Mám pocit, že už som prípad ozaj pre psychiatra. Poslednú dobu (už taký mesiac) som stále smutná,nič ma nebaví, nevládzem robiť nič, nemám náladu a dokonca aj známky sa mi zhoršili v škole. Stále rozmýšľam a rozmýšľam a nedokážem byť šťastná. Najradšej by som bola sama, niekde vypadla do zahraničia a už sem nikdy neprišla. Chcem mať pokoj a nie žiť v strese. Mne totižto stres robí škola. Nie učenie, ale spolužiaci. V škole sa snažím usmievať sa, no v skutočnosti vo svojom vnútri zomieram.
Nebavia ma ani rozhovory spolužiakov, najradšej by som bola stále ticho. Niektorí mi prídu strašne falošní a preto sa radšej stránim od ľudí. Najradšej som sama.Ale na druhej strane nechcem byť taká tichá v triede...chápete ? S ktorou sa nikto nebude baviť a tak...Ale už teraz patrím medzi najtichšie osoby v triede a neviem prečo ale dosť ma to raní. Keď si po škole zhrňiem to, koľko som toho povedala, a či sa mi nestal nejaký trapas (proste ak nie som spokojná s tým dňom v škole) tak upadnem ešte do väčšej depky. Viete no, ja si to až príliš vážne beriek k srdcu. Neviem sa uvoľniť, vždy si poviem že, šak o nič nejde, ale nepomáha to. Pritom doma som normálna. A nepíšte mi tu prosím niečo typu: Zmier sa s tým, lebo to ma privádza ešte do väčšieho šialenstva. Ľudia, myslíte že mám depresiu a trochu príznaky i sociálnej fóbie ? A ja si vždy pred školou poviem, že uvoľni sa, veď o nič nejde a akonáhle prídem do školy, keď poviem niečo, popletiem to a pôsobim ako taký ťuťko.
A ešte je tu jedna vec. Mám spolužiaka, ktorému sa páčim, on je inak zhovorčivý a taký no ukecaný...a on si o mne musí myslieť, že som fakt divná, že skoro nič nerozprávam pritom ja sa iba bojím. Mám pocit menejcennosti a keď vidím, že sa mu páčim tak to nechápem. Viem, že nie som škaredá. Achjaj, toľko pocitov v jednej osobe... mám pocit, že mi z toho zachvíľu šibne. Ešte som dostala aj pár známok zlých známok v tomto čase :( a vždy sa učím na jednotky/ dvojky.
Povedzte mi čo msom za človeka, že nemám rada ľudí, nedôverujem im. Kaźdý sa po čase ukáže že je falošný.
Nebaví ma škola, nemám rada ľudí
Biely Tesak- ja ti to ani poriadne neviem vysvetliť :)
Jednoducho povedane, kontrolujem sa - svoje prejavy kedy a ako sa mam usmiať, kedy sa ako tváriť, ako ku komu pristupovať.
Keď si hanblivý, nevieš moc dobre reagovať na ľudí spontánne. Prv než sa priblížim k človeku, rozmyslím si, čo poviem a ako sa pri tom budem tváriť.
LEBO: Ak by som to neurobil, mohol by som pôsobiť rozhádzane - a to hlavne pri mladých ženách :).
Viem ako sa prejavovali moje emócie. Keď som si išiel na ZŠ spolužiačke pre úlohy-katastrofa. Tak som sa to naučil kontrolovať. Ale čo kontrolujem? No to sú tie emócie- Pozerám sa na jej tvár, som z toho rozhádzaný, moje telo proste reaguje. A toto by sa vraj nemalo potláčať. Tak tomu ja rozumiem.
Alebo niekto na mňa nahnevane skríkne a ja sa môžem aj rozplakať. A zase sa nerozplačem preto, lebo túto emóciu som sa naučil blokovať, aby nevyšla na povrch. Niekedy sa to ale neda a vyjde.
Keď sa idem opýtať v meste kde je taká a taká ulica, idem veľmi opatrne k človeku a nechcem ho vystrašiť. Žiaľ neviem byť spontánny.
