Ja už som na konci so silami. Viem, že väčšina si povie, že mám proste depresiu a mala by som sa liečiť, lenže už som to skúšala a nepomohlo. Môj život je snáď od detstva séria katastrof. Nechápem život, fungovanie sveta. 25 percent času som bola v živote možno ako tak spokojná a zvyšných 75 percent som bola nešťastná. A nemám teda pocit že tých 25 percent času za to stálo, ked vždy ked som bola šťastná som sa tešila a začínala od znova a potom prišli veci, ktoré som poriadne nemohla ovplyvniť alebo sa niečo proste pokazilo a prišiel pád a bola som na tom horšie ako predtým. Čo je také hrozné na samovražde? Prečo je život tak glorifikovaný? Nechápem to. Ľudia sa stále oháňajú tým, že každý si je sám strojcom svojho šťastia - kravina. Neni. Nemáme rovnakú štartovaciu čiaru a na 80 percent vecí nemá bežný človek vôbec dosah a nemá to ako ovplyvniť. Ľudia sú ale tak presvedčený o svojej dôležitosti že si myslia že ich život má nejaký veľký význam, vyšší cieľ, že zrazu na smrteľnej posteli každého osvieti. A nedokážu si priznať že tá ich slobodná vôľa je veľmi obmedzená. Povedzme že sú dvaja navlas rovnaký ľudia s rovnakou genetickou výbavou - už len tá genetika určuje veľmi veľa aký človek bude, výzor si nevyberáme, rodinu si nevyberáme, materiálne zabezpečenie si nevyberáme pri narodení, zdravotný stav si nevyberáme - niekto sa narodí chorý, niekto zdravý, každý sa rodí v iných podmienkach, v inom prostredí, má iné zážitky a skúsenosti a naša genetika a psychika a výchova a celé prostredie určuje ako sa budeme v danej situácii chovať a odolnosť voči stresu si tiež človek nevyberá a niekto zvládne viac a niekto menej. A že život naloží človeku iba toľko koľko zvládne? Tak potom by asi neexistovali samovraždy. Život, vesmír, Boh - každý si to nazve ako chce - na nás zvysoka kašle. Celé mi to príde ako nejaká blbá počítačová hra. Chcela som vždy vyzerať inak - ale okej s výzorom som sa nejak časom zmierila a povedzme že do určitej znesiteľnej miery som spokojná. Zdravotne je to bieda. Pokúšala som sa to zdravie riešiť ale nikdy mi nič nezistili - vraj som okej. Nemám peniaze, som zadlžená, nemám momentálne prácu lebo žiadnu nezvládam - nie som žiadny prínos pre spoločnosť. Vzťahy - katastrofa. Priatelia - minimum. Rodina - nikto blízky, kto by mne vedel pomôcť, to skôr ja sa musím starať (nemyslím deti - tie nemám ani mať nebudem.) Talent - nikdy nič nebolo ocenené aj keď som sa roky snažila - nemám teda talent na nič. A psychika? Nič ma nebaví, nič ma neteší, nevidím žiadny zmysel, žiadnu víziu do budúcnosti, nič. Lenže nemôžem si dovoliť vegetovať mesiac na psychiatrii aj ked by som to potrebovala, pretože potrebujem zháňať robotu, v ktorej bohvie či vôbec vydržím, ked som v stavoch v akých som. Tak načo je toto celé? Také reči že bude lepšie len treba vydržať a bojovať som už počula. Uverila som tomu a skončila som v ešte väčších sračkách v akých som bola. Pozitívne myslenie - skúšala som a skončilo to dosť katastrofálne. Vraj ma veľa pekného ešte čaká - toto je to pekné? No tak to ďakujem pekne teda, fakt. Nemám už vieru v nič. Keď celý život len padáte hlbšie a hlbšie tak už radšej budete neštastný stále ako sa zbytočne tešiť - potom ma to totiž zloží ešte viac lebo neni dňa kedy by sa niečo neposralo. Načo je toto dobré?
