jednej energie, jednej frekvencie myslenia pôsobí na orgány zle. Každý extrém je zlý, ty už dlhšie cítiš, že je to zlé. Tak dokop zadok do lesa, vykoť sa na trávičke, pros Ducha života o mier v duši o radosť zo života a daj si aj pôst, to posiluje vyslanú prosbu(ak to chceš logicky vysvetliť, tak proste dáš pôstom aj telu najavo, že niečo chceš a telo ti dá(odpoveď alebo pocit)..odkiaľ - vie len Pán Boh) - nech to zneje akokoľvek,tieto moje myšlienky- rozhodne, a to musíš uznať sama lepšie, je to lepšie ako v myšlienkach stále vyplakávať ! :)tak to skús so sebou :) a budeš vďačná že máš také super múdre telo!
Améba nemá mozog a predsa sa dokáže rozmnožiť, dokáže prežiť, prispôsobiť sa a nepotrebuje vysvetlenie. Má v sebe božskú iskru. Tvoje telo ho má tiež. Takisto odpovede na to, odkiaľ pochádza a kam smeruje - telo to vie! Isteže vie! Len rozum nič nevie :) Telo je dar a ty sa s ním nauč pracovať a zachobchádzať s ním v úcte! Aj to sa treba naučiť. Nejde nič hneď. Nič nás v tej škole prospešné nenaučili..veru nie. A budem plakať? Nie ! Idem si po slniečku underground!
Si tu a hotovo. A teraz či si ochotná nejak zabojovať o svoju dušu. Pokiaľ nie, ktovie, možno sa narodíš znovu, možno pokračovanie tvojho vedomia po smrti bude o to horšie pre teba .. Si nejak ochotná zabojovať o svoju dušu?
Nie je krásne že vesmírny prach mal potrebu sa zhmotňovať, zo zeme vyrástol strom, z prachu sa postavil človek! a nie je úžasný človek? Koľko radostných emócií môže zažiť? Aké sú príjemné? Týchto emócií je živý vesmír a isto viac! ani si nevieme predstaviť. Prečo sa o to ochudobňovať? Veď sme ním! Pánom Bohom ! Ďakuj duchu života a matke vesmíru, že máme slnko, deti a všetko milé a dobré na svete! Či to nie je pravda? Prečo hľadáme stále chyby? Kto nás naučil hľadať chyby? To by malo byť zakázané ! Takisto ako túžbu po moci a chamtivosť. Toto je nákaza dnešného sveta. Toto je peklo, týmto sa prehrýzť- vybočovať z tejto choroby zo všetkých síl.. Ak dokážeš rozsvietiť svetlo v temnote,si šťastná ! Len to máš byť! Čisté srdce pestuj, ver mi, je to makačka na celý život! Začni čím skôr, aby ti raz neprišlo ľúto strateného času, koľko radosti sa dá zažiť a zadarmo!
sne-žienka
- pozri na čo sa pýtaš, cit.: - "Čo je také hrozné na samovražde? Prečo je život tak glorifikovaný?
- a pozri na svoje stanoviská a vyjadrenia, v ktorých už nie je otáznik, ale tvoje jasné stanovisko, cit: - "...výzor si nevyberáme, rodinu si nevyberáme, materiálne zabezpečenie si nevyberáme pri narodení, zdravotný stav si nevyberáme... A že život naloží človeku iba toľko koľko zvládne? Tak potom by asi neexistovali samovraždy. Život, vesmír, Boh - každý si to nazve ako chce - na nás zvysoka kašle."
----
Snežienka, ty nehľadáš odpovede na svoje otázky... Nielen ja - "najmúdrejší" ako si ma nazvala, ale asi všetci, ktorí si prečítali tvoj príspevok, vidia, že ty už pevne žiješ vo vlastnej pravde a vlastnom presvedčení. Samozrejme výhradne v negatívnom, a v tom najhoršom videní života, aké človek môže mať. Čo iné z toho pre teba mohlo vzísť, ako ťažké psychické - ba až depresívne stavy?