Ale toto je ťažká téma na vysvetľovanie.
Napr. si aj myslím, že som dajme tomu škaredý. Už to, že si to myslím (a viem, že nie som pekný) ovplyvňuje ten proces prihovorenia sa človeku. A túto myšlienku som sa naučil vedome blokovať.
A občas totiž som povedal aj nejaku hlupost ktora nezapadla do kontextu. Tiez je to moj prejav. Ja neviem. Tazko sa to vysvetluje.
Takisto- keď sa ja na.niekoho nahnevam a pustim sa doňho (už sa to dávno nestalo)-tak to tiež kontrolujem. Jednak 1.)preto, aby som neurazil človeka a nezhoršil si s ním vzťah
2.) ak by som sa pohadal, tak by som mohol posobit rozhadzane-preto aj pocas hadky-hnevu dobre rozmyslam, ako sa prejavim- to je "pokrok" (?). Je to ale kontrola emocii, ktore u inych ludi prebehnu spontanne a nerusene (inak by som sa poriadne zasekol, co sa stavalo ked som bol maly).
3.) ak by som sa pohadal, bolo by mi dost trapne za nim ist a riesit ze som to tak nemyslel. Je to o nicom.
Ale zistil som, ze ak sa s niekym zacnem hadat, TAK STRACAM SOCIALNU FOBIU. To je urcity mechanizmus, ktory to paradne vyblokuje :). A normalne sa mi aj stalo, ze som isiel po ulici, bol som na seba poriadne nasraty, tak som si aj dobre zakrical a ludia sa pozerali.
Cize takto nejako som to myslel.
Píšeš "Tie emócie , hmm , tie je dobre prejavovať .. ako myslíš ako ich nepotláčať ? Myslíš to tak že nedokážeš ovládať svoju myseľ alebo keď sa niečo zlé stane tak potlačíš tie zlé myšlienky len aby si nemusel cítiť bolesť z nich ?"
....myslel som to asi tak, ze nebranim prejavom svojich emocii:PLAČ, SMÚTOK, RADOSŤ, PREKVAPENIE, HNEV, ZVEDAVOSŤ(?), ODPOR VOČI NIEKOMU, VYJADRENIE NESYMATIÍ/SYMPATIÍ ( to môže brániť strach).
A tiež ešte asi aj to, že keď sa niekoho zľaknem, alebo ako by som to povedal, tak by som to nemal blokovať. Lebo je to telu vlastná reakcia, akou sa vyrovnáva so situáciou (neistou).
Lebo v prirode to funguje tak,že jed sa zlakneš, tak bud zamrzneš(znehybnieš) alebo utekáš. Ale pokial ty sa zlakneš a ešte tento prejav aj koriguješ tak ktovie či to s tebou urobí.
Všimni si spontánnych ľudí, ako to robia- keď sa zľaknú, vidíš to na nich. Ale ty, ja a myslím že aj aurorka temy to zakrývame. Mne sa to nezdá. Ja viem, že ked to nebudeš robiť, budeš na posmech.
Hanblivi ludia sú v spolocnosti dost handicapovaní.
Ale si predstav, že ja som aj začal ludom hovorit, ze som hanblivy. Je to zaujimava skusenost. Horsie by to bolo pri nevyzretych jedincoch na skolach :)
Vychadzam ale z tej predstavy, ze clovek by sa sam za seba NEMAL HANBIT AJ KED JE HANBLIVY. Mal by sa taky prijat a spolocnnost by to mala respektovat. A ten jedinec by S TYMTO VEDOMIM MAL NA VEREJNOSTI AJ VYSTUPOVAT. A mal by si uvedomit, ze aj napriek tomu ako posobi, je si rovny s ostatnymi. Je ale iny typ cloveka.A to je naozaj tazke -pre mna urcite.
cozeee - skôr už nedovoľujem ľuďom aby mi mohli ublížiť. Tým som si len spracoval minulosť.
BielyTesak4 - Takže si to začneš predstavovať automaticky v podvedomí. Ani to nevnímaš. Nemusíš vedome.
cozeee - Tak aspoň som ťa rozosmial :-) A hovorím že to robím stále ?