Kto toto vymyslel? Tie životy že zničené detstvo, v škole ťa nikto nemá nikdy rád lebo si divná, ani nevieš prečo, dostaneš depresie, ešte ani nechápeš čo to je a už to zažívaš, potom sa vyserieš aj na učenie a na školu lebo más depresie a každému je to ukradnuté. Ty to riešiť ešte nevieš, neuvedomuješ si to a ostatní na teba kašlú alebo tiež nevedia že čo. Potom si hľadaj robotu za pár šupov, rozmýšlaj každý deň že či vôbec budeš mať na jedlo, na základné hygienické potreby a podobne. Do toho sa furt aj všetko ostatné sype na hlavu. A vstávaj ráno o 6.00 do roboty a furt a dokola a nemaj na nič čas. Ked robíš 8 hodín tak po práci rieš upratovanie, povinnosti, nákupy, varenie a tisíc tých vecí čo sa na teba valí a potom máš dva dni na aký taký oddych ale nemôžeš robiť nič lebo nemáš ani na žrádlo poriadne. A ked robíš 12ky tak maj zabité celé dni a počas voľna doháňaj tie povinnosti čo si nestihla ked si bola v robote. A tých 20 dní dovolenky no to už mi je len výhra. Ani to si nemôžte vybrať kedy vy potrebujete. Nehovoriac o tom, že v robote neustále riešite len zákazníkov pre ktorých ste odpad aj ked o vás nevedia absolútne nič. Ale bud milá a usmievaj sa - to je jedno že to z teba vysaje všetkú energiu a nemáš potom ani chuť žiť.
Musím riešiť milion vecí a nedokážem to pretože neviem spať a potom či spím 5 - 7 - 8 - 10 - 12 - 15 hocikoľko hodín tak v každom prípade som unavená, zničená, bez energie, nevidím zmysel ani v tom vstať z postele. Ležím alebo sedím a kukám do blba. Vlastne ani neviem čo chcem týmto povedať - asi si len potrebujem vyventilovať to čo ma dusí lebo nikto ma nepočúva, nikto nechápe môj stav, nikto nevie pochopiť, že už mám toho fakt plné zuby a že čoskoro ostanem len ležať na posteli a nikdy v živote z nej nevstanem lebo neviem prečo by som mala a nevládzem.
Ničota, prázdno a nezmysli
sne-zienka,
čím ťažšie príbehy, tým pozornejšie ich čítam - s kľudom a rozvahou. Robíš to tak aj ty s odpoveďami? Rozhodne som ti nepísal so zámerom nejako sa ťa dotknúť, aj keď pisateľ článkov a kníh veľmi dobre viem, koľkými spôsobmi a akým tónom si dokážu ľudia vysvetliť tie isté vety.
Pozri..., tvoj príbeh nie je z tých, ktoré by boli na písanie - teda písomne ti nikto nevysvetlí podstatu (aj keď som sa o ňu pokúsil v dlhom príspevku). Prečítaj si svoj príspevok (tému) a nájdi tam aspoň jednu konkrétnejšiu zmienku o psychicky náročnej veci, ktorú si prekonávala. Nenájdeš..., nie je tam ani jediná. Píšeš len všeobecne - a preto nemôžeš čakať pochopenie "do hĺbky".
Ale vlastne som ti ani nechcel odpisovať ako reakciu na teba, či vysvetlenie...
Skrátim to... Neviem odkiaľ si, či to nemáš ďaleko do N.Mesta n/Váhom, ale : - Prijala by si moju ponuku, byť mojou "klientkou"? Môžeš to zobrať v priateľskom podaní..., aby si necítila žiadny tlak. Nie som "utajená" osobnosť a preto ti rovno píšem adresu na mail: - mirec411@gmail.com
Reagovať nemusíš, ak chceš, môžeš...
