Mám pocit, že už som prípad ozaj pre psychiatra. Poslednú dobu (už taký mesiac) som stále smutná,nič ma nebaví, nevládzem robiť nič, nemám náladu a dokonca aj známky sa mi zhoršili v škole. Stále rozmýšľam a rozmýšľam a nedokážem byť šťastná. Najradšej by som bola sama, niekde vypadla do zahraničia a už sem nikdy neprišla. Chcem mať pokoj a nie žiť v strese. Mne totižto stres robí škola. Nie učenie, ale spolužiaci. V škole sa snažím usmievať sa, no v skutočnosti vo svojom vnútri zomieram.
Nebavia ma ani rozhovory spolužiakov, najradšej by som bola stále ticho. Niektorí mi prídu strašne falošní a preto sa radšej stránim od ľudí. Najradšej som sama.Ale na druhej strane nechcem byť taká tichá v triede...chápete ? S ktorou sa nikto nebude baviť a tak...Ale už teraz patrím medzi najtichšie osoby v triede a neviem prečo ale dosť ma to raní. Keď si po škole zhrňiem to, koľko som toho povedala, a či sa mi nestal nejaký trapas (proste ak nie som spokojná s tým dňom v škole) tak upadnem ešte do väčšej depky. Viete no, ja si to až príliš vážne beriek k srdcu. Neviem sa uvoľniť, vždy si poviem že, šak o nič nejde, ale nepomáha to. Pritom doma som normálna. A nepíšte mi tu prosím niečo typu: Zmier sa s tým, lebo to ma privádza ešte do väčšieho šialenstva. Ľudia, myslíte že mám depresiu a trochu príznaky i sociálnej fóbie ? A ja si vždy pred školou poviem, že uvoľni sa, veď o nič nejde a akonáhle prídem do školy, keď poviem niečo, popletiem to a pôsobim ako taký ťuťko.
A ešte je tu jedna vec. Mám spolužiaka, ktorému sa páčim, on je inak zhovorčivý a taký no ukecaný...a on si o mne musí myslieť, že som fakt divná, že skoro nič nerozprávam pritom ja sa iba bojím. Mám pocit menejcennosti a keď vidím, že sa mu páčim tak to nechápem. Viem, že nie som škaredá. Achjaj, toľko pocitov v jednej osobe... mám pocit, že mi z toho zachvíľu šibne. Ešte som dostala aj pár známok zlých známok v tomto čase :( a vždy sa učím na jednotky/ dvojky.
Povedzte mi čo msom za človeka, že nemám rada ľudí, nedôverujem im. Kaźdý sa po čase ukáže že je falošný.
Nebaví ma škola, nemám rada ľudí
Also Alex - Ja tiež toho v škole nenarozprávam veľa. V podstate nič, len keď sa ma niečo niekto pýta. Keď niečo potrebujem ja, tak sa ani neozvem. Bráni mi v tom hanblivosť a strach z toho, že ma vysmejú.
Stále do mňa podbiedzajú, že prečo som ticho, bla, bla, bla. Ale to je presne to, o čom hovoríš. Nepoznajú ma a nemajú potuchy, koľko toho narozprávam. By normálne onemeli od úžasu. No taká dokážem byť len s ľuďmi, okolo ktorých sa cítim dobre, na ktorých vidím, že sú ku mne úprimní a majú ma úprimne radi. Bohužiaľ, ich nie je veľa. Skoro nikto ma naozaj nepozná, len najbližšia rodina.
Som v triede medzi takými... ako to povedať... ? Zo všetkého si robia srandu, takých ľudí, ako ja sa vysmievajú, debaty úchylné, proste des. Nevybúrení pubertiaci.
Ale priznám sa, že ani ja sama sa nemám rada, preto, aká som.
Ahoj stratená,
Už sa cítiš lepšie, alebo si stále stratená? Pripadá mi to, že možno prechádzaš dákym depresívnych stavom a možno máš aj nábeh na sociálnu fóbiu. Chcem sa spýtať: teší ťa niečo? Keď nie si v škole, tak sa cítiš dobre?
Je pravda, že je asi ťažšie byť introvertom, ale je nás veľa ☺️! Keď mne ešte záležalo na mienke ľudí, tak mi niekedy pomáhalo uvedomiť si, že v podstate nikto ma nesleduje tak pozorne, ako ja sama seba. Chcem tým povedať, určite si jediná, kto počíta, koľko si toho cez deň povedala. Ostatným ľuďom na nás až tak veľmi nezáleží, teda väčšinou nie.
