Mám pocit, že už som prípad ozaj pre psychiatra. Poslednú dobu (už taký mesiac) som stále smutná,nič ma nebaví, nevládzem robiť nič, nemám náladu a dokonca aj známky sa mi zhoršili v škole. Stále rozmýšľam a rozmýšľam a nedokážem byť šťastná. Najradšej by som bola sama, niekde vypadla do zahraničia a už sem nikdy neprišla. Chcem mať pokoj a nie žiť v strese. Mne totižto stres robí škola. Nie učenie, ale spolužiaci. V škole sa snažím usmievať sa, no v skutočnosti vo svojom vnútri zomieram.
Nebavia ma ani rozhovory spolužiakov, najradšej by som bola stále ticho. Niektorí mi prídu strašne falošní a preto sa radšej stránim od ľudí. Najradšej som sama.Ale na druhej strane nechcem byť taká tichá v triede...chápete ? S ktorou sa nikto nebude baviť a tak...Ale už teraz patrím medzi najtichšie osoby v triede a neviem prečo ale dosť ma to raní. Keď si po škole zhrňiem to, koľko som toho povedala, a či sa mi nestal nejaký trapas (proste ak nie som spokojná s tým dňom v škole) tak upadnem ešte do väčšej depky. Viete no, ja si to až príliš vážne beriek k srdcu. Neviem sa uvoľniť, vždy si poviem že, šak o nič nejde, ale nepomáha to. Pritom doma som normálna. A nepíšte mi tu prosím niečo typu: Zmier sa s tým, lebo to ma privádza ešte do väčšieho šialenstva. Ľudia, myslíte že mám depresiu a trochu príznaky i sociálnej fóbie ? A ja si vždy pred školou poviem, že uvoľni sa, veď o nič nejde a akonáhle prídem do školy, keď poviem niečo, popletiem to a pôsobim ako taký ťuťko.
A ešte je tu jedna vec. Mám spolužiaka, ktorému sa páčim, on je inak zhovorčivý a taký no ukecaný...a on si o mne musí myslieť, že som fakt divná, že skoro nič nerozprávam pritom ja sa iba bojím. Mám pocit menejcennosti a keď vidím, že sa mu páčim tak to nechápem. Viem, že nie som škaredá. Achjaj, toľko pocitov v jednej osobe... mám pocit, že mi z toho zachvíľu šibne. Ešte som dostala aj pár známok zlých známok v tomto čase :( a vždy sa učím na jednotky/ dvojky.
Povedzte mi čo msom za človeka, že nemám rada ľudí, nedôverujem im. Kaźdý sa po čase ukáže že je falošný.
Nebaví ma škola, nemám rada ľudí
Ahoj stratenaa :-) .. perfektná taktika , presne tak , čím viac sa budeš myšlienkou zaoberať tým viac bude rásť a bude silnejšia. Dokonalé.
S takýmto myslením ti bude hneď lepšie.
To ma mrzí čo si zažila , ach niektorí učitelia sú niekedy fakt príšerní.
Škoda že si to neriešila s vedením pretože to bola šikana. Pozri je to už minulosť , chápem že to bolo nepríjemné a zlé ale je čas to spracovať a nechať odplávať preč. Ako to urobíš ? Odpustením .. ok u tohto zdraví rozum bude kričať jasné a veľké nie ale ak sa naučíš odpustiť tak sa zbavíš hnevu a nenávisti .. Odpustiť myslím v hlave. Inakšie takto , keď sa naučíš odpúšťať tak to neznamená že hneď keď ťa niekto využije že mu odpustíš a budeš s ním zase za dobré .. odpúšťame ale nezabúdame. Odpustenie je o tom zbaviť sa tých zlých pocitov , myšlienok , hnevu a nenávisti ktoré škodia jedine nám. Daná učiteľka mohla mať sama nevyriešenú minulosť , dusila v sebe hnev a nenávisť a mohla si ju vybíjať na tebe alebo holt zažila niečo v živote čo z nej spravilo práve takú aká je.