Spravil som to takto len raz, naučil som sa ako na to a už si nemusím predstavovať nič. Priam jednoduché , efektívne a hlavne zdarma. :O
BielyTesak4 - Máš pravdu, zasmiala som sa. Hlavne na tej predstave. Nemôžeš chodiť po svete a zmieriť sa s každým problémom, či už vážnym alebo nie, pomocou predstáv. Veď nebudeš vnímať realitu. Budeš žiť vo falošných predstavách. To je teda výhra ti poviem. Budeš len na smiech a nie na pomoc.
cozeee - Odpúšťam ale nezabúdam na chybu ktorú daný človek urobil v zmysle že mu nebudem naivne dôverovať znova. Ten človek už u mňa skončil avšak odpustením sa zbavím hnevu a nenávisti k nemu a celkovo v sebe.
Hm , s depresiou sa nerodíme , má pôvod v niečom čo sme zažili. Veľmi často práve nespracovaná minulosť spôsobuje depresiu.
Ach , za toto ma zabiješ no ... predstavím si seba a daného človeka postaveného s odstupom oproti mne. Daný človek si kľakne a prosí ma o odpustenie .. odpustím mu. .. Následne sa on postaví a kľaknem si ja .. Prosím ho o odpustenie a on mi odpustí. Obe časti musia byť splnené a musí sa to myslieť úprimne.
Pre mňa za mňa sa smej na tom alebo si na to nadávaj , je to tvoj názor avšak takto som si vyriešil minulosť ja a aj práve toto vyriešilo minulosť mnohým iným ľuďom.
Zničená psychika ? Dá sa vyriešiť .. ale chce to na nej pracovať.
Neviem ako ty ale radšej odpustím a budem cítiť klud a pokoj akoby som mal v sebe stále dusiť hnev a nenávisť a kričať do neba prečo sa to stalo mne ? Tak stalo , čo narobím .. avšak život ide ďalej. Dalo mi to skúsenosť , som vďaka tomu silnejší a idem ďalej.
BielyTesak4 - To akože odpustením porazím depresiu ? Zaujímavé.
Ako u teba to odpustenie prebieha ? Lebo ja si neviem predstaviť, žeby som ľuďom, ktorí mi zničili psychiku, odpustila len tak, že si v hlave zmyslím: ,,Odpúšťam im" a som fit.
A čo všetky tie spomienky z minulosti ? Prenasledovať ma budú celý život. To mi v boji proti depresii bude brániť, aj keby som odpustila.
Veď sám hovoríš: Odpustíš, ale nezabudneš.
cozeee - Treba rozlišovať hypnóza - stav mysle a hypnoterapia - psychoterapia za pomoci hypnózy. Pomocou obyčajnej hypnózy sa môžeš uvoľniť, dostať sa do lepšej nálady a pod. Hypnoterapia je skôr umenie. Dobrý hyp. dokáže pomôcť človeku nájsť príčinu problémov, vysporiadať sa so zážitkami z detstva, zbaviť fóbie, blokov, zlozvykov, zajakávania a pod. Ale často ju využívajú napr. herci, športovci aby dosiahli lepšie výsledky. Len takto krátko, nechcem sa rozpisovať.
cozeee - A to je práve to pretože tie zlé spomienky budú. Poviem ti čo by si cítila keby stretneš daného človeka .. Hnev , nenávisť , smútok , strach , úzkosť atď.
Hah , odpustenie neradím len tak pre nič za nič , bol to prvý krok ktorý som urobil aby som spracoval minulosť a zničil depresiu. Preto ani dnes tie zlé spomienky vo mne nevyvolávajú nič. A daní ľudia ? Žijú si svoje životy , ja si žijem svoj. Keby ich stretnem tak mi to je jedno pretože si idem už svojím životom.
BielyTesak4 - Neozvala by som sa k nim. A zlá spomienka by vo mne vyvolala úzkosť, depku alebo niečo iné. Nič príjemné.