Pozri... - Každý človek sa má na čo sťažovať, každý druhý človek sa stretol s podobnými vecami ako ty (...či už ide o vyrovnanie sa s výzorom, s problémami v škole a v práci, s odstrkovaním v kolektíve, či o nevydarené pokusy presadiť sa v niečom...) a je aj dosť tých, ktorí v živote prežili naozaj ťažké skúšky. Rozdiel medzi tebou (...a tými, ktorí to radšej vzdávajú) je v tom, že všetci ostatní sa napriek nezdarom, sklamaniam, bolesti, slzám..., nevzdávajú. Nezvolia si negatívnu a - prepáč, pohodlnú cestu psychického sebatrýznenia, ktoré vedie k jedinému cieľu: - ukončiť život, lebo prežívajú ťažké obdobie.
Píšeš, že podľa teba nič nemá zmysel, že celý život je nezmyselný a v závere to končíš slovami: - "...lebo nikto ma nepočúva, nikto nechápe môj stav, nikto nevie pochopiť, že už mám toho fakt plné zuby a že čoskoro..."
Nechcel som to ani dopísať, pretože... Aj preto, že ťa počúva veľa ľudí. Veľa ľudí chápe tvoj stav a dokonca aj vie, ako vyzerá prázdno v duši a temno v hlave. Dokonca ti aj tu radia z vlastných skúseností (napr. Zuzana) Prečo teda píšeš, že NIKTO...?
Pretože za vnímavého a chápavého prijmeš len toho, kto ti schváli tvoje stonanie, videnie všetkých objektívnych prekážok praktického života a, samozrejme, aj videnie nezmyselnosti tvojho života. Bude podľa teba skvelý, lebo bude ochotný chytiť ťa chápavo za ruku a skočiť (či skončiť?) všetko to trápenie.
Veľa ľudí v tvojom príbehu vidí len bežné veci, bežné starosti, bežné prekážky a jednoduché problémy..., ale určite nevidia (inak neexistujúci) dôvod na to, aby si niekto ľahol do postele a čakal na smrť.
Aj ty si dostala rady - osobné, úprimne myslené, nápomocné..., a čo si urobila? Poďakovala si aspoň niekomu? Nie. Buď si ticho, alebo nájdeš niečo negatívne. Ale ty nie si naučená takto "vidieť" a takto uvažovať...
Keď píšeš o "sebeckosti" (v odpovedi pre Satanka), tak zásadne v tej časti potláčaš svoj vlastný názor na slobodné rozhodnutia človeka. Cit.: - "A nedokážu si priznať (ľudia), že tá ich slobodná vôľa je veľmi obmedzená."
Ako vidíš, slobodná vôľa človeka je absolútna! Môžeš žiť a hľadať svoje miesto v živote (aj nesebecky), ale môžeš sa aj zabiť. Jedno i druhé sú dôkazom absolútnej slobody, ktorá bola daná každému z nás. Samozrejme, že jedno i druhé rozhodnutie má svoje podmienky a aj svoje pravidlá. Aby si ich pochopila, tak som sa ti snažil pomôcť odporučením jednej knihy. Po tvojej odpovedi mám chuť odporučiť ti celú sériu vysvetlení o pochopení "zmyslu života" - teda všetky 4 knihy M. Newtona (Cesty duší, Osudy duší, Vzťahy duší, a už spomínanú knihu "Učenie duší").
Pýtam sa: - Chceš vôbec niečo hľadať? Chceš vedieť viac, ako vieš, alebo si dospela na koniec svojho poznania a svojej cesty? Chceš hľadať pochopenie?
No tak otvor oči, srdce a aj svoju myseľ. Pozri na snahu ľudí - či už je to Zuzana, Satanko, či iní, a skús povedať, že sa ti nikto nesnaží pomôcť a ani pochopiť ťa.
Len bezcitný, hlúpy a farizejský človek sa pridá k tvojmu názoru, a stotožní sa s myšlienkou, že ak sa v živote nedarí, tak taký život treba vzdať - ukončiť. (Nehovorme teraz o ľuďoch v kóme, či smrteľne chorých, ktorí umierajú v neskutočných bolestiach. Ty do takej skupiny nepatríš.)
Čo keby si našla zmysel v tom, že konečne uvidíš aj ľudí, ktorí stoja pri tebe, ktorí ťa chápu... a budeš konečne objektívna? Vieš..., kto chce vidieť čierne, poprie všetky ostatné farby sveta. ...A to ty práve robíš.