Ahoj BielyTesak ja som si všimla, že môj problém je v tom, že všetko až príliš riešim. Ja som sa rozhodla že si vymyslím takú taktiku že nad tými vecami rozmýšľať nebudem. Nebudem rozmýšlať nad tým koľko toho poviem, ako to poviem a tak. Lebo príliš riešim všetko. Budem sa snažiť ovládať myšlienky. Nájdem si niečo čo mi zamestná hlavu. Pred pár dňami som si aj pozrela Sajfove video Ako prekonávam trému. Ten Sajfa, to je fakt frajer :) A on hovoril, že čím viac rozmýšľal nad nejakým vystúpením tak tým viac začal stresovať.
A čo sa mi stalo v minulosti ? Fuu tak napríklad na základke ma stále jedna stará učiteľka strápňovala pred celou triedou (dávala mi aj prezývky) a nútila ma chodiť k tabuli, počítať príklady. Pritom vedela, že mi matika nejde a že to vypočítať neviem. Ostatní keď išli k tabuli, tak keď to nevedeli vypočítať, tak im pomohla a mne ? Na mňa začala kričať a neviem čo ešte. Robila to 3 roky vkuse. A aj odvtedy som bola taká viac uzavretejšia a smutnejšia.
Strašne mi ublížila a pred ostatnými spolužiakmi som sa cítila trápne, oni z toho celého mali zábavu. Nikto nevedel a doteraz nevie, že som kvôli nej plakala.
stratenaa - povedal by som že tým ako rastieš a vyvíjaš sa sa aj preukazuje tvoja pravá povaha ktorá je viac introvertná od ostatných.
Byť introvertom je v poriadku .. máme radšej ticho a pokoj , spoločnosť menej ľudí atď.
Máš ľahkú depresiu , nemusíš sa strachovať .. ako som už písal padne práve vtedy keď sa dokážeš prijať .. je to jednoduché , sme už takí akí sme avšak môžme sa meniť , môžme svoje správanie zdokonalovať , odstraňovať chyby a učiť sa avšak najprv sa je treba prijať. Všetky problémy treba najprv prijať aby si ich mohla vyriešiť.
Príklad na mojej chorobe .. aby som si ju uľahčil a cítil sa lepšie tak som ju musel prijať , teraz ju viacej ovládam a myslením kontrolujem takže sa aj cítim lepšie.
"Tiež si hovorím, že načo sa v tom rýpem, že prečo myslím na minulosť a trápim sa kvôli nej... ale tie myšlienky sú silnejšie ako ja, nedokážem si proste pomôcť" - nedávaj tým myšlienkam pozornosť .. ak im budeš dávať pozornosť tak aj budu rásť a čím viac budu rásť tým ťažšie sa ich zbavíš. Radšej sa v daný moment uvedom a vytlač tu myšlienku nejakou peknou .. väčšinou odporúčam prírodu , nejaké zvieratá atď .. to už je na tebe čo si vyberieš ale chápeš čo myslím nie ?
Čo ťa trápi v minulosti ? Kvôli čomu zlému sa stále trápiš ? Toť otázka. Vieš minulosť nám dláždi budúcnosť , ak ju nedokážeme vyriešiť tak nám dláždi zlú budúcnosť a naopak ak ju vyriešime tak dláždi dobrú budúcnosť .. zlé veci ktoré sa nám dejú môžeme obrátiť a využiť. Učiť sa z nich , silnieť .. dokážu nás budovať ak pochopíme že to zlé čo sa nám deje sa nám deje práve aby nás to učilo a napokon keď sa poučíme tak je dôležité odpustiť , či už inej osobe alebo sebe a odhodiť to zlé .. Minulosť nezmeníme ale môžme sa vďaka nej budovať a vyhýbať sa tak chybám v budúcnosti.
Práve všetko zlé čo sa mi stalo ma vybudovalo a spravilo to zo mňa človeka ktorým som dnes .. priam jednoduché , viem , nikto nechce trpieť ale poviem ti , neľutujem ani minútu bolesti pretože ma dostala práve tam kde som dnes a som takto šťastný. Nakoniec ma začalo baviť bojovať a psychicky sa prekonávať , každým pádom silniem a to je práve to najzaujímavejšie ...