Ozaj a ten ukecaný chlapec ... veď to by mohlo byť príjemné, nie? On by kecal a ty by si nemusela hovoriť, ale postupne by si možno začala chcieť vyjadriť svoj názor. Ak si si všimla, že sa mu páčiš, tak si schopná vnímať aj pozitívne podnety. To je dobre. A prosím ťa, nečuduj sa, že sa mu páčiš, iste sú dobré dôvody. Dôležité je, či sa aj on tebe páči. Tvoje pocity a túžby sú rovnako dôležité ako kohokoľvek iného.
Si múdra, podľa toho, ako píšeš a rozmýšľaš. Bodaj by to netrvalo roky, kým si uvedomíš svoju hodnotu. Prajem veľa šťastia.
Cliattsi - Je v pohode sa nahnevať ale treba od toho hnevu opustiť a spracovať ho , inak bude v tebe dlho a potom to prejde v nenávisť.
Čo ti poviem , niektorí ľudia sa nepoučia a nezmenia nikdy , preto od nikoho nič neočakávam a každé bremeno si nesiem sám , tak ma ostatní nedokážu raniť.
cozeee - mnoho ludi si myslelo že už sa im nedá pomôcť pri tom dá , potláčaš hnev , ten v tebe vrie a z toho si výbušná a agresívna .. Treba sa to odnaučiť a robiť opak , bude to chvíľu zle ale potom to už bude len a len dobre.
Vieš , odpustenie budem radiť vždy a stále pretože práve to človeka zachráni pred samozničením.
Pri mojej agresívnej, výbušnej povahe, ktorú už skoro všetko vytočí, je nemožné, aby som niekomu odpustila. Viem hnev potláčať, no už veľakrát som chcela na ľudí"vybuchnúť".
Viem, že potláčať hnev, nie je dobrý nápad, no u mňa je už neskoro.
S tym odpustenim som to skusal aj ja, ale niekedy ma ti ludia vedia zas vytocit a aj nahnevat- aj ked by som sa snazil, aby som sa nenahneval.. Cize som im v duchu odpustil, ale potom sa chovaju bez zmeny a ja sa nedokazem psychicky tak obrnit, ze sa ma to nedotklo - to su ludia z rodiny hlavne.
Myslela som to tak, že nie moc hanbliví, ale je to rozkošné.
*prečo by sa mal
Nechápem, prečo by sa bal niekto hanbiť sa to, že je hanblivý. Je to rozkošná vec a niekoho to priťahuje. Napríklad mňa priťahujú chlapi, ktorí sú plachí, hanbliví. Nie moc, ale je to rozkošné.
Cliattsi - ale toto si myslím že máme všetci :-D Že rozmýšľame čo povieme , ako sa budeme tváriť , aký postoj zaujmeme.
Tiež som citlivý človek a keď po mne niekto skríkne tak sa necítim dobre. Maskovať svoje pocity som sa naučil hlavne kvôli bolesti , od mimiky po postoj tela. Prakticky bolesť spravila zo mňa takého herca. Ale emócie nepotláčam , nechávam ich nech sa vo mne vybúria .. nie je to už také ťažké kedže hodne zlých emócii som zo svojho života vykopol von aj napríklad vďaka odpusteniu ako píšem - cozeee
Neboj sa , tiež občas trepnem hlúposť a so vzhľadom je to také všelijaké , hlavne keď dostávaš občas blbé poznámky od spolužiakov ale ide o to sa prijať a byť rád že si taký aký si , nájsť na sebe pozitíva.
"Vychadzam ale z tej predstavy, ze clovek by sa sam za seba NEMAL HANBIT AJ KED JE HANBLIVY. Mal by sa taky prijat a spolocnnost by to mala respektovat. A ten jedinec by S TYMTO VEDOMIM MAL NA VEREJNOSTI AJ VYSTUPOVAT. A mal by si uvedomit, ze aj napriek tomu ako posobi, je si rovny s ostatnymi."
Cliattsi - za toto čo si povedal som neskutočne šťastný z teba. Povedal si to dokonalo a nehanbi sa že si hanblivý ! , priateľu si originálny a jedinečný , drž sa toho.