P.S. - Cit.: - ....ty mi prídeš ako človek, ktorý má pocit že on spoznal všetku pravdu o existencii, o ľudskej psychike a duši a zmysle života."
Drahá sne-žienka, asi sa nikdy nedozvieš, čo si napísala. Jedno ti ale prezradím... - nie, naozaj nepoznám všetku pravdu o existencii človeka. Keby som ju poznal, tak by som sa sem nerodil stále dookola, a nesplácal by som "karmické dlhy minulosti", ale sedel by som, ako sa píše - "po pravici Otcovej", a tvoril by som svety a život.
Ale som tu. Dokonca aj viem, prečo a načo. ---- :) ----
Tiež nad tým všetkým neraz uvažujem. Najväčšiu chybu ktorú robíme je, že hľadáme dôvod byť šťastným. Hľadáme nejaký zmysel nášho života, aby nás to dokázalo urobiť šťastnými.. Čo ak život nemá žiadny význam, žiadnu cieľovú pásku? Že zrejme nikdy nikam nedobehneme. Že už tam vlastne sme. Celý náš význam bol len v tom, že sme sa narodili. Ako keď ti niekto dá stovku do ruky a odíde. Nestará sa, čo s ňou urobíš. Čo ak sme sa tu vyskytli podobne ako huby v lese? Len preto, lebo pršalo a bolo teplo? Žiadne vznešené poslanie, vyšší význam. Len súhra náhod a vhodného času, priestoru, energie. Že nemusíme splniť žiadny cieľ. Že my sme cieľom. Že sa už narodíme kompletní a stačí si to len užívať.. A prečo by sme aj mali mať nejaký vyšší význam ako lev v džungli, alebo strom v lese? Čo nás robí takými dôležitými, že máme pocit, že stojíme nad celým ekosystémom, ktorého sme vlastne súčasťou? Že si máme hľadať nejaký dôvod, ktorý vlastne ani neexistuje.
Odpoveďou na všetky naše otázky by mali naozaj byť aj tie obyčajné stromy v lese, zvieratá a trebárs aj obyčajný dážď. V prírode je všetko v rovnováhe a všetko dáva logiku. Kým náš svet býva mnohokrát pokrivený a logiku nedáva. Čo ich robí šťastnými? Áno aj strom môže byť šťastným a prejavuje sa to výškou do ktorej dorástol, bohatými konármi, hrubými koreňmi. Je šťastný natoľko, nakoľko mu to možnosti dovoľujú. Bude šťastný, aj ak by mal kvôli nedostatok vlahy a živín, len jeden meter. Aj keby rástol nakrivo, alebo by bolo jeho ihličie riedke. Bude vždy šťastný, pretože je súčasťou niečoho veľkého. Má svoj význam a nemusí ho poznať. Už len tým že je, má nejaký význam. Je súčasťou lesa. Je s ním v rovnováhe a preto nevyschne. Ani sám netuší, čo pre ten les znamená. Že zadržiava vlahu, poskytuje ochranu zvieratám, bráni rastliny a mach pred vysušením. Za to sa mu okolie odvďačí vhodnou pôdou, klímou. Je „šťastný“ pretože je súčasťou celku. Už sa narodí ako cieľ a výsledok. Že jeho poslaním je len – byť. Nevyžaduje sa od neho, aby hľadal iný význam ako ten, že sa zrodil tu a teraz v takej podobe. Zrodil sa na správnom mieste vďaka súhre náhod a vhodného času, priestoru, energie. Tak ako my.
Prečo by sme my mali byť iní? Aj my sme pre nejaký les stromom. Sme súčasťou niečoho veľmi veľkého. Nikdy neprídeme na to, čoho konkrétne. Ale samotná táto myšlienka nás môže napĺňať. Že sa spojilo toľko miliónov premenných len preto, aby sme tu na tú krátku chvíľu boli. A áno.. Ako jednotlivci sme nepodstatní. Avšak pre celok, ktorého tvoríme súčasť, sme nepostrádateľní. Každý jeden z nás. Významom nášho bytia, je práve to naše bytie. Je to tak jednoduché, že to nedokážeme akceptovať, prehliadame to. V panike tu beháme zo strany na stranu len preto, aby sme si na konci života povedali, že sme ani nenašli to, čo sme hľadali. A my vlastne ani nevieme, čo sme to po celý čas hľadali. Až sme vlastne prišli o to, čo sme mali od narodenia po celý čas. Našu existenciu. Pohľad do zrkadla.