Tomas12345 šírenie evanjelia v prvom rade nie je skutočná práca ale okej. Toto sú napríklad veci, ktoré mňa dokážu mierne rozhodiť. Ja som tiež v cykloch že raz mi je fajn a inokedy nie. Lenže nemôžem si dovoliť len sedieť na riti a šíriť evanjelium. Keby si nemal čo jesť a platil by si v obchode s láskou a vierou v boha ako spomenul dobreuz tak by som bola zvedavá čo by si robil. Každý môže tvrdiť, že nie je stavaný na to pracovať. Drvivá väčšina ľudí ktorí chodia do reálnej práce neskáče od radosti z toho že tam musia chodiť okrem pár šťastlivcov ktorí robia to čo ich naozaj baví, to čím žijú a ešte im to aj prinesie peniaze. Ja osobne nepoznám nikoho kto vstane celý nadšený na budík a potom sa celý šťastný trepe do zamestnania kde niektorý nie sú len 8 hodín ale aj 12 alebo 16 hodín. A musia tam ísť často aj keď im je zle, alebo keď nemajú zrovna svoj fajn cyklus, alebo keď majú proste úplne na hovno obdobie. A nepoznám nikoho kto by sa tešil z toho že v pracovnej uniforme dakde aj 12 hodín stojí človek na nohách, stále má niekoho za zadkom a najlepšie keď robíš so zákazníkmi - to už by sa ti len šírilo to evanjelium. Sú ľudia ktorý sa s prepáčením nemajú poriadne ani kedy vyšťať v robote pretože na to neni čas. A tu zase ide len o to, že niekto má to šťastie a môže si šíriť evanjelium do aleluja, ale niekto bohužial musí robiť to čo som vyššie popísala lebo nemá moc na výber. Ale to len tak na okraj.
mirec411 že čo iné z toho mohlo vzísť ako ťažké a depresívne stavy? A že každý druhý človek sa stretol s podobnými vecami ako ja? Tak k tomu ti poviem len toľko, že s takými psychicky náročnými vecami ako ja sa dosť veľa ľudí nestretlo to mi môžeš veriť, nech to znie akokoľvek arogantne. To že nie som v kóme ani smrteľne chorá ešte neznamená že som rozmaznané dieťa, ktoré nevie čo od dobroty. Tak isto som tu písala, že som sa dlho zaujímala o veci ako pozitívne myslenie, rôzne duchovné a podobné záležitosti a nie pár týždňov alebo mesiacov ale roky - lenže pokaždý krát prišlo niečo čo úplne rozbúralo moje vtedajšie presvedčenie a zhodilo ma to akurát spať k tomu, že šťastie je proste pre niektorých ľudí niečo ako luxus a pre niektorých aj všetka snaha nech je akokoľvek veľká proste vždy skončí fiaskom. Lebo život nie je spravodlivý a tak to proste je a to som si nevycucala z prsta, to píšem na základe svojích osobných skúseností - to že ty si mal iné skúsenosti je samozrejme pre teba fajn a tak je jasné že moju situáciu vidíš z úplne iného uhľa pohľadu ako ja a práve preto som sem napísala - aby som videla aj iné uhly pohľadu, pretože ja už som nebola schopná sa na to všetko dívať z iného konca. Takže neviem ako si prišiel na to že za vnímavého a chápavého prijmem len toho, kto mi schváli moje stonanie - nikomu som tu nenadávala pokiaľ viem - ani som sa nesnažila vehementne presviedčať všetkých, že nikto na tom nie je horšie ako ja - viem že mnohý na tom horšie sú - to nepopieram, len som chcela povedať, že to že inde sú na tom ľudia horšie moju situáciu nerieši. A tak isto som nepovedala že nikto ma TU nechápe a že sa mi nikto nesnažil pomôcť. Len som hľadala odpovede na niektoré moje otázky a iné náhľady na život a