Ahojte, neviem ci sa mi da nejak poradit alebo len sa vyrozpravam. V kazdom pripade to tu pisem. Cely moj zivot robim len to, co chce druhi a potom to vzdy aj tak skonci zle. Samozrejme najvacsiu chybu som spravila ja a od nej sa to uz vlieklo cely zivot az doteraz.
Po zakladnej skole som nevedela kam chcem co chcem, moji rodicia usudili samozrejme gymnazium, tak som sla. Pritom neskor som zistila, ze lepsia by uz bola obchodna akademia ako gympel, z ktoreho som vlastne nic.
Dalsi krok, teda vyber vysokej skoly a tam bola osudova chyba. Znovu som nevedela co kam, bolo mi to jedno, nevedela som si nic predstavit. Vtedy som mala aj frajera, ten sa prihlasil externe na ekonomicku skolu. A samozrejme ja zblbnuta som chcela ist studovat spolu s nim, aby sme boli spoluziaci, nic ine ma nezaujimalo. Lenze studium bolo externe a nasi mi ho platili. Po prvom pol roku som si uvedomila, ze ma to straasne nebavi, nechapem tomu a nerozumiem nic. Spanielska dedina, nevedela som o com je rec. Chcela som skoncit a od noveho roka zacat to co ma bavi, lebo som uz zistila co to je. No vtedy nasi razne zakrocili a povedali nie! Ked uz som sa raz na to dala dokoncim to. Pritom podla mna este bol cas na zachranu, lepsie ako mat dokazeny zivot ako teraz. Tak som pokracovala dalej plakavala cele dni, stresy a moje ucenie bolo len o biflovani, ziadne porozumenie co citam ani pocitam. Skola mi znicila komplet celu psychiku. Nakoniec som skolu dokoncila, aj ked o rok naviac lebo som nemala vsetky skusky.
Po skonceni vysokej si rodicia mysleli, ze mam asi vsade dvere otvorene, lenze nie. Jazyk neviem, uctovnitvo taktiez. Bojim sa soferovat, trasiem sa. Zo vsetkeho mam strach. Roboty som striedala po mesiacoch, lebo vsetko to bola len ekonomika a ja som nemala a ani nemam o tom sajnu, nici ma to a nemam k tomu absolutne najmensi vztah.
Kvoli skole co som vystudovala mam pokazeny zivot. Vsade trpim a placem. Nemozem robit to, co chcem. Robim vsetko nasilu. Zo vsetkeho mam priserny stres, lebo nicomu nerozumiem. To neni to co som chcela ja aj ked som si to uvedomila neskor.
Dalsia vec, zachranu som videla v partnerovi, myslela som, ze ten ma vytiahne z mojho stavu v akom som. Chcela som mat dieta a popri materskej by som si spravila bakalara, skolu co ma bude bavit a mozem sa v tom potom aj zamestnat, ale nic, len nepochopenie a odkop. Ma svoje nazory, svoje predstavy. Ked mu to vysvetlim, nechape ma.
Jednoducho moj zivot je len podla druhych, robim lebo musim, ucim sa jazdit lebo to chcu druhi, vsade idem nasilu, vstavam nasilu. Cele dni mam len nechut a stres. A keby sa mam dat na ucenie este aj cez vikend nedam to. Som velmi slaba a psychicky labilna. Neviem sa naucit ani soferovat, pretoze sa mi trasu nohy aj ruky, som niekedy strasne nesustredena a mimo, neviem preco. Pritom si poviem ze vsetko viem co a kedy, ale aj tak sa trasiem a cakam kym ma trafi infarkt.
Neviem co dalej, viem, ze ludia sa maju na tom aj horsie, ale som v zacarovanom kruhu. Ked si najdem novu pracu, vzdy ma tak ovplyvni, ze sukromny zivot nezijem, len myslim ako pojdem zase do roboty a nic ine si neviem uzit, myslienkovo som v strese kedy idem kedy pojdem co budem robi atd. Nikto ma nechape. Vsade citam, ze ked mam z niecoho strach mam sa tomu postavit, ale aj ked sa staviam a snazim, vobec to neustupuje. Na konci si len poviem, tak nech ma porazi a ked pride jedna chvila kludu, placem ako male decko a stale takto dokola. Nevladzem a neviem zit.