Ja už som na konci so silami. Viem, že väčšina si povie, že mám proste depresiu a mala by som sa liečiť, lenže už som to skúšala a nepomohlo. Môj život je snáď od detstva séria katastrof. Nechápem život, fungovanie sveta. 25 percent času som bola v živote možno ako tak spokojná a zvyšných 75 percent som bola nešťastná. A nemám teda pocit že tých 25 percent času za to stálo, ked vždy ked som bola šťastná som sa tešila a začínala od znova a potom prišli veci, ktoré som poriadne nemohla ovplyvniť alebo sa niečo proste pokazilo a prišiel pád a bola som na tom horšie ako predtým. Čo je také hrozné na samovražde? Prečo je život tak glorifikovaný? Nechápem to. Ľudia sa stále oháňajú tým, že každý si je sám strojcom svojho šťastia - kravina. Neni. Nemáme rovnakú štartovaciu čiaru a na 80 percent vecí nemá bežný človek vôbec dosah a nemá to ako ovplyvniť. Ľudia sú ale tak presvedčený o svojej dôležitosti že si myslia že ich život má nejaký veľký význam, vyšší cieľ, že zrazu na smrteľnej posteli každého osvieti. A nedokážu si priznať že tá ich slobodná vôľa je veľmi obmedzená. Povedzme že sú dvaja navlas rovnaký ľudia s rovnakou genetickou výbavou - už len tá genetika určuje veľmi veľa aký človek bude, výzor si nevyberáme, rodinu si nevyberáme, materiálne zabezpečenie si nevyberáme pri narodení, zdravotný stav si nevyberáme - niekto sa narodí chorý, niekto zdravý, každý sa rodí v iných podmienkach, v inom prostredí, má iné zážitky a skúsenosti a naša genetika a psychika a výchova a celé prostredie určuje ako sa budeme v danej situácii chovať a odolnosť voči stresu si tiež človek nevyberá a niekto zvládne viac a niekto menej. A že život naloží človeku iba toľko koľko zvládne? Tak potom by asi neexistovali samovraždy. Život, vesmír, Boh - každý si to nazve ako chce - na nás zvysoka kašle. Celé mi to príde ako nejaká blbá počítačová hra. Chcela som vždy vyzerať inak - ale okej s výzorom som sa nejak časom zmierila a povedzme že do určitej znesiteľnej miery som spokojná. Zdravotne je to bieda. Pokúšala som sa to zdravie riešiť ale nikdy mi nič nezistili - vraj som okej. Nemám peniaze, som zadlžená, nemám momentálne prácu lebo žiadnu nezvládam - nie som žiadny prínos pre spoločnosť. Vzťahy - katastrofa. Priatelia - minimum. Rodina - nikto blízky, kto by mne vedel pomôcť, to skôr ja sa musím starať (nemyslím deti - tie nemám ani mať nebudem.) Talent - nikdy nič nebolo ocenené aj keď som sa roky snažila - nemám teda talent na nič. A psychika? Nič ma nebaví, nič ma neteší, nevidím žiadny zmysel, žiadnu víziu do budúcnosti, nič. Lenže nemôžem si dovoliť vegetovať mesiac na psychiatrii aj ked by som to potrebovala, pretože potrebujem zháňať robotu, v ktorej bohvie či vôbec vydržím, ked som v stavoch v akých som. Tak načo je toto celé? Také reči že bude lepšie len treba vydržať a bojovať som už počula. Uverila som tomu a skončila som v ešte väčších sračkách v akých som bola. Pozitívne myslenie - skúšala som a skončilo to dosť katastrofálne. Vraj ma veľa pekného ešte čaká - toto je to pekné? No tak to ďakujem pekne teda, fakt. Nemám už vieru v nič. Keď celý život len padáte hlbšie a hlbšie tak už radšej budete neštastný stále ako sa zbytočne tešiť - potom ma to totiž zloží ešte viac lebo neni dňa kedy by sa niečo neposralo. Načo je toto dobré?