My sme tým významom života, ktorý nás má robiť šťastným. Nič sa od nás nevyžaduje. Len spoločnosť v ktorej sme každý slonom v porceláne. Ale skúste sa postaviť do stredu lesa. Vyžaduje od vás niečo? Naopak. Ponúka vám pokoj, ticho, útočisko. Od stromov v lese sa vyžadujú len tie funkcie, s ktorými sa už narodil. Čiže premena oxidu uhličitého na kyslík, čistenie vzduchu, zadržiavanie vlahy. Príroda ho nenúti naučiť sa niečo nové. Len využíva to, k čomu bol zrodený. A takto je to aj u človeka. Aby sme boli šťastní, stačí robiť len to, čo je pre nás prirodzené. Príjmať myšlienky, prefiltrovať ich a vrátiť. Ako to robí strom. Chytiť sa každej príležitosti, ktorá nás osloví. Vykonať každý čin, pri ktorom cítime, že budeme mať pre okolie pozitívny účinok. Nemusíme neustále vyhľadávať nové myšlienky, ciele a činy. Je ich tu dostatok. Ako vzduchu v lese. Stále budeme mať v dosahu príležitosť, ktorá nás bude udržiavať v rovnováhe a ktorá nás urobí šťastným. Stačí byť otvoreným a používať všetky naše zmysly. Nemusíme si všimnúť príťažlivú ženu, kým sa nenadýchneme jej parfumu. Nebudeme počuť, keď nám niekto bude ponúkať životnú šancu. Nebudeme vidieť, že sme niekoľko krokov k úspechu, keď neotvoríme oči. Nebudeme cítiť, že je niečo naozaj reálne, kým sa toho nedotkneme rukou. Nebudeme vedieť ako dovariť plody svojej práce, kým ich dostatočne neprežujeme. A to všetko vyššie dokonca ani nie je nutné a ani podstatné. To všetko NEMUSÍME urobiť, ale MôŽEME.
Neviete sa v živote zorientovať? Tak si vytvorte mapu. Čo ste kedy zažili. Veci na ktoré si aj za osem rokov spomeniete. Čokoľvek, čo Vám zmenilo život. Mapujte si záchytné body. Kreslite si mapu celý život. Každé zákutie. Pomôže sa vám zorientovať v akejkoľvek životnej situácii, mieste na ktorom sa ocitnete, pomôže spracovať emócie ktoré pocítite. Neskôr ju budete vedieť spojiť s morálnym kompasom a váš smer cesty už bude navždy ten správny.
Je úplne normálne, že nemôžete byť šťastnými po celú dobu. Šťastie totiž nie je voľba, ináč by si ho vybrali všetci nie? Negatívne pocity sú prirodzené. Nemôžeme si vybrať šťastie a to ako sa budeme cítiť, ale môžeme si vybrať spôsob myslenia. A týmto myslením mozog postupne naučiť tieto negatívne pocity nevyhľadávať. Neskôr pochopí, že rovnakú úlohu splnia aj pozitívne pocity. Predstavte si, že mozog vás bude pri každej príležitosti robiť šťastnými.. Keď na vás niekto zvýši hlas, tak mozog vyšle signál, nič si z toho nerob, počúvaj čo hovorí. Ak má pravdu, pouč sa ak pravdu nemá, tak je všetko v poriadku tak, ako predtým. Budete ležať v nemocnici so zlomenou nohou a nebudete nervózny z toho všetkého, čo vám kvôli tomu uniká. Ale budete šťastný z toho, čo vás vďaka zahojenej nohe čaká. Práca prestane byť nenávidená, lebo si uvedomíte že máte vďaka nej na stole teplé jedlo a že niekto je ochotný vám za vaše služby a čas platiť. Že pohľad na vaše „nepodarené“ deti nebude pocitom osobného zlyhania, ale príležitosťou stať sa dobrým rodičom. A pre takéto naprogramovanie mozgu sa musíte najprv naučiť čítať a písať. Čiže uvedomiť si a zapamätať všetky okamihy, kedy ste šťastie pocítili. Bude to ako chodiť do posilňovne. Postupne budete vedieť, že keď budete cvičiť na tom konkrétnom stroji, tak ktorý konkrétny sval sa vďaka nemu zväčší. V posilňovni tiež na začiatku blúdite hore dole, ale po mesiaci už máte cvičebný plán a je vidieť prvé výsledky. Trénujte takto aj váš mozog, aby si uvedomil, že na ktorom stroji ten ktorý sval narastie. Neskôr to spolu budete robiť už automaticky. Pozrite si napríklad vaše fotky v bežnom, alebo digitálnom fotoalbume. Začnite tam. Ktoré situácie vás urobili šťastnými? Ktorí ľudia? Vyextrahujte z nich dôvody, opakujte si ich dookola a všímajte si čo sa okolo vás deje. Ak otočíte magnet správnym pólom, tak sa k nemu čoskoro prilepí ďalší magnet.