čo ešte môžem ďalej spraviť ale z depresií sa proste v priebehu dvoch troch dní len tak asi nevyhrabem. A že či som niekomu aspoň poďakovala? Nie, nepoďakovala a nezvyknem ľuďom už ďakovať ani prosiť o niečo a podobné zdvorilostné kecy. Taká proste som. Od kedy mi zomrela mama tak som vyrastala v prostredí kde sa strašne dbalo na to čo je akože ,,správne´´ a za všetko treba ďakovať a prosiť, lenže reálne to celé bolo faloš. Človek môže byť zdvorilý ako chce, napísať ďakujem, nesmierne si to vážím a prosím toto a tamto to tiež dokáže skoro každý a pritom reálne za tvojím chrbtom sa ten človek z tvojej pomoci len smeje, neváži si nič čo pre neho spravíš a môže ťa prosiť a ďakovať ti sto krát - videla som to pravidelne. Takže uprednostňujem činy a celkové správanie pred slovami a frázami. Ak som bola a ak som niekomu vďačná tak ver že tí ľudia to vždy spoznali z môjho správania a z mojích činov a časom zistili že si to viem vážiť. Komu som vďačná - ten to proste zistí. Ja tiež nepotrebujem vďaku a prosenie. Som radšej keď mi človek narovinu povie čo chce, čo potrebuje a ja to proste spravím ak si toho človeka vážim a ak mi za to stojí. Nepotrebujem aby za mnou prišiel s prosíkom. A nemusí mi za to ďakovať, radšej budem keď svojím správaním mi dá najavo, že som pre neho dôležítá, že sa na mňa nevykašle pri prvom probléme a podobne. Hlavné je pre mňa ked je ku mne niekto úprimný a hlavne mi hovorí veci na rovinu a priamo. Čo mám z toho keď ma niekto prosí o niečo a pritom to prosím je len kec a slovo? Čo mám z toho keď mi poďakuje ale nemyslí to vážne a správa sa potom ku mne bez absolútneho rešpektu a úcty?
A tak isto chcem dodať, že nemám nič proti tebe a neviem čím si si prešiel, mohli to byť veľké veci keď ťa to priviedlo k určitým myšlienkam a som rada za tvoj náhľad na moju situáciu, len proste sa zrejme v zásadných veciach nezhodneme, lebo ľudia sú rôzny.
Podľa toho čo tu píšeš, si veľký odborník, veď vždy spochybňuješ to, čo ja poviem o stravovaní alebo športe. Online prác za PC je kopec, Ty len zjavne hľadáš výhovorky, prečo sa nedá toto a hento.
Kalgan1 :
To by som robiť nemohol, pretože moja chorba je v cykloch, raz mi je fajn, inokedy nie. To by ma nadriadený hned vyhodil z práce mať takého nestáleho zamestnanca ako som ja. Ja na prácu stavaný nie som a v podstate ani o prácu nestojím, jedine moja skutočná práca je šírenie evanjelia.
dobreuz :
70%ˇje zamestnaných pretože majú bud vysokoskolské vzdelanie alebo sú zdraví a vedia i fyzicky makať.
O strave viem len základy, do hlbky už nie, takže sotva by zo mna bol dáky online tréner.
Tomas12345 mohol by si aj nejake administratívne prace robit, ak budes na profesii vytrvaly, tak sú tam ponuky na jednoduche kancelarske prace, zapisovanie, prepisovanie, tabulky... Alebo robit dakde na recepcii alebo na vratnici...
Tomas12345 aha, takže 70 % ľudí je nezamestnaných, hej? A mohol by si pracovať ako online tréner, veď vieš predsa všetko o strave aj športe tak by si mohol pomáhať ľuďom žiť zdravšie a zároveň by si zarobil :)
aktualizácia.
Tomas12345 a Tvoji rodičia? Keby že nezarabajú veľa tak by si musel ísť makať. Zaplať v obchode láskou alebo vierou v Boha a uvidíme...