Trocha som sa rozpísal ale je toho hodne o živote .. ok povieš si ale veď ja nie som ako ty .. tiež som začínal a nemal som nič , v mojich myšlienkach ma svet nenávidel no nakoniec som to zvládol.
Dá sa to len človek musí zistiť ako na to :-)
Sama neviem, čo si o sebe mám myslieť. Nechápem samú seba. Neviem, čo so mnou je
Ja si aj poviem na druhý deň že budem uvoľnená, veselá, a keď prídem do školy tak mi akokeby prepne a nedokážem to.
Keď je to naozaj začínajúca depresia tak som v ****. Neviem ako sa z toho vyhrabem. Ani na učenie už nemám chuť a vtedy som mala. Nedokážem sa sústrediť proste.
Ahoj Cliattsi, no ja som si všimla že tým nástupom na strednú školu mi začalo "hrabať". Dovtedy bolo všetko v poriadku, takéto stavy som nemala.A už odmalička som taká viac hanblivejšia ako ostatní. Aj v škôlke si pamätám, že som bola taká tichšia.
Este by ma zaujimalo, ci to vzdalovanie sa od ludi zacalo uz niekde v detstve a oci sa to postupne nezhorsovalo az doteraz-to je otazka1.)
Otazka2.) - Len upresnuje otazku c.1. Ide mi hlavne o to, ci si mala aj pred tymto obdobim depresie (za posledne mesiace) ten pocit toho vzdalovania sa ludi (napr. tak 5 rokov dozadu).
Lebo teraz mas asi depresiu, negativne myslienky ti idu stale do hlavy a nejdu zastavit. Otazka je ale ci to Vzdalovanie sa od ludi prebiehalo aj vtedy, ked si u seba tieto myslienky, KTORYCH SA NEDALO ZBAVIT NEPOZOROVALA ( teda urcite asi tak pred 5 rokmi priblizne, lebo nepoznam tvoj cely pribeh
). V tomto obdobi (5 r. dozadu) si aj mohla mat negativne myslienky, ibaze NEBOLI TAKE, ZE SA ICH NEDALO ZBAVIT. Neviem, ci chapes.
Otazky kladiem aj preto, lebo porovnavam teba so mnou, lebo ja som mal tiez depresiu.
A este napis, ci si aj hanbliva odmalicka.
Cliattsi chodím na strednú, som prváčka. Áno presne, mám pocit, že sa vzďaľujem od nich.
Verbena no ja si budem musieť niečo fakt nájsť lebo tie myšlienky mi ubližujú. Tiež si hovorím, že načo sa v tom rýpem, že prečo myslím na minulosť a trápim sa kvôli nej... ale tie myšlienky sú silnejšie ako ja, nedokážem si proste pomôcť
na ludí su musíš zvyknuť... možno si len nerozumieš s rovesníkmi,.. ja to mám uz od skolky.. cez zakladnu, strednu,... dnes mám 30 a moji kolegovci su odo mna starsí,.. s rovesnikmi si nerozumiem..
v kazdej robote kde som bola tak som mala starsie kolegyne okolo 35-40 a s tymi som nemala ziaden problem...
tak ak máš 16+ nájdi si brigádu v obchode, medzi ludmi budes, najlepsia je pokladna, ked musis komunikovat s ludmi...
nerieš čo si robila , ako si a chovala, co bolo v skole... nerieš!
lebo skodiš iba sama sebe,.. ked si to dokola budeš prehravať..
ked vyjdeš zo skoly a zavrieš za sebou dvere, tak nech skola ostane tam kde je... a ty sa pozeraj len do predu...
asi sa nudíš... tak si najdi brigádu, koníček, chod sa prejsť, korcule, behať... cokolvek... venciť psíky do utulku... lebo ked sa nudíš tak len na somariny myslíš...