Šťastnými sa však nebudeme cítiť celý čas. A práve naháňanie šťastia nás robí nešťastnými. Šťastie je jednoducho ako orgazmus, pocit zahasenia smädu, pofúkanie rany, prvé sústo dobrého jedla. Má nás v živote resuscitovať, nie nám slúžiť. A netrvá večne. Preto sú mnohí ľudia nešťastní, pretože si neuvedomili že šťastnými nemôžu byť po celý čas. Chvíle, keď nie sme šťastnými, môžeme vypĺňať práve tým pozitívnym myslením. Je to ako sex, na konci ktorého môžeme a nemusíme dosiahnuť orgazmus. Ale samotný akt nás potešil podobne. Nie je nutné dosiahnuť vrchol. Jeho dosiahnutie bude čerešničkou na torte. Preto je šťastie výsledkom myslenia, snaženia. A nenechajte sa pomýliť, že všetci okolo vás sú permanentne šťastnými. To len vy si zvyknete poskladať dohromady tú nesúrodú stavebnicu mnohých pocitov, mnohých ľudí. Keď vidíte za deň 10 šťastných ľudí, tak máte pocit, že celý deň bol pre nich šťastným. Vy ste však videli len možno jediný ich šťastný moment dňa. A keď k tomu pripojíte, že tie nešťastné momenty s ktorými ste prišli cez deň do kontaktu ste si nezapamätali, tak sa vám samozrejme bude zdať, že sú všetci okrem vás šťastní.
Pamatajte. To, ze sa na Vas cely svet vykaslal, moze byt ta najuzasnejsia vec, aka sa vam mohla stat..
Ahoj "snežienka", to čo píšeš mi príde ako viacero problémov naraz a korene sú v duchovnej rovine. Prvé čo mi dáva u teba "výkričník" je to čo si spomenula v súvislosti so svojou babkou - ktorá robila "zaujímavé veci". Tieto veci žiaľ dávajú veľký priechod na rôzne problémy a to až do 4 generácii. Viem o čom hovorím, lebo som si prešla cestu v ktorej som zistila, že môj zdravotný a duševný problém má duchovný dôvod - ako napr. kliatba. Ja nehovorím, že máš nad sebou kliatbu ale môže to tak byť, najmä ak sú tam zdravotné problémy na ktoré lekári nevedia úplne presne stanoviť príčinu resp. liečbu + rôzne nepríjemné série zážitkov v každej oblasti tak ako popisuješ. Určite ti neodporúčam žiadne "šarlatánske praktiky" - zápalky, lyzičky, sviečky atď - ak nechceš aby sa tvoje problémy ešte prehĺbili. Ja som po dlhoročnom hľadaní došla do bodu kedy som sa obrátila na Boha, lebo mi nepomohli ani lekári ani liečitelia proste nikto...Začala som si na nete hľadať témy v súvislosti s kliatbami, požehnaniami a zistila som, že to čo potrebujem je tzv. " oslobodenie". To je proces v ktorom sa vedome rozhodneš riešiť svoj problém v spolupráci s Bohom a On bude postupne uzdravovať tvoje vnútro a uvoľnovať reťaze v ktorých si zamotaná. Tento proces je cesta a určite to nie je o nejakej jednorazovej zázračnej modlitbičke. Nájdi si kňaza alebo pastora zboru, ktorý je skúsený a môže ti v tejto ceste pomôcť. Aby bolo tvoje vnútorné uzdravenie úspešné budeš musieť tiež urobiť zmeny vo svojom živote a to predovšetkým - vzdanie sa všetkého, čo by