Kto toto vymyslel? Tie životy že zničené detstvo, v škole ťa nikto nemá nikdy rád lebo si divná, ani nevieš prečo, dostaneš depresie, ešte ani nechápeš čo to je a už to zažívaš, potom sa vyserieš aj na učenie a na školu lebo más depresie a každému je to ukradnuté. Ty to riešiť ešte nevieš, neuvedomuješ si to a ostatní na teba kašlú alebo tiež nevedia že čo. Potom si hľadaj robotu za pár šupov, rozmýšlaj každý deň že či vôbec budeš mať na jedlo, na základné hygienické potreby a podobne. Do toho sa furt aj všetko ostatné sype na hlavu. A vstávaj ráno o 6.00 do roboty a furt a dokola a nemaj na nič čas. Ked robíš 8 hodín tak po práci rieš upratovanie, povinnosti, nákupy, varenie a tisíc tých vecí čo sa na teba valí a potom máš dva dni na aký taký oddych ale nemôžeš robiť nič lebo nemáš ani na žrádlo poriadne. A ked robíš 12ky tak maj zabité celé dni a počas voľna doháňaj tie povinnosti čo si nestihla ked si bola v robote. A tých 20 dní dovolenky no to už mi je len výhra. Ani to si nemôžte vybrať kedy vy potrebujete. Nehovoriac o tom, že v robote neustále riešite len zákazníkov pre ktorých ste odpad aj ked o vás nevedia absolútne nič. Ale bud milá a usmievaj sa - to je jedno že to z teba vysaje všetkú energiu a nemáš potom ani chuť žiť.
Musím riešiť milion vecí a nedokážem to pretože neviem spať a potom či spím 5 - 7 - 8 - 10 - 12 - 15 hocikoľko hodín tak v každom prípade som unavená, zničená, bez energie, nevidím zmysel ani v tom vstať z postele. Ležím alebo sedím a kukám do blba. Vlastne ani neviem čo chcem týmto povedať - asi si len potrebujem vyventilovať to čo ma dusí lebo nikto ma nepočúva, nikto nechápe môj stav, nikto nevie pochopiť, že už mám toho fakt plné zuby a že čoskoro ostanem len ležať na posteli a nikdy v živote z nej nevstanem lebo neviem prečo by som mala a nevládzem.
Ničota, prázdno a nezmysli
skús si povedať nebudem nikoho a nič posudzovať, súdiť týždeň. Skús to proste zaradiť pri každej myšlienke ktorá príde na posudzovanie. Už len toľko keď narušíš celý deň, začneš sa tomu rovnakému vzorcu vymykať. Ale dôležité je, aby si sa sútredila na cieľ, že sa uzdravíš. Takže potom pokračuješ daľší týždeň do toho ešte pripojíš napr. že nebudeš posudzovať a hľadať chyby vo svete. To je že:tento svet je zly, okradaju nas, manipuluju nami atd.. a môžeš napr. ten voľný čas, ktorý ti v hlave ostane na iné myšlienky sústrediť na dýchanie a telo. je Je to dobré dýchať do brucha. Keď sa tak párkrát nadýchneš do brucha hlboko, uvidíš, až sa ti hlava zatočí. Telo je super nástroj len sa s ním treba skamarátiť a neposudzovať ho tiež!. Aj to treba rozhýbať a na slniečko sa vystaviť, do prírody chodiť miesto obchodných centier, sám alebo s partnerom na pol dňa na prechádzku lesom..Za toto všetko raz poďakuješ. Z ľudí, ktorí ešte blúdia sú aj tak len hemeroidy a nič dobré..ako v tej pesničke. Treba byť na pozore a držať sa v zdravom tele aby si dokázal dávať aj druhým. Slniečko, pohyb, vynechávať tie otravné myšlienky a postupne tam dojdeš. Tam kam musíš pravdepodobne musíš. pa
sna-zienka ale vidíš, zase sa zaoberáš negatívnymi vecami a kto čo koho súdi :) tak ty nesúď a tvoje okolie sa to naučí od teba.
satanko hej no ja mám také chvíle že som nakopnutá viacej. Pretože viem, že si nemôžem dovoliť proste len zostať ležať a zomrieť. Uvažujem logicky a viem - že tým by sa všetko len zhoršilo, len proste je tu aj vedomie toho, že takto to dlho asi nezvládnem a bojím sa toho čo príde potom - proste mi prepne a ani pud sebazáchovy mi nepomôže. Preto hľadám rôzne cesty ako sa dostať z toho všetkého bez ležania si na psychiatrii a aby som dokázala fungovať čo najrýchlejšie hlavne v nejakej práci, lebo momentálne je to pre mňa dosť nereálne a devastačné.
