Ničota, prázdno a nezmysli

Ja už som na konci so silami. Viem, že väčšina si povie, že mám proste depresiu a mala by som sa liečiť, lenže už som to skúšala a nepomohlo. Môj život je snáď od detstva séria katastrof. Nechápem život, fungovanie sveta. 25 percent času som bola v živote možno ako tak spokojná a zvyšných 75 percent som bola nešťastná. A nemám teda pocit že tých 25 percent času za to stálo, ked vždy ked som bola šťastná som sa tešila a začínala od znova a potom prišli veci, ktoré som poriadne nemohla ovplyvniť alebo sa niečo proste pokazilo a prišiel pád a bola som na tom horšie ako predtým. Čo je také hrozné na samovražde? Prečo je život tak glorifikovaný? Nechápem to. Ľudia sa stále oháňajú tým, že každý si je sám strojcom svojho šťastia - kravina. Neni. Nemáme rovnakú štartovaciu čiaru a na 80 percent vecí nemá bežný človek vôbec dosah a nemá to ako ovplyvniť. Ľudia sú ale tak presvedčený o svojej dôležitosti že si myslia že ich život má nejaký veľký význam, vyšší cieľ, že zrazu na smrteľnej posteli každého osvieti. A nedokážu si priznať že tá ich slobodná vôľa je veľmi obmedzená. Povedzme že sú dvaja navlas rovnaký ľudia s rovnakou genetickou výbavou - už len tá genetika určuje veľmi veľa aký človek bude, výzor si nevyberáme, rodinu si nevyberáme, materiálne zabezpečenie si nevyberáme pri narodení, zdravotný stav si nevyberáme - niekto sa narodí chorý, niekto zdravý, každý sa rodí v iných podmienkach, v inom prostredí, má iné zážitky a skúsenosti a naša genetika a psychika a výchova a celé prostredie určuje ako sa budeme v danej situácii chovať a odolnosť voči stresu si tiež človek nevyberá a niekto zvládne viac a niekto menej. A že život naloží človeku iba toľko koľko zvládne? Tak potom by asi neexistovali samovraždy. Život, vesmír, Boh - každý si to nazve ako chce - na nás zvysoka kašle. Celé mi to príde ako nejaká blbá počítačová hra. Chcela som vždy vyzerať inak - ale okej s výzorom som sa nejak časom zmierila a povedzme že do určitej znesiteľnej miery som spokojná. Zdravotne je to bieda. Pokúšala som sa to zdravie riešiť ale nikdy mi nič nezistili - vraj som okej. Nemám peniaze, som zadlžená, nemám momentálne prácu lebo žiadnu nezvládam - nie som žiadny prínos pre spoločnosť. Vzťahy - katastrofa. Priatelia - minimum. Rodina - nikto blízky, kto by mne vedel pomôcť, to skôr ja sa musím starať (nemyslím deti - tie nemám ani mať nebudem.) Talent - nikdy nič nebolo ocenené aj keď som sa roky snažila - nemám teda talent na nič. A psychika? Nič ma nebaví, nič ma neteší, nevidím žiadny zmysel, žiadnu víziu do budúcnosti, nič. Lenže nemôžem si dovoliť vegetovať mesiac na psychiatrii aj ked by som to potrebovala, pretože potrebujem zháňať robotu, v ktorej bohvie či vôbec vydržím, ked som v stavoch v akých som. Tak načo je toto celé? Také reči že bude lepšie len treba vydržať a bojovať som už počula. Uverila som tomu a skončila som v ešte väčších sračkách v akých som bola. Pozitívne myslenie - skúšala som a skončilo to dosť katastrofálne. Vraj ma veľa pekného ešte čaká - toto je to pekné? No tak to ďakujem pekne teda, fakt. Nemám už vieru v nič. Keď celý život len padáte hlbšie a hlbšie tak už radšej budete neštastný stále ako sa zbytočne tešiť - potom ma to totiž zloží ešte viac lebo neni dňa kedy by sa niečo neposralo. Načo je toto dobré?
Kto toto vymyslel? Tie životy že zničené detstvo, v škole ťa nikto nemá nikdy rád lebo si divná, ani nevieš prečo, dostaneš depresie, ešte ani nechápeš čo to je a už to zažívaš, potom sa vyserieš aj na učenie a na školu lebo más depresie a každému je to ukradnuté. Ty to riešiť ešte nevieš, neuvedomuješ si to a ostatní na teba kašlú alebo tiež nevedia že čo. Potom si hľadaj robotu za pár šupov, rozmýšlaj každý deň že či vôbec budeš mať na jedlo, na základné hygienické potreby a podobne. Do toho sa furt aj všetko ostatné sype na hlavu. A vstávaj ráno o 6.00 do roboty a furt a dokola a nemaj na nič čas. Ked robíš 8 hodín tak po práci rieš upratovanie, povinnosti, nákupy, varenie a tisíc tých vecí čo sa na teba valí a potom máš dva dni na aký taký oddych ale nemôžeš robiť nič lebo nemáš ani na žrádlo poriadne. A ked robíš 12ky tak maj zabité celé dni a počas voľna doháňaj tie povinnosti čo si nestihla ked si bola v robote. A tých 20 dní dovolenky no to už mi je len výhra. Ani to si nemôžte vybrať kedy vy potrebujete. Nehovoriac o tom, že v robote neustále riešite len zákazníkov pre ktorých ste odpad aj ked o vás nevedia absolútne nič. Ale bud milá a usmievaj sa - to je jedno že to z teba vysaje všetkú energiu a nemáš potom ani chuť žiť.
Musím riešiť milion vecí a nedokážem to pretože neviem spať a potom či spím 5 - 7 - 8 - 10 - 12 - 15 hocikoľko hodín tak v každom prípade som unavená, zničená, bez energie, nevidím zmysel ani v tom vstať z postele. Ležím alebo sedím a kukám do blba. Vlastne ani neviem čo chcem týmto povedať - asi si len potrebujem vyventilovať to čo ma dusí lebo nikto ma nepočúva, nikto nechápe môj stav, nikto nevie pochopiť, že už mám toho fakt plné zuby a že čoskoro ostanem len ležať na posteli a nikdy v živote z nej nevstanem lebo neviem prečo by som mala a nevládzem.