má "nahrázať" Boha ale sú to falošné božstvá - veštenie, všetky ezoterické praktiky, amulety at´d + začať žiť život podľa Božích pravidiel. Čím viac budeš patriť Bohu a budeš žiť život v posväcovaní - tým menej má nad tebou moc akákoľvek negatívna sila, vrátane kliatby. Viem o čom hovorím, žiadne riešenia mimo Boha nebudú mať dlhodobý a reálny účinok. Okrem toho, ak pôjdeš úprimne po tejto ceste - Boh ti dá poznať, že o tebe vie a že o teba "bojuje" a miluje ťa. Postupne pochopíš, že tvoj život má hlboký zmysel - totiž stvoril ťa Boh a ON NEROBÍ žIADNE CHYBY - t.j. ty nie si "omyl", a ak ti takéto myšlienky chodia po rozme tak ver mi že to nie sú tvoje myšlienky...
Neviem odkiaľ si, ale skús sa zúčastniť napr. tejto akcie, budú tam prebiehať modlitby za uzdravenie - aj vnútorné:
dobrypastier.sk
tu môžeš potom stretnúť aj niekoho, kto by ti poradil ďalej alebo ťa mohol aj duchovne viesť
Skús si tiež pozrieť príbehy zo série Sid Roth, napr.
www.youtube.com
Tu je svedectvo ženy, po pokuse o samovraždu:
www.youtube.com
Dakujem mirec za tip. Tu knihu si precitam.
mirec411 takže ja nemám pravdu ale ty ju určite máš a ty si presne ten čo vie o živote a existencii všetko.
Mimochodom ja som nikdy netvrdila, že viem všetko a že to tak reálne je - práve preto som sa pýtala a práve preto som vyjadrila svoj pohľad na veci aby som sa možno dozvedela niečo nové.
To skôr ty mi prídeš ako človek, ktorý má pocit že on spoznal všetku pravdu o existencii, o ľudskej psychike a duši a zmysle života. Ale tak ak si takto šťastný tak dobre pre teba. :)
sne-žienka,
keby mravce zmýšľali o živote tak ako ty, tak do 24 hodín by sa všetky mravce obesili. Jednoducho by si povedali, že ich život nemá zmysel, pretože nie sú jedineční.
Vieš čo tým chcem povedať? ...asi ešte nie celkom...
Ako si prišla na to, že si si nevybrala ani podobu, ani rodičov, ani nič iné? Čo vieš o živote a vôbec o zmysluplnosti existencie človeka? Myslíš, že si myšlienkovo na TOP úrovni, pretože si objavila tajomstvo nezmyselnosti ľudského bytia? ...Ach dieťa...
Nechcem ti ani pritakávať, ani vyvracať názory, pretože si v stave, že ani nechceš, aby ti niekto pomohol niečo pochopiť. Neprijmeš nič, pokiaľ si nevytvoríš vlastný názor, vlastný pohľad na život a na seba samu v tom obrovskom mravenisku ľudí.
----------------
Vieš ty čo, sne-žienka? Prečítaj si knihu od Michaela Newtona, PhD., - "Učenie duší." ------ Možno ti toto jedno dielko od jedného z najlepších (ak nie najlepšieho) svetového doktora pomôže zbaviť sa pocitu, že už vieš všetko ...a že preto tu už pomaly nemáš čo robiť. Čítaj sne-žienka, čítaj... Dočítaj a až potom dvíhaj prst a kameňuj život.
Stavil by som sa, že potom to už nedáš...
tie posledné slová beriem späť. ale nemusím, lebo už vieš, že je to len v tvojích rukách :) držím palce