Mňa fascinuje to ako niektorí vravia, že samovražda je sebeckosť. Ako naozaj? Oni si nevedia predstaviť ako zle už na tom človek musí byť a ako ťažko ovplyvniť mozog ked je človek v takom v stave, že ten absolútne najzákladnejší a najsilnejší pud aký ľudská bytosť má - a to pud sebazáchovy, že prestane fungovať. Ďalšia vec je, že väčšina ľudí (nevravím, že všetci) ktorí sa chcú zabiť nemá okolo seba práveže veľa ľudí ktorým by na nich záležalo tak im nepríde sebecké sa zabiť - prečo by aj? Mne veľa krát práveže prišlo, že keď konečne zomriem tak by malo tých pár ľudí okolo mňa konečne pokoj a toto je presne to zmýšľanie. Práveže mi často príde sebecké snažiť sa blízkeho presvedčiť aké to je od neho sebecké: ,,Ty trp, kľudne celý čas a tráp sa a toč sa v svojom utrpení dookola, len tu zostaň so mnou aby som ja nebola smutná!´´ Nehovorím, že mám pravdu a ani nehovorím, že sa na to dívam správne, len mi to tak pripadá.
život je boj. Slabí upadávajú do sebaľútosti, zlosti, závisti, strachu, žiarlivosti, ohovárania, sťažovania sa, komplexov. A potom ich to zomelie. Silní sa tešia z maličkostí, majú pokoru pred životom, lebo nevedia odkiaľ prišli a kam pôjdu, ale milujú, chránia a pomáhajú. Takého nezlomíš ani v koncentračnom tábore. Toho kto má silný charakter.
sne-zienka: ešte mi prídeš dosť živá, ako odpisuješ :)
Tá realita, je tvoja vlastná, ty sama si to v hlave takto skladáš. Život ti dáva každý deň, každú hodinu možnosti. Niekoho stretneš, niečo ťa zrazu napadne a ty na tú možnosť odpovedáš. My všetci vieme, že niektoré veci sú na h..ale ty sa nemáš starať o to čo robia druhí zle, čo všetko je zle. Ty sa staraj o svoju realitu, aby od teba to zlé nešlo Ďalej. Načo je dobré sťažovať sa - sťažovať si to. Lebo je to zadarmo? Zadarmo je aj slniečko, príroda, láska, pokoj, pokora....byť dobrým človekom.každú chvíľu príde situácia, kedy máš možnosť prejaviť niečo lepšie z teba. Nepríde ti, že čím viac nad tou beznádejou rozmýšľaš,zaoberáš sa, tým viac do toho prepadáš?
Angelika3 Veď viem, že väčšina vecí čo mne pomáha sú len krátkodobé náhražky.
Inak momentálne mám možnosť ísť robiť chyžnú do ČR. Ale bojím sa toho že tam nikoho nepoznám, a ja neviem byť sama, nedokážem vydržať sama so sebou. Toho sa bojím, stále kruh v ktorom sa mocem, že mám dosť veľké problémy a musím ich riešiť v spoločnosti depresií, úzkostí a rôznych iných psychických problémov. Keby som bola psychicky okej, bolo by to o niečom úplne inom, lenže vstať ráno z postele je pre mňa samo o sebe nadľudský výkon a potom normálne fungovať a ešte riešiť veci, ktoré pre zdravého by boli dosť o nervy. Najhoršie je, že nikto to neberie - lebo to neni zlomená noha, že to je vidieť, nie je to nejaká fyzická porucha ktorú proste ostatní vidia a hlavne chápu. Keď má človek rakovinu (tým samozrejme nechcem povedať, že by som radšej mala rakovinu, ani to nemyslím zle - ked som bola malá, zomrela mi mama na rakovinu, takže viem, aké to je) len ľudia toto pochopia skorej a podajú pomocnú ruku a chápu, ale pri psychike ktorá zabíja a je na framforce to málokto pochopí a zoberie na vedomie ...
Na strednej škole sme v poslednom ročníku mávali každý deň nulté hodiny a mali sme toho aj veľa naraz plus som si robila vodičák a pamätám si, že som mávala z únavy také stavy ako opisuješ, cítila som sa akoby som bola na marihuane. Ale to bolo len také otupenie, z dlhodobého hľadiska je to veľmi škodlivé, ak nemáš pravidelný spánok. Ty si ešte mladá, tak to možno zatiaľ tak nepociťuješ ako ťažké vyčerpanie.
Pozri, mávala som dosť podobné pocity ako ty. Keď už to bolo doma neúnosné, s prácou a vzťahmi totálne naprd a som cítila že potrebujem vypadnúť a tak som nejakú dobu bola na internáte a potom som išla do ČR, lebo jazyky neviem, ale dajú ti prácu aj s ubytovaním, tak prečo nie, keď si mladá a nemáš žiadne záväzky. Objavila som tiež knižky od jedného ruského spisovateľa Vadim Zeland- Ovlivňovani reality a môžem povedať, že ma nakopli k veľkej zmene a funguje to.
Neskôr som síce pochopila, že ani plniť si svoje sny a realizovať nejaké ciele a zámery vlastne nemá význam, tak ale to už je iná kapitola.
momentik - nie . spánková deprivácia je opak. Myslím, že mám naozaj a reálne ťažké depresie, ktoré neprejdú len tak lusknutím prsta. Ale pokiaľ nespím dlhšiu dobu tak už po zhruba 21 hodinách nespania pociťujem zlepšenie. Momentálne som bez spánku 30 hodín a posledných 7 hodín mi bolo vážne dobre. Po mesiaci som sa smiala a myslím to vážne. Toto som vo veľkom praktikovala na strednej škole, ale nevedela som, že to môže tak pomôcť - len som sa čudovala koľko mám tých dobrých dní, fakt to bude niečo s mozgom, lebo vždy mi bolo aspoň ten jeden jediný deň dobre. Spánková deprivácia je proste byť bez spánku viac ako 20 hodín a proste pokým nezaspíš tak je to fajn. Je to krátkodobé, ale nemá to veľmi vedľajšie účinky - ono to len vyresetuje ten super pocit, ale nepadneš hlbšie - len tam kde si bol. Takže pre mňa sa toto momentálne stáva prvou a urgentnou pomocou miesto RZP.
co to je spánkova deprivácia? ze vela spis?
inak máte niekto skúsenosť so spánkovou depriváciou? Samozrejme nie z dlhodobého hľadiska - ale aspoň krátkodobo, mňa to vždy vedelo vytiahnuť z najhoršieho. Že sa hovorí, že spánková deprivácia krátkodobá samozrejme - má priaznivý vplyv pri liečbe depresie - dokonca som čítala, že ju niektorý lekáry kedysi aj používali ako rýchlu prvu pomoc proti samovražedným myšlienkam. Mne sa toto rokmi osvedčilo. Viem, že to ide len krátkodobo ale z praxe viem, že na mňa to zaberá, taká fakt tá prvá a najurgentnejšia pomoc, len často ťažko sa do toho stavu tej spánkovej deprivácie dostať kedže v depresiách by som spala nonstop v kuse alebo ležala, aj tak som stále nekonečne unavená. Ale keď sa mi podarí vytrvať tak ma to vie nakopnúť. Aj ked stále neviem či to má nejaký zmysel a načo vlastne - ale to je asi môj problém, priveľa o všetkom rozmýšlam, filozofujem, dedukujem, rozoberám to na drobné ... a nič z toho ... také tragikomické ...
